Na severovýchodnom okraji Strednozadunajského pohoria, v údolí rieky Gaja, leží banícka osada Čerňa (Bakonycsernye) dlhá asi 5 km s počtom obyvateľstva 3300. Podľa historikov zaoberajúcich sa etymológiou i jazykovedcov názov osady pochádza zo slovanského slova „čierny“.

Ak sa ma spýtate, prečo je to dôležité, nuž preto, lebo ju dodnes obývajú Slováci, ktorí nedávno oslávili 290. výročie znovuzaloženia svojej obce a 40. výročie založenia pávieho krúžku.

Pri tejto príležitosti usporiadali dôstojné oslavy, ktoré sa začali pri pamätnej tabuli zakladateľa obce Mateja Rakšániho v pamätnom parku etnografa Imreho Hegyiho, kde členovia slovenskej samosprávy položili vence.

Pred kultúrnym programom v osvetovom stredisku predstavili činnosť jubilujúceho pávieho krúžku a prítomných pozdravila aj predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková. Poďakovala sa za účasť vo voľbách do národnostných samospráv a oznámila, že členom najvyššieho voleného zboru je aj predstaviteľ bakonského regiónu Zoltán Szabó. Spomínala aj na osobné spomienky z Černe, kde v roku 2003 sa zúčastnila na odovzdaní Slovenského regionálneho kultúrneho strediska. Vyzdvihla dôležitosť pôsobenia už nebohého Jána Szabóa, ktorý neúnavne pracoval v prospech miestnych Slovákov a v prospech uchovávania slovenských tradícií v tomto regióne.

Prítomným sa prihovorila aj riaditeľka Osvetového centra CSSM Erika Zemenová Palečková, ktorá vyzdvihla dôležitosť zapájania mladých do každodennej práce pri zachovávaní tradícií a požiadala ich, aby sa zapojili aj do pávieho krúžku.

Putujúca evanjelická farárka Celoštátnej slovenskej cirkevnej služby Hilda Gulácsiová Fabuľová spomínala na slovenských predkov, ktorí pred 290. rokmi z Trenčianskej a Nitrianskej stolice a z okolia Myjavy prišli sem a založili túto dedinu. Zdôraznila dôležitosť a snahu čerňanských slovenských evanjelikov pri tejto práci. Miestni Slováci dodnes zachovávajú svoju vieru v materinskom jazyku počas biblických hodín usporiadaných v regionálnom stredisku.

Na podujatí sa zúčastnili aj starosta obce Balázs Turi, vedúca miestneho úradu, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Černi Veronika Trojáková Majorová, vedúci obecných a slovenských samospráv okolitých slovenských obcí, ako aj bývalé členky pávieho krúžku.

V septembri 1974 tu založili páví krúžok s 12 členmi pod vedením Julianny Kadlečíkovej. Vo svojom repertoári mali miestne slovenské ľudové piesne. Na začiatku ich podporovala miestna rada a úspešne sa zúčastňovali na všetkých župných národnostných podujatiach. Prvé uznanie získali už v roku 1976 na národnostnom stretnutí v Pákozde, kde dostali zlatú medailu a o dva roky neskôr pripravili aj rozhlasovú nahrávku bakonských slovenských piesní v podaní členov pávieho krúžku v Békešskej Čabe. Od roku 1993 sa stal vedúcim spevákov Ján Szabó a krúžok sa rozrástol aj o „mužskú sekciu“, teda museli zmeniť aj názov na Súbor na zachovania slovenských tradícií. Členovia súboru boli a sú stálymi aktívnymi účastníkmi diania v národnostnom živote obce, napríklad už v roku 1999 sa podieľali na usporiadaní národnostného dňa, na ktorom privítali viaceré folklórne a spevácke zbory z rôznych kútov krajiny. Od založenia Slovenskej samosprávy v Černi – v roku 1994 – je tento zbor aj podporovateľom súboru. V rokoch 2006 až 2013 viedol súbor učiteľ citary Attila Kastély a už druhý rok je umeleckou vedúcou Anna Borosová. Richard Halápi a Lóránt Jánosi sú stálymi citaristami dnes 18-členného súboru.

V jubilejnom programe vystúpili aj členovia slovenského pávieho krúžku zo susedného Jášču, i tamojší žiaci základnej školy, ktorí sa učia aj slovenčinu.

(ef)

Foto: Zoltán Szabó, internet

Trochu histórie

Najstaršie zachovalé pamiatky Černe pochádzajú z novej doby kamennej, neskoršieho neolitu resp. neskoršej doby kamennej - sú to väčšinou keltské a rímske nástroje.

