Titul nášho článku je v podstate heslom cezhraničnej spolupráce medzi osadami na oboch stranách pohraničného pásma dvoch regiónov: maďarských a slovenských Zemplínskych vrchov.

Pred niekoľkými rokmi sa zapojili do tejto spolupráce aj obec na maďarskej strane obývaná Slovákmi Fizér (Fűzér) a Slanec na Slovensku. Účastníci zájazdu Klubu slovenských dôchodcov v Budapešti takto pomenovali svoju cestu do Zemplína preto, lebo počas trojdňového výletu spoznávali kraj a kultúrne pamiatky tohto regiónu, ale aj preto, lebo návšteva sa uskutočnila v spolupráci s ich tamojšími priateľmi.

Prvou zástavkou na našej ceste bola jedna z najstarších maďarských obcí Hejce blízko slovenských hraníc, o ktorej sa zachovali zmienky už v 11. storočí. V 15. storočí jej východnú časť obsadili husiti, preto ju dodnes nazývajú Českou krajinou. V súčasnosti sa dostala do povedomia širokej verejnosti roku 2006 v spojitosti s leteckou nehodou, pri ktorej tu zahynulo 42 slovenských vojakov. Program budapeštianskych dôchodcov sa začal vzdaním pocty obetiam v tunajšom pamätnom parku.

Odtiaľto sme autobusom odcestovali do Košíc, štýlovo povedané, dostali sme sa tam za chvíľu, cez kopec. Tu nás už čakal, dobrý priateľ, bývalý hosťujúci učiteľ budapeštianskej slovenskej školy Pavol Paulík. Vďaka jeho šikovnosti a ochote sme v meste strávili veľmi príjemné a užitočné popoludnie a nadovšetko po toľkých chmúrnych dňoch nám žičilo aj počasie, slnko príjemne svietilo až do večera. Pozreli sme si, ako sa mesto pripravuje na chvíľu, keď sa stane Európskym hlavným mestom kultúry, ale navštívili sme aj jeho najznámejšie kultúrne pamiatky. Snáď najviac na nás zapôsobili Dóm sv. Alžbety a kópia posledného domu Františka Rákócziho II. v Rodošto, ktorá bola vyhotovená r. 1906 a v súčasnosti slúži ako výstavná miestnosť Východoslovenského múzea. Časť vybavenia domu je originálna, dopravili ju priamo z Turecka.

Druhý deň sme strávili v Novom Meste pod Šiatrom a na jeho okolí. Našou hostiteľkou a sprievodkyňou bola bývalá riaditeľka miestnej základnej slovenskej školy Mária Barnaová, žiačka viacerých účastníkov výletu. Oboznámila nás so životom Slovákov v zemplínskom Medzihorí, ako i so situáciou výučby slovenského jazyka v tunajších slovenských obciach. Navštívili sme aj malebnú osadu Hollóháza, tunajšiu základnú školu, kde Mária pôsobí ako externá učiteľka. A keď sme už boli v Hollóháze, samozrejme, nemohli sme obísť ani Múzeum porcelánu.

Od Hollóházy čo by kameňom dohodil sa nachádza už spomínaná obec Fizér. Dominantou nielen dediny, ale aj celého zemplínskeho kraja je chýrny Fizérsky hrad z 13. storočia. Odtiaľto sa otvára ojedinelá panoráma, jedna z najkrajších v celom Maďarsku. Rekonštrukcia hradu prebieha od r. 1977 a viacero častí už sprístupnili verejnosti. Po moháčskej bitke tu rok opatrovali Svätú korunu, jej strážcom bol Péter Perényi, na pamiatku mu v podhradí postavili sochu. Samozrejme, navštívili sme aj ďalšie historické osady na okolí: Széphalom, tamojšie Múzeum Ferenca Kazinczyho, obec Boršu na slovenskej strane hraníc, tamojší kaštieľ Rákócziho, taktiež Blatný Potok (Sárospatak), pôsobisko Komenského, atď. Osobitne bohatý a zaujímavý program sme absolvovali v Novom Meste pod Šiatrom. Ťažko aj len vymenovať, čo všetko sme počuli a videli. Snáď najväčší zážitok v nás zanechal výstup najdlhšou lanovkou v Maďarsku na vrch Šiator (viac ako 600 m n. m), no a výhľad odtiaľto takmer na celý Zemplín. Pozdíž lanovky sa nachádza tiež najdlhšia bobová dráha v celej stredovýchodnej Európe. (Veľmi sme ľutovali, že kvôli nedostatku času sme si jazdu nemohli vyskúšať.)

Keďže Nové Mesto pod Šiatrom a Zemplín vôbec je súčasťou tokajskej vinárskej oblasti, pochopiteľne, nemohli sme obísť tunajšie rázovité pivnice. Spiatočnou cestou do Budapešti sme navštívili Tokaj a Mád. Po prehliadke kultúrnych pamiatok oboch osád, s hlavným zreteľom na impozantnú tokajskú, resp. svetoznámu mádsku synagógu, sme, samozrejme, fakultatívne holdovali Bakchovým darom.

Po toľkých rušných dňoch a zážitkoch sme konečne vyštartovali domov. Mali sme pred sebou asi 250 km, približne tri hodiny cesty. Nuž oddýchneme si, dúfali podaktorí. Čoskoro sa však museli sklamať. Vynaliezavá vedúca nášho zájazdu, zároveň vedúca klubu dôchodcov Evička Svitilová, si zrazu zmyslela, že treba využiť fantastickú náladu nadobudnutú hlavne v mádskej pivnici a vyhlásila festival ľudovej piesne na kolesách. Mohol sa ho zúčastniť ktokoľvek, tiež fakultatívne. Nápad sa osvedčil. Uchádzačov bolo dosť, každý sa chcel vyskúšať. Dokonca sa ozvali aj takí, o ktorých sme takmer ani nevedeli, že sú medzi nami. V konečnom dôsledku ani nie bez úspechu. Spevácka súťaž trvala až po hranice Budapešti. Tu hlavná organizátorka slávnostne vyhlásila výsledky. Vraj najmä v radoch mužov sa zrodili hviezdy! Dokonca podaktorých kandidovala za členov speváckeho zboru Ozvena.

Nuž, kto by si bol pomyslel, že návštevou Zemplína, a najmä tokajských pivníc, možno vyriešiť akútny nedostatok mužských hlasov v Ozvene. Podaktorí barytonisti a basisti sú tej mienky, že takáto úspešná exkurzia by sa mala zopakovať, a to čím skôr...

M. Hrivnák