Rozhovor s predsedníčkou slovenskej samosprávy Alžbetou Szabovou

Nemajú školu, kde by sa slovenčina vyučovala, napriek tomu sa tu slovenčina udržala. V meste v Komáromsko-ostrihomskej župe, na polceste medzi Tatou a Tatabányou, žije značná slovenská komunita, ktorá dbá o svoje tradície, zachováva ich a odovzdáva mladej generácii. O Orosláni a o oroslánskych Slovákoch sme sa rozprávali s predsedníčkou Slovenskej samosprávy Alžbetou Szabovou.

- Odkedy je Orosláň mestom?

- Do roku 1933 Orosláň bola malá dedina. Bývalo tu asi 1800 obyvateľov a pri výmene obyvateľstva v rokoch 1947-48 z týchto 1800 obyvateľov sa polovička presťahovala na Slovensko.

Ostatní tu zostali nie preto, že neboli Slováci, ale nechceli opustiť svoje obydlia. Títo zostali potom v menšine. V roku 1933 otvorili hnedouholné bane, ale do nových baní boli potrební aj robotníci a takto sa sem prisťahovali ľudia za prácou z celého Maďarska. Za prácou do baní, za lepším zárobkom. Keďže sa zvýšil počet obyvateľov, rozrástlo sa aj mesto, ktoré je mestom od roku 1954, najvyšší počet obyvateľstva bol okolo roku 1980, keď tu žilo 25 000 ľudí. Koncom 20. storočia sa začali zatvárať bane, začal aj pokles počtu obyvateľstva. V Orosláni a okolí bolo dovtedy 6 až 8 baní, zostala len jedna. A v tej jednej bani pracovalo 2300-3000 ľudí.

Posledná, tzv. Márkushegyská baňa ešte stále funguje. Povrávalo sa, že do konca tohto roku ju zatvoria, ale prednedávnom sme dostali správu, že to odložia o ďalšie 4 roky. Aspoň tých 1800 ľudí má prácu.

- Čo sa týka Slovákov, zrejme postihla aj ich výmena obyvateľstva. Ako sa z toho spamätali? Udržali si svoje slovenské korene?

- Svoje slovenské korene si udržiavali s príbuzenstvom, v rodine. Na verejnosti čoraz menej, azda na trhoch – kým boli veľké trhy – ešte medzi sebou komunikovali po slovensky. No keďže väčšina obyvateľstva im nerozumela a oni chceli byť súdržní s väčšinou, prestali hovoriť po slovensky.

- Bola u vás niekedy škola?

- Áno. Škola v Orosláni fungovala do roku 1930. Dovtedy sa učili všetky predmety po slovensky. Aj môj otec tu chodil do slovenskej školy. Potom ju zmenili na maďarskú základnú školu.

- Ako je to so slovenčinou v Orosláni dnes?

- Žiaľ, veľmi zle, naša slovenská samospráva sa snaží počas všetkých volebných období získať rodičov na svoju stranu, aby aspoň pre 8 detí mohli požiadať o vyučovanie slovenčiny, aby sa začala učiť od prvej triedy na základných školách, ale nepodarilo sa nám to.

Tak sme sa pohli iným smerom: začali sme organizovať krúžky slovenského jazyka. Najprv pre deti, neskôr pre dospelých a v súčasnosti pre dôchodcov. Je ich dvanásť, a sú to ľudia, ktorí prišli na to, že majú viac času, a preto by chceli obnoviť jazyk svojich predkov. Pretože oni rozumejú po slovensky, ale rozprávať nevedia. Učím ich ja, hoci nie som učiteľkou, ale svoj rodný jazyk mám rada.

- Máte tu tanečnú skupinu Bránička i dychovú kapelu Krídlovka. A súbor Brána už nefunguje?

