Konštantínovo námestie je už tradičným dejiskom svätoštefanských osláv vo Vacove. Aj tohto roku sa tu 20. augusta zišli občania mesta, aby si pozreli slávnostný program pri príležitosti sviatku prvého kráľa Uhorska.

Po odznení maďarskej štátnej hymny sa ako prvý prihovoril obecenstvu dekan reformovanej cirkvi Miklós Fónagy, ktorý vo svojom prejave apeloval na návrat ku kresťanskému mysleniu a správaniu, ktorými sa riadil aj sv. Štefan. Následne evanjelický kňaz János Detre požehnal maďarskou trikolórou previazaný chlieb z tohtoročnej múky.

Hlavným bodom programu popretkávaného kultúrnymi vložkami Vacovského symfonického orchestra, sólistu Maďarskej štátnej opery Tamása Darócziho, miestneho tanečného súboru Váczi a Vacovského husárskeho a domobranného bandéria, bolo odovzdávanie vyznamenaní. Ocenenie „Čestný občan Vacova“ z rúk primátora mesta Attilu Fördősa prevzal bývalý minister obrany Lajos Für. Karikaturista Ferenc Sajdik sa nemohol na slávnosti osobne zúčastnený, vyznamenanie mu primátor odovzdá v inom termíne.

Ocenenie Pro urbe prevzal predseda miestnej slovenskej samosprávy Július Alt, vedúca oblastnej Zdravotnej a hygienickej služby ÁNTSZ Magdolna Nagyová a hlavný tréner vacovského veslárskeho klubu Károly Rapcsák.

Na záver slávnostného programu účastníci položili vence k soche sv. Štefana a spoločne zaspievali hymnickú pieseň Szózat.

„Zastupiteľský zbor mesta Vacov sa rozhodol udeliť vyznamenanie Pro urbe Júliusovi Altovi za jeho dlhoročnú činnosť, ktorú vyvíjal v záujme zachovávania tradícií, kultúry a identity Slovákov, ktorí sa v meste usadili, ako aj v záujme vybudovania dobrých vzťahov so spriatelenými mestami Vacova“ - píše sa v čestnom diplome. „Vďaka však patrí celému slovenskému zboru,“ zdôraznil jeho predseda, ktorý nás privítal vo svojom vacovskom domove a porozprával nám o svojom živote a myšlienkach.

Narodil som sa 21. decembra 1937. V druhej svetovej vojne som, žiaľ, stratil oboch rodičov, takže ma vychovávali starí rodičia. Do základnej školy som začal chodiť v Číve, ale keď otvorili slovenskú školu v Budapešti, stal som sa jedným z jej prvých žiakov. Tu som aj získal základné vzdelanie. Keďže v päťdesiatych rokoch existoval v hlavnom meste aj slovenský učiteľský ústav, vo svojich štúdiách som sa rozhodol pokračovať tam. Diplom som získal v roku 1956 a som nesmierne hrdý na to, že všetci, ktorí sme vtedy skončili, sme išli vyučovať do slovenských škôl a zvolili sme si túto peknú životnú dráhu. Ja som sa dostal do obce Novohrad, kde som spoznal aj svoju neskoršiu manželku Irenku. Ona bola tiež učiteľkou a bola natoľko aktívna, že spoločne sme zorganizovali prvé národnostné dni v Novohrade, ktoré sa aj odvtedy každoročne konajú - v súčasnosti v Banke.

Zmena v mojom živote nastala, keď som sa v roku 1970 dostal do Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku (DZSM). Mal som na starosti hlavne kultúru a školstvo. Bola to pekná práca. Prioritu u mňa mala vždy výučba slovenčiny. V tej dobe sa učilo slovenčinu v základných školách viac ako desaťtisíc detí po celom Maďarsku. V súčasnosti je ich sotva polovica a aj základných škôl máme oveľa menej.

Časom sa nám narodili dvaja synovia. Aby som nielen hovoril o dôležitosti slovenskej výučby pre naše deti, išiel som dobrým príkladom a starší syn Csaba vyštudoval slovenskú školu v Budapešti a absolvoval štúdium histórie na Univerzite Komenského (UK) v Bratislave. Aj ja som sa ďalej vzdelával a začiatkom 80. rokov som si popri práci spravil doktorát - taktiež na bratislavskej UK. Bolo to pre mňa veľmi osožné, lebo jednak som si mohol veľmi dobre precvičiť slovenčinu, jednak som bol nútený dôkladnejšie sa venovať literatúre, prečítať si veľa diel, čo mi potom pomohlo aj v každodennej práci.

V roku 1993, keď vstúpil do platnosti zákon o národnostných a etnických menšinách, sme si vytvorili systém samospráv. Ja som sa stal podpredsedom Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS). Mal som rád túto prácu a vykonával som ju podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, za čo som po odchode do dôchodku dostal aj vysoké štátne vyznamenanie v podobe stredného kríža Záslužného radu Maďarskej republiky.

Vo Vacove sme si zvolili slovenskú samosprávu hneď v prvom cykle. Som hrdý na to, že všetci jej členovia boli Slováci. Podľa našich odhadov žije vo Vacove 1000-1500 občanov slovenskej národnosti, ktorí sa sem prisťahovali z okolitých slovenských osád v čase veľkej industrializácie - napr. z Jače, Pišpeku, Čuváru, Guty, Novohradu, Ďurky a pod. Chceli sme, aby si títo ľudia zachovali kultúru, identitu a preto sme pre nich začali pripravovať rôzne kultúrne podujatia, organizovať prednášky, výstavy. Vyvrcholením tejto činnosti sú Vacovské Vianoce, na ktorých zvykne vystúpiť aj nejaké chýrne folklórne teleso zo Slovenska. Každoročne na ne prichádza 400-500 hostí!

Spustili sme aj výučbu slovenského jazyka pre dospelých, na ktorú sa pravidelne hlásilo 15-20 záujemcov a dokonca aj v škole sa nám podarilo zaviesť vyučovanie slovenčiny v rámci krúžku, ktoré prebieha aj v súčasnosti.

Za veľmi dôležité považujem aj to, že sme upevnili styky medzi Vacovom a niektorými zahraničnými mestami - mám na mysli najmä Šahy, Dubnicu nad Váhom a Trnavu. S Trnavským samosprávnym krajom (TSK) má dokonca skvelé vzťahy aj Peštianska župa. Zvlášť by som vyzdvihol osobu predsedu TSK Tibora Mikuša, ktorý nám naozaj veľmi veľa pomáha, napr. bezplatným poskytovaním folklórnych súborov na rôzne podujatia a všakovakým iným spôsobom. Dobré vzťahy sa vybudovali dokonca aj medzi našimi biskupstvami. Som veľmi rád, že táto naša činnosť nezostala nepovšimnutá. Keďže sa naša samospráva takýmto spôsobom pričinila o dobré vzťahy, samospráva Vacova sa rozhodla udeliť mi vyznamenanie Pro urbe, ktoré si nesmierne vážim. Chcem však hneď dodať, že nepatrí iba mne, ale všetkým členom našej slovenskej samosprávy, ktorí sa rovnakou mierou podieľali na úspechoch ako ja.

Zlatko Papuček