V rodine, z ktorej pochádzal Milan Hodža, sa formovali nielen jeho morálne a charakterové vlastnosti, ale i národnostné cítenie a vzťah k Slovensku. Nečudo, veď Milan Hodža bol synovcom Michala Miloslava Hodžu, ktorý sa spolu s Ľudovítom Štúrom a Jozefom Miloslavom Hurbanom ako predstavitelia vrcholného obdobia slovenského národného obrodenia navždy zapísali do histórie Slovákov.

Otec Milana bol rovnako ako jeho slávny strýko evanjelickým farárom a literátom, ale na syna mala veľký vplyv aj citlivá a múdra matka. Rodina bývala v malej horskej dedinke Sučany neďaleko Martina, kde sa Milan Hodža narodil 1. februára 1878. Mal iba desať rokov, keď mu zomrel otec. Matka sa musela presťahovať do Štajerského Hradca, ale nadaného syna podporovala vo vzdelávaní. Chodil do gymnázia v Banskej Bystrici a od tretej triedy navštevoval šopronské gymnázium, kde sa ocitol v čisto maďarsko-nemeckom ovzduší. V škole sa mu darilo, vynikol ako stenograf, v piatej triede dostal prvú štátnu cenu a stal sa redaktorom mesačníka Gyorsíró Lapok. Od siedmej triedy študoval na nemeckom gymnáziu v Sibiu, kde vládla iná atmosféra a vnímavý študent sa podrobne zoznámil s dielom Goetheho, Schillera, Ciceróna. Mal nadanie na jazyky a diela čítal v origináli. Postupne ovládal sedem jazykov - maďarský, nemecký, anglický, francúzsky, rumunský, srbochorvátsky, poľský. Po ukončení gymnázia pokračoval v štúdiu práva v Kluži a Budapešti, potom študoval vo Viedni, kde roku 1918 obhájil doktorát. O tri roky neskôr sa stal profesorom novovekých dejín na Univerzite Komenského v Bratislave.

Medzitým sa oženil, za manželku si zobral učiteľku Irenu Pivkovú, ktorá celý život - v časoch dobrých aj zlých - stála po jeho boku. Počas celého štúdia, ale aj neskôr ako politik, sa Milan Hodža venoval publicistike, redaktorskej práci a vytvoril viaceré významné politické diela. Jeho skutočným novinárskym krstom bola práca v Slovenských listoch, potom pracoval ako parlamentný spravodajca v Budapester Abendblatte a stál pri zrode Slovenského denníka. V roku 1920 vyšlo jeho dielo Československý rozkol, v ktorom sa zaoberal politikou a historicko-spoločenskými pomermi na Slovensku. Zaoberal sa i dejinami slovenčiny, čím vyvolal polemiku o slovenskej spisovnej reči s Jozefom Škultétym. V rokoch 1930 až 1934 vydal v siedmich zväzkoch súborné dielo Články, reči, štúdie. V emigrácii zasa napísal rozsiahlu knihu Federation in Central Europe, Reflections and Reminiscences, ktorá vyšla v roku 1942 v Londýne, slovenský preklad Federácia v strednej Európe vyšiel až v roku 1997. Roku 1944 napísal memorandum Európa na križovatke ciest.

Do povedomia verejnosti sa Milan Hodža, napriek rozsiahlej vedeckej publikačnej činnosti, zapísal ako politik. Jeho zásluhy a poslanie v domácej i zahraničnej politike docenili na Slovensku až po novembri 1989. Pritom v rokoch svojej politickej kariéry bol významnou politickou osobnosťou s vynikajúcim vzdelaním, ale predovšetkým so zmyslom pre spravodlivosť a čestný politický boj, čím sa zaradil medzi veľké postavy európskej politiky.

Stručne opísať dlhoročnú politickú kariéru Milana Hodžu je zložité, veď svoje politické názory vyjadroval už v prvých článkoch v Slovenskom týždenníku, kde cieľavedome rozširoval národný program o roľnícku otázku, hoci sa za to stal terčom kritiky konzervatívnych slovenských národovcov. V roku 1905 sa ako dvadsaťsedemročný stal najmladším poslancom uhorského parlamentu a hneď v prvom prejave žiadal slobodu myšlienky, slobodné hlasovacie právo, navrhoval daňovú reformu a vyjadril sa aj k národnostnej otázke. Roľníctvo sa snažil využiť aj vo voľbách v roku 1910, ale neúspešne, lebo voľby boli zmanipulované a zo siedmich slovenských poslancov zostali v parlamente iba traja. Neúspech Hodžu nezlomil, naďalej veril v politickú vzájomnosť slovanských národov monarchie, čo sa potvrdilo aj na slovanskom zjazde v Sofii v roku 1910. Uvedomoval si, že národná otázka má aj sociálne črty, preto sa usiloval posilniť slovenskú strednú triedu, ktorá sa mala stať výrobnou triedou. Veľké plány a premyslený program zastavila prvá svetová vojna, počas ktorej bol Milan Hodža odvelený ako vojak do Trenčína. No aj v období nepokojov a neistôt udržiaval kontakty s českými politikmi a stal sa signatárom Deklarácie slovenského národa. V roku 1919 založil Slovenskú roľnícku jednotu, z ktorej sa vytvorila Slovenská národná a roľnícka strana. V rokoch 1922 - 1925 zastával funkciu ministra poľnohospodárstva a tvoril a ovplyvňoval hospodársku politiku prvej ČSR. No ani vtedy mu nezostala ľahostajná národnostná otázka, pokúšal sa o národnú dohodu so všetkými národnosťami. Tri roky (1926 - 1929) bol ministrom školstva a v roku 1932 sa stal opäť ministrom poľnohospodárstva. Tento post zastával až do roku 1934 vo veľmi náročnom období vrcholiacej svetovej hospodárskej krízy.

Vrcholom jeho politickej kariéry bol post ministerského predsedu, ktorý zastával od 5. novembra 1935 do 22. septembra 1938. Bol prvým Slovákom vo funkcii premiéra prvej Československej republiky, pričom krátko vykonával aj funkciu ministra zahraničných vecí. V jeseni roku 1938 po politických zmenách v Československu a v Európe, odišiel Milan Hodža do Švajčiarska, potom bol istý čas vo Francúzku a v Anglicku, kde ho prezident Edvard Beneš vymenoval za podpredsedu vlády Štátnej rady v Londýne. Pre nezhody s Benešom, ale aj kvôli zdravotným problémom sa napokon rozhodol odísť do Spojených štátov amerických, kde žil až do smrti.

Zomrel 27. júna 1944 v meste Clearwater na Floride a pochovali ho na Českom národnom cintoríne v Chicagu. Vo svojej poslednej vôli vyjadril želanie, aby ho pochovali v rodnom Turci na Slovensku. Posledná vôľa bola vykonaná až roku 2002, keď jeho ostatky previezli a slávnostne uložili (aj s ostatkami jeho manželky) na Národnom cintoríne v Martine.

Jozef Leikert