Lokálpatriotizmus je v našich končinách v súčasnosti najrozšírenejšou identitou. Platí to aj pre Slovákov v Maďarsku.

Veď v prvom rade sme Čabania, Veňarčania, Mlynčania či Santovčania a až potom Slováci v Maďarsku. Platí to aj pre níreďházskych Slovákov, ktorí sa považujú za Tirpákov - potomkov zakladateľov najvýchodnejšieho župného mesta Maďarska. Tirpáci sú Slováci, ale so slabými znalosťami slovenčiny. V materských a základných školách sa slovenčina nevyučuje, v každodennom živote ju nepoužívajú ani tí, ktorí ešte ako tak ovládajú jazyk svojich predkov. Avšak slovenské, či skôr tirpácke tradície zachovávajú a poznatky o predkoch zveľaďujú. Tirpáci sú v zvláštnom postavení. V Níreďháze funguje jediná slovenská samospráva v Sabolčsko-Satmársko-Bereckej župe. Najbližší slovenský volený zbor, s ktorým by mohli nadviazať užšie kontakty je v Novom Meste pod Šiatrom, ktoré je 80 kilometrov vzdialené. Naučili sa teda samostatne konať a postarať sa o seba, pričom vždy majú na zreteli svoj tirpácky pôvod. To všetko som sa dozvedela počas svojej nedávnej návštevy níreďházskych Slovákov, ktorí pod vedením predsedníčky slovenského zboru Kataríny Palkovičovej ma prijali naozaj milo.

Poslanecký zbor Samosprávy župného mesta Níreďháza im ročne udeľuje 1,5 milióna forintov, k čomu dostanú štátnu normatívu. Ďalšie finančné prostriedky získavajú prostredníctvom rôznych súbehov a z iných zdrojov. Národnostné samosprávy pred dvoma mesiacmi dostali administratívnu budovu v srdci mesta, kde privítali Slováci aj mňa.

V Níreďháze a v jej okolí sú dve väčšie zoskupenia, ktoré sa zaviazali zachovávať slovenské tradície. Združenie dôchodcov v záhradnom meste založili v roku 1999 a jeho prvotným cieľom je zachovanie miestnych tirpáckych slovenských tradícií. Ako ma informovala predsedníčka zoskupenia Katarína Morauská, majú vyše sedemdesiat členov a vyše štyridsať priaznivcov, ktorí sa aktívne zúčastňujú na podujatiach združenia, od roku 2006 fungujúce ako verejnoprospešná organizácia. „Po slovensky hovoria už iba starší obyvatelia, ale o zachovávanie tradícií je veľký záujem,“ povedala predsedníčka. Medzi ich najdôležitejšie podujatia patria oberačkové slávnosti, akcie k výročným sviatkom (Veľká noc, Vianoce a pod.) a Tirpácky deň, ktorý usporiadajú zväčša v prvú septembrovú sobotu. Okrem toho zorganizujú počas roka niekoľko výletov aj do Slovákmi obývaných lokalít Maďarska, ale aj do krajiny našich predkov. Medzi ich dlhodobé ciele patrí podľa slov K. Morauskej vstup do ZSM, aby mohli nadviazať užšie kontakty s ostatnými slovenskými spoločenskými organizáciami a Slovákmi v Maďarsku vôbec. Svoje podujatia uskutočňujú vďaka finančnej pomoci slovenskej samosprávy a dbajú o to, aby zaujali všetky generácie. Klubové stretnutia mávajú každý prvý pondelok v mesiaci, v rámci ktorých sa rozprávajú, hrajú karty a vymieňajú si svoje názory na aktuálne otázky.

Druhou organizáciou je Níršécky spolok tirpáckej ľudovej hudby, ktorý v tomto roku oslávil 35. výročie svojho založenia. Jeho vedúci Ján Bánsky je našim čitateľom dobre známy nielen ako hudobník, ale aj ako bývalý člen Valného zhromaždenia CSSM. Vzťah pána Bánskeho k tirpáckym ľudovým piesňam je srdečný a jeho zanietenosť k zachovaniu spevnej kultúry našich predkov je jednoznačná. Napriek tomu spolok zápasí nielen s nízkym počtom členov - majú asi dvadsať členov, ale aj vekom spevákov. Je to, žiaľ, všeobecný jav: v našom speváckom zbore pôsobia zväčša starší ľudia, ktorým ešte záleží na zachovaní tradícií aj touto formou. No napriek tomu sa zúčastňujú na významných a dôležitých podujatiach, na ktorých prezentujú tirpáckych Slovákov a dokonca získavajú ocenenia na rôznych súťažiach. „V tomto roku sme oživili tradíciu bursy, čo bola veselica na sálašoch. Kedysi počas leta sa stretávali po práci na poli mladí roľníci pred domom, otočili sud, na ktorý položili citaru a bosí tancovali do neskorého večera,“ spomínal J. Bánsky. A hovoril aj o tom, kto sú vlastne Tirpáci, resp. odkiaľ pochádza toto pomenovanie. Je zo základu „trpieť“, resp. „trpiteľ“. Postupom času nabralo toto označenie pejoratívny nádych a níreďházski Slováci sa zaň hanbili. No v poslednom čase sa k nemu sami vracajú, ba sú naň hrdí, ale slovenský nádych už stratilo. V súčasnosti pomenovanie Tirpák označuje iba obyvateľa Níreďháze.

Početné osady v aglomerácii mesta (tzv. sálaše, bokory) mali ešte v ranom stredoveku slovanské názvy. Mesto sa prvý raz spomína v roku 1209 s názvom Nyír (breza). V listine z roku 1326 je už zapísaná aj druhá časť názvu (egyháza). Od 14. do 16. storočia ho vlastnila rodina Bátoriovcov. V roku 1605 ho získal Štefan Bočkaj, ktorý tu nechal ubytovať svojich hajdúskych vojakov.

