Ex-lektor na Univerzite ELTE J. Štefánik ● Daroval deťom dvojjazyčnosť

„Ľudia si možno pomyslia, že nie som normálny, keď som také niečo skúšal na vlastných deťoch,” smeje sa Jozef Štefánik, ktorého dobre poznajú aj mnohí Slováci v Maďarsku, keďže od roku 2001 do júna 2005 pôsobil na Katedre slavistiky Univerzity Loránda Eötvösa (ELTE) v Budapešti ako lektor slovenského jazyka a kultúry.

„Jedným z dôvodov, prečo som sa na to dal, však bolo, aby moje deti raz vedeli po anglicky lepšie ako ja, ktorý som tento jazyk vyštudoval a mám na to papiere. A to sa mi podarilo,” dodáva spokojne 42-ročný docent J. Štefánik, prednášajúci slovenčinu opäť na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, je na Slovensku priekopníkom tzv. intenčného bilingvizmu, teda zámerne navodenej dvojjazyčnosti, keď rodičia svoje dieťa vychovávajú dvojjazyčne napriek tomu, že ani pre jedného z nich druhý jazyk nie je materinským.

„Dostal som sa k tomu, keď som hľadal tému pre svoju kandidátsku prácu,” spomína si rodený Trenčan, ktorý už vyše 20 rokov má trvalé bydlisko v Bratislave. „V tom čase sa nám mala narodiť dcéra, a tak som si povedal, že spojím príjemné s užitočným.” Najprv si všetko dobre naštudoval, potom sa dohodol s manželkou. Tá sa s dcérou a neskôr aj so synom rozprávala po slovensky, on zásadne po anglicky. „Celé je to totiž postavené na metóde jeden rodič - jeden jazyk,” vysvetľuje J. Štefánik. „Keď sme napríklad boli všetci spolu, ja som sa s deťmi bavil výlučne po anglicky a manželka po slovensky, s ňou som sa však rozprával vždy po slovensky.” Ich deti - dnes už 16-ročná Natália a 14-ročný Martin - si tak prirodzenou cestou, ako to na Slovensku býva bežné v maďarsko-slovenských rodinách, osvojili oba jazyky a dokážu plynule prechádzať z angličtiny do slovenčiny. Dokonca keď Natáliu otec počas štipendijného pobytu v Pitsburghu prihlásil do škôlky, vyjadrovaním i slovnou zásobou sa v angličtine vyrovnala spolužiakom - rodeným Američanom.

Bolo však obdobie, keď deti nechápali, prečo s nimi otec nehovorí po slovensky. Keď mala dcéra asi tri a pol roka, zistila, že aj on rozumie po slovensky. Musel si vymyslieť, že sa tak môže zhovárať iba s ostatnými. Dcére to stačilo, ale nezabudla. Po dvoch rokoch sa vrátila s tým, že jeho vysvetlenie nie je pravda. „Tak som jej povedal, že je to len taká hra, zábava, a keď sa jej nepáči, môžeme s tým prestať,” hovorí otec. Dcéra sa rozhodla pokračovať, rovnako ako syn. Trvá to dodnes. „V priebehu posledných rokov som sa ich viackrát spýtal, či by s tým nechceli skončiť, lebo svoj účel to už splnilo. Im to však vyhovuje, tak sme pri tom zostali,” tvrdí J. Štefánik. Ako však varuje, tento spôsob výchovy je nesmierne náročný. „V žiadnom prípade rodičov nenahováram, aby to robili, pretože si to od nich vyžaduje veľa času, vytrvalosti, ustavičné dopĺňanie vedomostí, a ani vtedy výsledok nie je zaručený. Chcel som iba ukázať, že sa to dá, ak sa dodržiavajú určité pravidlá,” upozorňuje odborník, ktorý o tejto téme napísal aj knihu a niekoľko vedeckých prác. Cudzím jazykom by sa s dieťaťom navyše nemal rozprávať ten, kto ho dobre neovláda. J. Štefánik má z angličtiny štátnicu a zdokonalil sa v nej na študijných a pracovných pobytoch v zahraničí. Prednášal už v USA, juhokórejskom Soule i v Budapešti. „Angličtinu môžete študovať aj päť rokov, ale neviete, ako sa napríklad na pieskovisku volajú všetky tie formičky, šmykľavky a preliezačky. Slová si treba stále dopĺňať,” zdôrazňuje. Tým, čo by sa o tejto téme chceli dozvedieť viac, odporúča navštíviť svoju internetovú stránku www.fphil.uniba.sk/~stefanik.

(Pr-)