Výskumný ústav Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku usporiadal v dňoch 24. až 28. júna v poradí 34. interdisciplinárny tábor vo Veňarci, na ktorom bolo 25 účastníkov.

Výskumníci zo Slovenska a Maďarska zavítali do Novohradu už piaty raz, ale vo Veňarci boli prvýkrát. Tábory organizovali najprv každý rok, ale posledných niekoľko rokov iba každý druhý, lebo sú finančne náročné.

Tohtoročný výskum sa už tradične zameral na ľudovú slovesnosť, nárečie, folklór, na postavenie rodiny, identitu jednotlivcov, medzilokálne kontakty, konfesionálne vzťahy a na výmenu obyvateľstva. Účastníci tábora išli po stopách slovenského písomníctva a histórie Slovákov vo Veňarci aj na fare, resp. cintoríne. Výskumníci: domáci odborníci, študenti a vedúci niektorých našich národopisných zbierok, aj renomovaní zástupcovia zo Slovenska, hlavne z partnerských inštitúcií VÚ CSSM, ako napr. z Etnologického ústavu SAV, z Jazykovedného ústavu SAV, z Univerzity Komenského v Bratislave, z Univerzity Konštantína Filozofa Nitre, z Trnavskej univerzity, zo Slovenskej národnej knižnice v Martine, sa každý deň vybrali do obce vo dvojiciach, resp. v malých skupinách. Je to už osvedčený spôsob, pretože respondenti majú rôznu jazykovú úroveň, občas sa odborníkom zo Slovenska zišla pomoc v podobe znalosti maďarčiny domáceho kolegu. Medzi staršími obyvateľmi sa však našli aj takí, ktorým nerobilo problém dohovoriť sa v miestnom stredoslovenskom nárečí.

„Už niekoľko rokov to nie je iba národopisný tábor, ale interdisciplinárny, témy sa rozšírili, skúmame nielen národopisné javy, ale sú medzi nami lingvisti, jazykovedci, kultúrni historici,“ informovala nás riaditeľka VÚCSSM Anna Kováčová a dodala, že sa im pracovalo veľmi dobre, lebo miestni Slováci im vychádzali v ústrety. Každý deň s nimi bola predsedníčka Združenia novohradských a hevešských Slovákov Terézia Nedeliczká a predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy, učiteľka slovenčiny Ruženka Komjáthiová a bývalý učiteľ slovenčiny Pavol Láska. Ako dodala, bolo vyše 40 informátorov, ktorých zoznam zostavili približne mesiac pred táborom. Pred začiatkom vyvesili na dvere starostovského úradu plagátik, v ktorom informovali o tábore. „Bolo zaujímavé, že cestou na faru nás zdravili obyvatelia - nie informátori - po slovensky,“ dodala s úsmevom A. Kováčová. Tiež považuje za dobré, že medzi výskumníkmi boli aj mladí Slováci z Maďarska. V rámci programu tábora účastníci navštívili okolité dedinky, v ktorých sú skvostné sakrálne stavby: gotický kostol v Šápove, románsky kostol v Dengelegu a kaštieľ v Siráku, kde voľakedy tiež žili Slováci.

V posledný deň, na záverečnom odbornom hodnotení tábora, každý účastník krátko zhrnul, čo zistil počas svojho výskumu. Väčšina účastníkov chodí do tábora každý rok, takže ho mohli hodnotiť skutočne fundovane. „Nezištnosť je v okolí dobre známa a je považovaná za slovenskú vlastnosť,“ povedal jeden z účastníkov tábora.

Vysvitlo, že vo Veňarci je zachovávanie tradícií silným putom medzi generáciami. Významnú úlohu v tom zohráva popri výučbe slovenčiny v miestnej základnej škole aj folklórna skupina Rozmarín, ktorá v tomto roku oslavuje 40. výročie svojho založenia. Je dejiskom zachovávania tradícií a zároveň ponúka mladým možnosť hovoriť po slovensky, lebo slovenčinu už bežne nepoužívajú.

Najzaujímavejší sú 80-90 roční informátori, ako ich označila mentorka tábora Anna Divičanová, lebo táto generácia je zlatý prameň. „Druhá vec je, že aj oni sú si vedomí toho, že sa všetko zmenilo a uvedomujú si svoju úlohu v zachovávaní tradícií,“ dodala. Živý bilingvizmus medzi najstaršou generáciou je prirodzený v rodinnom kruhu a prenáša sa na generáciu šesťdesiatnikov.

Katarína Királyová ukázala účastníkom zimné oblečenie starších žien, ktoré dostala do daru a hovorila o výskume tancovania. Zistila, že v zime sa menej tancovalo, lebo na tanec zvyčajne využívali voľné, ohradené priestranstvo. Svadby sa konali vo vnútri domu.

Vo Veňarci využívali v architektúre prirodzene tradičné prvky a tento trend je aktuálny aj dnes. Výskumníci dospeli k záveru, že architektúru, akú nachádzame vo Veňarci, nevidíme v žiadnej inej novohradskej dedine. Murári nezarábali, ale sa „hrali“ a každý jeden dom bol originál, na každom dome vidieť prvky tradičnej dedinskej architektúry.

Ďalší výskumníci zistili, že izolovanosť - či geografická alebo komunikačná - je iba relatívny faktor, vzhľadom na asimiláciu, čo sa ukázalo v Šáre, sa potvrdilo vo Veňarci. V Šáre - kde bol tábor pred dvoma rokmi - prebiehala asimilácia pomalšie, ako by sa očakávalo. Identita ľudí, ktorí žijú v novohradskej obci je v prvom rade lokálna, výskumníci zaznamenali silný pocit patriotizmu a vlastenectva a etnická identita sa presunula do kultúrnej roviny, čo považujú za klasický model. Dodali, že etnické tradície sa presunuli z verejnej rodinnej sféry do inštitucionalizovanej. Mali možnosť sa rozprávať aj s mladými, 20-30-ročnými obyvateľmi, ktorí pri poslednom sčítaní obyvateľstva si zapísali slovenskú národnosť, ale v prvom rade sú Veňarčania. Tábor je silným impulzom pre jazykový rozvoj, aj pestovanie kultúrneho vedomia a jeho obnovenej funkcie, to už povedali aj miestni aktivisti, ktorí sa poďakovali za ponúknutú pomoc. Totiž v oblastnom dome nie sú zapísané názvy jednotlivých predmetov a bolo by dobré zdokumentovať aj materiálne pamiatky.

Čo sa týka výsledkov výskumov, žiaľ, v tomto roku ich neuverejnia v osobitnej publikácii. Vedenie VÚCSSM sa však rozhodlo, že o rok, na tradičnej konferencii, sa zamerajú na témy interdisciplinárnych táborov a prednášky potom vydajú v zborníku. Na konferenciu pozvú aj tých výskumníkov, ktorí dlhé roky chodievali do táborov. Na záver viacerí účastníci tábora konštatovali, že by bolo zaujímavé vrátiť sa do Veňarca po desiatich rokoch, a vidieť ako sa vyvíja jazyková situácia...

Eva Patayová Fábiánová