V súčasnosti šieste najväčšie maďarské mesto so 120 tisíc obyvateľmi sa zaľudnilo v 18. storočí aj vďaka slovenským prisťahovalcom. V prvej etape sem prišlo 214 slovenských rodín zo Sarvaša, Békešskej Čaby, Poľného Berinčoku, Slovenského Komlóša, Orošházy a Gyuly, ako aj ďalších 117 rodín z horniackych stolíc: Boršodskej, Gemerskej, Hontianskej, Novohradskej a Zvolenskej. V roku 1786 malo toto poddanské mesto Károlyovcov a neskôr Dessewffyovcov okolo 7 500 obyvateľov.

S prvými slovenskými osadníkmi prišiel do Níreďházy aj békeščabiansky evanjelický farár Martin Vandlík, ktorý pochádzal z Tomášoviec pri Lučenci. Od samého začiatku čelil odmietavému postoju katolíkov, ktorí nechceli tolerovať jeho vieru, ani slovenských evanjelikov. Situáciu zmenil až tolerančný patent panovníka Jozefa II., ktorým zrovnoprávnil všetky kresťanské náboženstvá. Vďaka nemu mohli Slováci v roku 1784 začať stavať svoj veľký evanjelický kostol (1784-1786) na Lutherovom námestí, ktorý je najstaršou a najhodnotnejšou umeleckou pamiatkou mesta. Postavili ho podľa návrhov talianskeho architekta Giuseppeho Aprilisa v neskorobarokovom slohu. Kameň na jeho výstavbu vozili Slováci až z Tokaja (vzdialeného od mesta 30 km) na vozoch, do ktorých zapriahli voly. Bolo to v čase, keď miestni katolíci neverili, že postavia väčší kostol, ako mali oni. Po evanjelickom kostole v Békešskej Čabe je to druhý najväčší kostol v Maďarsku s kapacitou do 4 000 ľudí. Nad jeho hlavným vchodom je od roku 1928 zvonkohra, ktorú tvorí 12 zvonov.

Slovenské bohoslužby boli zrušené v roku 1952. Aj keby boli obnovené, pochybujem, že by na ne chodili Slováci. Nehovoria už po slovensky. Slovenského duchovného otca tu nemali od roku 1945. Slovenskí veriaci ešte niekoľko rokov spievali po slovensky aspoň piesne z Tranoscia. Dnes sú bohoslužby iba v maďarčine, avšak snahou slovenského voleného zboru je obnoviť služby Božie aspoň príležitostne v jazyku našich predkov.

Potom sme sa vybrali na prehliadku mesta. Prešli sme okolo miesta lásky, kde si mladí na znak vzájomných citov uzamykajú zámky lásky, dostali sme sa k župnému domu, videli sme mestský park so sochou básnika, miestneho rodáka Mihálya Váciho a starou železničkou, ktorá tu premávala v prvej polovici 19. storočia. Veľký dojem vo mne zanechala aj socha v centre mesta, znázorňujúca grófa Károlyho, ako pozýva do oblasti dnešnej Níreďházy sarvašského čižmárskeho majstra Petrikoviča spolu s ďalšími osadníkmi a smapkou mesta, kde nájdeme aj dve najväčšie ulice: Sarvašskú a voľakedajšiu Čabiansku.

Ešte donedávna sa slovenčina vyučovala na Základnej škole Mihálya Váciho. Slovenskí žiaci, ktorí chodili do jej malotriedky, sú teraz žiakmi evanjelickej školy v Níreďháze. Ako mi prezradili členovia slovenskej samosprávy, aj medzi níreďházskymi Slovákmi prebieha asimilácia a vzhľadom na ich uzavretosť pred slovenským svetom v Maďarsku, je tento proces ešte rýchlejší. Nedostatok žiakov napokon viedol k pridruženiu malých škôl k mestským, kde už rodičia neprejavili záujem o výučbu slovenského jazyka. Hoci tu mali aj hosťujúce učiteľky zo Slovenska a dodnes pôsobí aj miestny učiteľ, Jozef Pokoracký, ktorý odviedol značný kus práce v snahe vštiepiť lásku k našej rodnej reči.

Na našom stretnutí sa zúčastnil aj Jozef Astaloš, staronový poslanec slovenského zboru, ktorý túto funkciu vykonáva od nedávneho náhleho úmrtia doterajšieho predsedu slovenského zboru Michala Morauského. J. Astaloš je členom folklórnej skupiny a ešte trochu rozumie po slovensky.

Bojovným a aktívnym podpredsedom je Ján Illés, ktorý vykonáva všetko pre prospech slovenského zboru. Jozef Bogár zas znamená „dobré pozadie“, nakoľko ešte pracuje a pomáha „iba“ pri príprave jednotlivých podujatí.

Slovenská samospráva sa usiluje organizovať také akcie, aby ukázala slovenskému obyvateľstvu ich korene a jej prvoradým cieľom je zapojiť do aktivít všetky generácie žijúce v okolí tohto veľkého mesta. Má na to aj dostatočné finančné prostriedky, lebo mesto jej je nápomocné vo všetkom. Chýbajú iba ľudia a v poslednom čase narúšajú jej činnosť menšie roztržky medzi aktivistami. Je to ľudská vlastnosť, že chceme, aby každý vedel, čo všetko sme odviedli v záujme efektívnej práce, ale na druhej strane zas spoločenská funkcia nemôže byť na úkor našich medziľudských vzťahov.

Eva Patayová Fábiánová