V stredoveku poznáme už názov vyše 20 osád, ktoré sa nachádzali na území dnešnej Černe, ako napr. Gyón, Bihar, Pacmán, Sikátor, Tényő Erődinota, Dolosd a iné, všetky patrili k hradu Bátorkő. Názov Černe sa prvýkrát uvádza v roku 1341 ako osada, v ktorej okrem poddaných šľachtickej rodiny Újlakiovcov (Ilockých) žilo aj niekoľko zemianskych rodín, kým z hore uvedených názvov sa prvýkrát spomína Dolosd, a to v roku 1082. Počas tureckej nadvlády boli Čerňa a okolité osady spustošené, priemyselný a iný rozvoj sa na okolí zastavil. Znovuosídlenie osady sa začalo roku 1724 Slovákmi z okolia Nitry a Trenčínu vo viacerých etapách. Presídlenci priniesli nové typy prác, ako napr. lesníctvo, základy obrábania pôdy a vinohradníctvo. Rodina Zichyovcov povolila kalvínske vierovyznanie a postavenie kostola. Osada mala v roku 1730 už 300 obyvateľov. Základy prvého kamenného kostola položili v roku 1785 a postavili ho v roku 1786.

Zemetrasenie v Móri v roku 1810 postihlo aj Čerňu, viacero domov a kostol sa poškodili. Na začiatku 19. stor. bola Čerňa najobývanejšou osadou kráľovskej Vesprímskej stolice, 80% obyvateľstva bolo kalvínskeho a 20% katolíckeho vierovyznania. Udalosti revolúcie a bitku pri Móri v roku 1848 sledovali Čerňania z okolitých hôr. V roku 1862 zanikla v požiari časť dediny, zvony sa roztavili, vznikli veľké škody. Počas rekonštrukcie kostola namontovali lavice, ktoré sa dodnes používajú, jeho kapacita je odvtedy 800 ľudí. Organ zhotovili v roku 1867 v Silbermannovej dielni v Brezovej.

V tomto období boli podmienky hospodárenia ešte stále zaostalé, takto sa aj v Černi rozrástol domáci priemysel, remeselníctvo, tkanie, pradenie a košikárstvo. Čerňanskí košikári vyrobili polovici Zadunajska doma používané košíky.

Vysťahovalectvo do zámoria v nádeji lepšieho života zastihlo aj obyvateľstvo Černe. Počas mobilizácie v roku 1914 viacero Čerňanov odišlo na ruský front, odkiaľ sa už nevrátili.

Dolovanie uhlia sa začína na okolí obcí Szarvasbükk a Kisgyón v roku 1920, krátko na to sa začína výstavba krátkych železničných tratí po Bodajk na prepravu uhlia. Od tých čias sa Čerňa vyvíja ako banícka obec. Zaviedli elektrinu, do dediny prišiel lekár, postavili lekáreň, v údolí rieky Gaja vybudovali viacero vodných mlynov.

Miestne boje medzi nemeckými a sovietskymi vojskami počas II. svetovej vojny sa odohrali 20.-21. apríla 1945. Výmena obyvateľstva v rokoch 1947-48 sa dotkla aj tejto dediny: odsťahovalo sa asi 500 dedinčanov a prišli iba štyridsiati. V 50. rokoch postavená baňa Balinka znamenala viacerým obyvateľom dediny isté zamestnanie.

10. júla 1970 spustošila dedinu veľká povodeň, značnú časť mostov na rieke Gaja bolo treba rekonštruovať, niektoré aj znovu postaviť.

V roku 1974 oslavovala obec 250. výročie svojho založenia. Pri tejto príležitosti vyšla publikácia lekára Jána Heiczingera Minulosť Černe od založenia po rok 1848. Vtedy založili páví krúžok.

Obec má školu pre 300 žiakov a dve škôlky s kapacitou pre 150 detí. V dedine funguje kultúrny dom a knižnica, hudobná škola.

Miestni obyvatelia sú zväčša vyznávačmi historických náboženstiev, no žijú tu aj príslušníci menších náboženských spoločensiev.

Pri príležitosti 275. výročia založenie obce evanjelická cirkev a miestna

slovenská menšinová samospráva uložili v kostole mramorovú tabuľu so zoznamom evanjelických farárov obce.

V Černi je čulý aj športový život. Športová hala s plochou 800 m² sa nachádza pri škole a je v každom ročnom období využitá.

V komunálnych voľbách v roku 1994 sa aj v Černi založila slovenská menšinová samospráva, ktorá si vytýčila za cieľ uchovávanie tradícií a pestovanie slovenského jazyka, a odvtedy aj úspešne funguje.

V roku 1996 slávnostne odhalili mramorovú tabuľu na dome rodáka obce Imreho Hegyiho, ktorý popri početných národopisných prácach napísal aj publikáciu Historické formy lesného hospodárenia, ktorá patrí dodnes medzi obľúbené knihy obyvateľov dediny.