Vysoké Tatry sú pýchou Slovenska, ročne ich navštívi veľa turistov z celého sveta. Popri načerpávaní energie z horského vzduchu a z krásy nedotknutej prírody všímavý návštevník sem - tam zahliadne človeka, ktorý do hory nesie až do prasknutia napakované krošne s chlebom, vodou, zeleninou, sladkosťami, konzervami, pivom, a iným nákladom.

Slovensko je poslednou krajinou v Európe, kde sa dodnes zachováva zaujímavé a staré remeslo - vysokohorské nosičstvo, ktoré počas poslednej návštevy zaujalo aj britskú kráľovnú Alžbetu II. a princa Philipa. Napriek tomu, že veľkými konkurentmi sú vrtuľníky alebo lanovky, každodenné vynášanie materiálov ľudskou silou je ešte vždy lacnejšie. Ďalším pozitívom je, že človek sa dostane aj na strojmi nedostupné miesta. V súčasnosti sa v Tatrách vynáša tovar na šesť vysokohorských chát. Rainerova útulňa je jednou z najstarších. Bola postavená v roku 1863. Dnes funguje ako múzeum. Sú tu vystavené relikvie vysokohorských nosičov a horolezcov. Samotné materiály, z ktorých postavili vysokohorské obydlia, nábytok a ostatné veľké alebo drobné predmety, priniesli tiež na ľudských pleciach.

Z ľahkého dreva zhotovená konštrukcia na prenášanie materiálu a pracovných nástrojov sa volá krošňa. Za jej predchodcov môžeme považovať plachty, prútené koše, torby a iné pomôcky na nosenie. Konštrukciu krošne používanú na vysokohorský transport ťažkého nákladu tvorili dve 80 cm dlhé tyče spojené 2 - 3 doštičkami a v dolnej časti s vyčnievajúcou lavičkou. Na ňu bol popruhom dôkladne pripevnený a pred počasím dobre chránený tovar, ktorý poukladali do tvaru veže. Presné a správne umiestnenie ťažiska primerane jeho váhe je kľúčové, totiž náklad musí, spolu so svojim nosičom, vydržať viackilometrové trasy s niekoľko stometrovými prevýšeniami. Rastúcou nadmorskou výškou a viachodinovým nosením môže nesprávne naložená krošňa poriadne potrápiť človeka. Hmotnosť zabaleného nákladu sa však líši od počasia a ročného obdobia. Za nepriaznivých poveternostných podmienok si nosiči nabalia menej nákladu, za dobrého počasia aj 80 - 100 kilogramov.

Títo nebojácni a vytrvalí muži aj ženy denno - denne prekonávajú najvyššie hranice svojich síl. Čo ich motivuje? Nerobia to pre šport, pre peniaze a na zabávanie turistov, ktorí sú k nim niekedy hrubí. Nezvyčajná profesia je akousi filozofiou či životosprávou, ktorá však nechutí každému rovnako. Tvrdá a namáhavá práca dokonca môže poškodiť kĺby či chrbticu a zapríčiniť iné zdravotné problémy. Kežmarčan a uznávaný nosič Ladislav Kulanga vo svojej knihe Skalnatý sen píše: „Byť nosičom, vykonávať toto povolanie, to celkom iste neznamená každý deň víťaziť. Skôr hádam vnímať zakaždým novú podobu chodníka, po ktorom človek kráča, hoci ním prešiel už tisíckrát. Vidieť ho zakaždým iným pohľadom. A potom pochopiť, že hory sú kruto spravodlivé, ale nie sebecké.“

O láske k tejto netradičnej a ťažkej profesii svedčí aj to, že tatranskí nosiči od roku 1985 pravidelne organizujú koncom sezóny súťaž s názvom Sherpa Rallye a od roku 2001 preteky Nosičská stovka. Na nich si môžu aj návštevníci či záujemcovia vyskúšať vynášanie nákladu do hory. Tieto podujatia sú veľmi žiadané a jedinečné svojho druhu, lebo ich atmosféra sa nesie v znamení rodinnej pohody a dobrej nálady. Ak sa chcete o tatranských nosičoch dozvedieť viac, tak vám dôverne odporúčam knihu etnologičky Kataríny Novákovej Tatranskí nosiči, ktorá vyšla vo vydavateľstve I&B v roku 2008. Autorka píše v populárno - vedeckom štýle okrem iného aj o histórii nosenia, o netypických objednávkach chatárov, o príbehoch zo života a práce v horách samotných nosičov.

V minulosti boli nosiči v každom väčšom horstve, ale postupom času vymizli, lebo ich prácu nahradili stroje. Nie je vylúčené, že aj „tatranskú raritu“ postihne rovnaký osud. Už len hŕstka odhodlaných ľudí je ochotná robiť túto vyčerpávajúcu prácu, mladá generácia si hľadá ľahšiu a lepšie platenú profesiu. Tak či onak, tatranskí nosiči si zaslúžia náš veľký obdiv a poctu za vytrvalú prácu, ktorá dá telu aj psychike poriadne zabrať.

Atila Rusnák