- Tanečná skupina Brána zanikla v roku 2011 pre pracovnú zaneprázdnenosť svojich členov, ktorí už nemali čas na skúšky, ani vystúpenia, či stretávania. Jedna z tanečníčok sa však rozhodla, že by rada nacvičovala s deťmi ľudový tanec a urobila si kurz. Rozmýšľali sme, ako by sme mohli pomenovať detský tanečný súbor, ktorý navštevujú hlavne žiaci zo základnej školy Attilu Józsefa a rozhodli sme sa, že zachováme názov Brána, ale v zdrobnenine. Takto vznikla Bránička, ktorú vedie Júlia Bíróová. Súbor má 26 detí.

Detská dychová skupina Krídlovka v meste Orosláň bola založená z podpory a iniciatívy slovenskej samosprávy, je pokračovateľkou predošlej, teraz už dospelej dychovej skupiny toho istého názvu. V skupine hrajú žiaci umeleckej školy Bálinta Bakfarka, ich umeleckým vedúcim je bývalý riaditeľ tejto ustanovizne Šimon Ocskai. Mládež sa učí miestne slovenské ľudové pesničky, ako aj slovenské hudobné bloky z materskej krajiny. Ročne majú 10-15 vystúpení na mestských kultúrnych podujatiach, ako aj na župných slovenských akciách. Každoročne chodia na hudobné sústredenia do Tvrdošoviec, a to, čo sa tam naučia, predvedú divákom v auguste na Dedinskom dni. Krídlovka má už 7 rokov.

- Jedným z najväčších podujatí vašej samosprávy je tzv. Dedinský deň. Ako sa zrodila myšlienka organizovať dedinský deň v meste?

- Pred založením slovenských samospráv, teda už pred 20. rokmi náš slovenský klub, ktorý dovtedy pôsobil pod záštitou Zväzu Slovákov v Maďarsku ako miestna pobočka Slovákov v Maďarsku, sa dohodol so Spolkom na ochranu dedinských kultúrnych tradícií, že by sme mali niečo zorganizovať, čo sa týka dediny. A Dedinský deň má dnes stále miesto v kalendári podujatí, navštevujú ho aj z najvzdialenejších častí mesta a samozrejme, aj z našich spriatelených obcí.

Za rozhovor ďakuje
Eva Fábiánová

Foto: archív, internet

Trochu histórie

Prví slovenskí osadníci prišli na „Oroslánsku skalu“ napospol z evanjelických dedín Myjavskej kotliny, ako aj z oblasti Malých a Bielych Karpát. V r. 1768 žilo v Orosláni 860 osôb. Za významnú udalosť možno považovať výstavbu kostola a jeho vysvätenie v roku 1787. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní nastáva osudový obrat v živote obce. Politická moc v stolici si neželá, aby Orosláň ostala národnostnou obcou a preto iniciuje jej pomaďarčenie. Mnohí obyvatelia obce preto opustili rodnú dedinu, mládež odchádzala do Pešti a začína sa éra vysťahovalectva do Ameriky. Posledná väčšia skupina odišla do Nového sveta pred 1. svetovou vojnou.

V 30. rokoch sa v Orosláni začalo ťažiť uhlie a do baní prichádzali pracovať ľudia z rôznych častí krajiny. Proces pomaďarčovania nezvratne pokračoval ďalej a viedol až k tomu, že počas výmeny obyvateľstva po druhej svetovej vojne tu ostalo iba niekoľko slovenských rodín. V meste funguje Slovenský klub, ktorý bol základom vytvorenia slovenskej samosprávy. Mesto udržiava družobné kontakty so Šaľou, ale aj s Myjavou a Kozárovcami, odkiaľ prichádzajú hostia a vystupujú na väčších oroslánskych podujatiach. Slováci žijúci v Orosláni sa úspešne zapájajú do župných národnostných podujatí a sú aktívnymi účastníkmi podujatí Združenia a regionálneho strediska pilíšskych Slovákov, ako aj Regionálneho strediska Osvetového centra Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku v Tatabányi-Bánhide.