Slovenský dramatik a lekár Ivan Stodola pochádzal zo známej rodiny Stodolovcov, ktorí boli v Liptove remeselníkmi a neskôr majiteľmi garbiarskej továrne.

Traja Ivanovi strýkovia - Aurel, Emil a Kornel - boli významnými osobnosťami. Aurel Stodola bol známy vedec a preslávil sa ako zakladateľ teórie parných a plynových turbín. Emil Stodola bol známy právnik a politik. Kornel Stodola bol v medzivojnovom období na Slovensku úspešný podnikateľ a organizátor slovenského národného hnutia. Ivan so všetkými tromi vychádzal dobre a najslávnejšieho strýka Aurela, ktorý žil po smrti manželky sám v Zürichu, pár ráz navštívil. Strýko mu rozprával o svojej vedeckej práci, o rodine, spomínal na detstvo a povzdychol si, ako neprestajne myslí na svoj rodný kraj a ako mu je za ním smutno. Jeho životné osudy opísal Ivan Stodola v knihe Môj strýko Aurel.

Ivan Stodola sa narodil 10. marca 1888 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Základné vzdelanie získal v evanjelickej ľudovej a meštianskej škole v rodnom meste. Tam sa prvý raz stretol s ochotníckym divadlom a ako chlapec aj hral divadlo v spolku Dobrodej. Rodina Stodolovcov milovala umenie. Prastrýko Jozef Kováč bol zapálený ochotník, divadelný kronikár i autor. Ivana takisto všetko, čo súviselo s divadlom, veľmi priťahovalo.

Z meštianky odišiel Ivan Stodola najmä pre silnejúcu maďarizáciu na evanjelické lýceum do Kežmarku a potom do Prešova. V tom čase sa na Slovensku rozšíril týfus a rodičia sa báli, aby neochorel, preto ho zo školy zobrali. Pred maturitou ho však znova poslali do školy v Kežmarku, kde v roku 1906 zmaturoval. O študentských rokoch podrobne písal vo svojich pamätiach Bolo ako bolo. Podobne ako o svojom rozhodovaní sa o ďalšom povolaní. „Byť štátnym úradníkom znamenalo umĺknuť a stále sa báť, či ho z úradu nevyhodia. Najprístupnejšie nám bolo študovať lekárstvo, advokatúru a teológiu,“ spomínal na to, ako sa stal lekárom.

Medicínu odišiel Ivan Stodola študovať na Lekársku fakultu do Budapešti, kde sa zoznámil s viacerými osobnosťami slovenskej kultúry a politiky zhromaždenými v Slovenskom spolku. Do činnosti spolku, v ktorom sa organizovali rôzne prednášky, divadelné predstavenia a ostatné kultúrne akcie, sa aktívne zapájal aj on. V štvrtom ročníku štúdia odišiel na dva semestre do Berlína a roku 1913 ukončil štúdium medicíny v Budapešti. Potom získal lekársku prax v rakúskom Salzburgu a vo Viedni.

V roku 1914 si Ivan Stodola zariadil prvú vlastnú ordináciu v rodnom Liptovskom Sv. Mikuláši, ale rozbiehajúcu sa kariéru mladého lekára čoskoro prerušila prvá svetová vojna. Musel narukovať a ako lekár sa stal veliteľom nemocnice na liečbu týfusu, pred ktorým ho rodičia ešte na škole chceli ochrániť. Našťastie chorobe sa vyhol, ale dennodenne sa stretával so zranenými, zomierajúcimi na vojnové zranenia a vtedy neliečiteľné choroby. Bol svedkom ľudského nešťastia, beznádeje a zaiste aj preto sa po skončení vojny ako lekár angažoval v boji proti tuberkulóze, ktorá bola v povojnových rokoch u nás veľmi rozšírená. Po vzniku Československej republiky sa stal v Liptove župným lekárom a o pár rokov ho vymenovali za krajinského zdravotného inšpektora.

Popri úspešnej lekárskej kariére bol Ivan Stodola verný aj svojej veľkej záľube - divadlu. Už síce divadlo nehrával, ale začal písať divadelné hry. Najskôr iba krátke scénky. Napríklad na silvestrovských oslavách v hoteli Royal v Liptovskom Sv. Mikuláši sa roku 1925 hrali jeho hry Daňové pokonávanie a Voľby. O rok neskôr sa konala premiéra jeho hry Náš pán minister už v Slovenskom národnom divadle a o ďalší rok nová premiéra hry Belasý encián, taktiež v SND. Stodola zaujal tým, že hľadal námety na divadelné hry v každodennom živote, bol dobrým pozorovateľom, kritikom a neduhy spoločnosti dokázal pranierovať humorným spôsobom. Po prvých úspechoch divadelných hier sa pustil aj do vážnejších tém. S jeho menom je spojená dnes už klasická hra Bačova žena, ktorá sa roky teší obľube medzi profesionálnymi i ochotníckymi hercami. Premiéra tejto hry bola v Besede v Liptovskom Sv. Mikuláši a v réžii Janka Borodáča ju roku 1928 mala v programe aj Činohra SND. Podľa nej roku 1947 režiséri Martin Frič a Paľo Bielik natočili slovenský film Varúj!

Vtedy mal Ivan Stodola za sebou už úspešnú kariéru lekára. Roku 1938 ho vymenovali za hlavného radcu, neskôr za ministerského radcu a prednostu tuberkulózneho oddelenia na ministerstve zdravotníctva v Prahe. V rokoch 1939 - 1948 bol riaditeľom Štátneho sociálneho (zdravotného) ústavu v Bratislave. Mal na konte úspešnú publikačnú činnosť zameranú prevažne na tuberkulózu, absolvoval študijné pobyty v zahraničí a roku 1946 sa habilitoval na docenta sociálneho lekára.

No vnímavý, citlivý lekár dobre vedel, že telo lieči predovšetkým duša, že psychická stránka človeka je rovnako dôležitá ako fyzická. Aj preto písal jednu divadelnú hru za druhou a úspech na popredných divadelných doskách ho tešil a povzbudzoval. Medzi jeho najúspešnejšie hry patrí Čaj u pána senátora či Jožko Púčik a jeho kariéra, ktorá bola aj sfilmovaná. Okrem týchto ľahších žánrov sa venoval aj historickým témam. Napísal hru Kráľ Svätopluk, ktorá sa stala základom pre libreto k opere Eugena Suchoňa Svätopluk. Rasové problémy sa pokúsil komentovať komédiou Cigánča. Pred druhou svetovou vojnou napísal hru Marína Havranová a satiry Keď jubilant plače, Mravci a svrčkovia a Komédia. V knihe Smutné časy, smutný dom spomínal na päťdesiate roky, keď ho nespravodlivo väznili.

Od roku 1953 žil Ivan Stodola v ústraní v Piešťanoch a tam 26. marca 1977, necelý rok pred deväťdesiatymi narodeninami, zomrel. Pochovali ho v Bratislave, ale roku 1989 previezli jeho ostatky na Národný cintorín do Martina.

Jozef Leikert