Slovenský inštitút v Budapešti v spolupráci so slovenskou samosprávou XII. obvodu hlavného mesta, Slovenskou samosprávou Budapešti, Celoštátnou slovenskou samosprávou v Maďarsku a Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí usporiadal sympózium pri príležitosti stého výročia narodenia Lászlóa Sziklaya, literárneho historika a zakladateľa prvej katedry slovenského jazyka a literatúry v Maďarsku. Podujatie moderoval Karol Wlachovský.

Riaditeľka SI Jana Tomková vo svojom príhovore poďakovala organizátorom podujatia a pozdravila prítomných prednášateľov a žiakov profesora Sziklaya.

Potom sa ujal slova hlavný organizátor podujatia, predseda slovenskej samosprávy XII. obvodu Michal Hrivnák. Ako odchovanec profesora Sziklaya zdôraznil, že osobnosť jeho učiteľa natrvalo zostáva v pamäti všetkých žiakov a priaznivcov. Na počesť oslávenca dala obvodná slovenská samospráva postaviť pamätnú tabuľu v mieste jeho bývalého bydliska na ulici Márvány, kde aj tohto roku položili veniec členovia spomenutej samosprávy. Rečník pripomenul, že na tomto pietnom akte sa podieľajú aj iné organizácie v hlavnom meste, aby si tak pripomenuli a sprítomnili celoživotné úsilie L. Sziklayho smerujúce k nevyhnutnosti mierového spolunažívania národov v strednej Európe.

Poslanec Národnej rady SR a bývalý Sziklayov poslucháč Rudolf Chmel charakterizoval svojho školiteľa ako vedca európskeho formátu a predstaviteľa porovnávacej jazykovedy a literatúry, ktorý bol svojho času jediným odborníkom na slovensko-maďarské vzťahy a bilingvista nielen jazykom, ale aj duchom. Dokázal sa preniesť cez kritické momenty týchto vzťahov, ako programový antinacionalista hľadal to, čo obidve strany spája. Jeho empatia k Slovákom nemá obdobu a tento príklad je priam modelový. Jeho Dejiny slovenskej literatúry vydané v maďarčine sú prvým dôkladným dielom tohto druhu aj napriek tomu, že na Slovensku bolo prijaté s určitými výhradami. L. Sziklay vytrval vo svojom úsilí aj v čase, keď v Bratislave nebolo ľahké pôsobiť ako hungarológ. Dielo tohto vedca možno označiť za zakladateľské, keďže nestráca na aktuálnosti ani dnes, čoho dôkazom je aj toto podujatie.

O období košického pobytu L. Sziklaya, ktorý sa tam ako mladý učiteľ presťahoval z Níreďházy v roku 1948, hovoril Csaba Gy. Kiss, t. č. pôsobiaci na univerzite vo Varšave. Spomenul prvé vydanie Sziklayových Dejín slovenskej literatúry z roku 1942. V práci o Hviezdoslavovi a Pamäti košického občana autor vykresľuje svoje študentské roky, rodinné súvislosti, viditeľné i neviditeľné spojivá medzi maďarským a slovenským obyvateľstvom mesta. Rečník vyzdvihol aj potrebu poznania slovenskej literatúry v maďarskom prostredí.

Riaditeľ Maďarského inštitútu v Prahe R. Kiss Szemán charakterizoval L. Sziklaya nielen ako erudovaného slovakistu, ale aj ako znalca maďarskej literatúry. Zároveň podotkol, že autor Dejín slovenskej literatúry, ktoré vyšli v reedícii v roku 1962, bol nútený pristúpiť pod tlakom doby na určité kompromisy. Dielo L. Sziklaya však pretrváva a jeho odkaz inšpiratívne pôsobí aj v súčasnosti.

Karol Wlachovský sa tiež prihovoril k niektorým otázkam spomenutého diela a konštatoval, že v porovnaní s obdobnými dejinami Andreja Mráza, respektíve Milana Pišúta, Sziklay odlišne poníma dejiny slovenského etnika - zaznamenáva nepretržitý vývoj jeho literatúry aj vtedy, keď nebola písaná po slovensky, keďže v tom čase sa jednotlivé etniká ovplyvňovali bez toho, že by si boli toho vedomé. Sziklay - až do prevratu v roku 1918, keď prestáva pôsobiť uhorský kontext - píše vlastne o vývine slovenského spoločenstva, ktorý poníma romanticky a do ktorého zaraďuje literárne fakty.

Vedúca slovenskej katedry v Segedíne Katarína Maruzsová-Šebová sa vo svojom príhovore zaoberala vplyvom Sziklayovho diela na kultúrny život dolnozemských Slovákov, predovšetkým pokiaľ ide o pôsobenie prvej katedry slovenčiny v krajine. V tejto súvislosti pripomenula, že jej zakladateľ musel dokonca bojovať s predsudkami samých Slovákov, ktorí sa odcudzili svojmu vlastnému poslaniu. Jeho úsilie bolo korunované úspechom a po etape odbornej prípravy katedra bola v roku 1955 premiestnená z Budapešti do Segedína. Od konca osemdesiatych rokov však táto inštitúcia zaznamenáva drastický pokles počtu poslucháčov a jej súčasná situácia je problematická.

To kontrastuje so skutočnosťou, že profesor Sziklay behom svojho pôsobenia odchoval asi dvesto žiakov, pričom svojich zverencov vždy viedol k úcte k slovenskému jazyku a literatúre, ktorú prezentoval v kontexte s celoeurópskou literatúrou. Bol aj pri zrode antológie Výhonky, ktorá je medzníkom vo vývine tunajšej slovenskej literatúry. Portrét svojho učiteľa a vzoru načrtli vo svojich prácach M. Hrivnák a P. Kondač.

(kníchal)