V tohtoročnom dvojčísle Dolnozemského Slováka (1-2) sa do popredia dostali okrem materiálov medzinárodnej konferencie V tvorivej symbióze medzi Dolnou zemou a Slovenskom, usporiadanej 20-21. marca v Nadlaku aj ďalšie príspevky, ktoré sa venujú predovšetkým minulosti a spolupráci dolnozemských Slovákov v troch štátoch (Maďarsko, Rumunsko, Srbsko).

Po poďakovaní na adresu doterajšieho dlhoročného predsedu redakčnej rady prof. Michala Harpáňa a členov redakčnej rady Miroslava Demáka, Jána Fuzika a Martina Štrbku v úvodných slovách Ivan Miroslav Ambruš na základe údajov zo sčítania ľudu v Uhorsku v roku 1900 ohľadne počtu a percentuálneho zastúpenia Slovákov v niektorých mestách na území terajšieho Slovenska a na Dolnej zemi uvažuje nad tým, že napriek značnému poklesu slovenského obyvateľstva v dolnozemských mestách predsa „môžeme naďalej hovoriť na Dolnej zemi o živej vetve na veľkom strome slovenskosti.“ Zaujímavé je, že v roku 1900 počtom Slovákov na prvých troch miestach končili 3 z územia Maďarska (Békešská Čaba, Budapešť, Sarvaš), pritom percentuálne nás najviac bolo v Báčskom Petrovci (95,2%), v Myjave (95,00%) a v Slovenskom Komlóši (88,4%).

Tohtoročnému odovzdávaniu Ceny Ondreja Štefanka je venovaný príspevok Anny Rău-Lehotskej, pričom laudatio na Samuela Boldockého napísala Katarína Melegová-Melichová a vyznamenanej, profesorke Anne Divičanovej sú venované slová Jána Botíka. O spomínanej konferencii na jar tohto roku v Nadlaku píše opäť Anna Rău-Lehotská. Michal Babiak na tejto konferencii vo svojom príspevku na základe korešpondencie Vladimíra Hurbana Vladimírova s predpokladaným adresátom, so svojím rodinným príslušníkom, s Vladimírom Royom rozoberá dilemu intelektuálov zo začiatku 20. storočia, či pôsobiť na Slovensku, alebo byť užitočným radšej medzi dolnozemskými Slovákmi. Dvom významným osobnostiam Slovákov, pôvodom z Vojvodiny, bola venovaná prednáška Samuela Boldockého. Andrej Sirácky svoju profesionálnu dráhu začal ako gymnaziálny profesor, neskôr bol profesorom filozofie a sociológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde následne bol dekanom, neskoršie i rektorom univerzity. Vyznačil sa predovšetkým svojimi prácami o teoretických problémoch sociológie a v obrovskej miere sa zaslúžil o oživenie sociológie na univerzite. Ján Sirácky bol na Slovensku uväznený ako údajný „titovský špión“, po jeho rehabilitovaní v roku 1964 sa mohol venovať svojej profesii v Historickom ústave SAV a pôsobil ako šéfredaktor Vydavateľstva SAV. Od roku 1973 sa venoval výlučne vedeckovýskumnej činnosti. Okrem problematiky sťahovania Slovákov na Dolnú zem predmetom jeho záujmu bol aj historicko-etnografický a historicko-demografický aspekt dolnozemských Slovákov. Jeho diela dodnes slúžia ako príručky všetkým bádateľom slovenských komunít mimo Slovenska.

Príspevok Anny Divičanovej na menovanej konferencii s názvom Rozmýšľanie o slovenskom národnom hnutí, o jazyku, o kultúre sa zaoberá slovenským národným hnutím medzi dolnozemskými Slovákmi cez ideály, cez vzťah k jazyku a myšlienke slovanskej vzájomnosti takých popredných činiteľov, ako Š. Leška, K. Straka alebo Ľ. Haan. „Dielo Ondreja Krupu predstavuje robustný, vskutku výnimočný opus autentických dokumentov o tradičnej kultúre Slovákov. Poverovo-magický a obyčajový svet, ktorý zdokumentoval v prostredí dolnozemských Slovákov, v takom výnimočnom objeme a precíznom systematickom rozpracovaní, nebol skompletizovaný ani v národopisnej vede na Slovensku,“ – píše Ján Botík o tvorbe nášho nedávno zosnulého významného etnografa. Slováci v Maďarsku hlasovali za zmenu, dialóg a spoluprácu – je hlavnou myšlienkou rozhovoru Alžbety Uhrinovej s predsedníčkou Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbetou Hollerovou Račkovou, ktorá za najdôležitejšie úlohy nastávajúcej doby pokladá kvalitnú prípravu slovenských pedagógov, ako aj výchovu a zapájanie mladej inteligencie do slovenského diania v Maďarsku. O expozícii 150 rokov slovenských novín a časopisov vo Vojvodine 1864-2014 sa môžete bližšie dočítať v článku Ivana Miroslava Ambruša, pričom dejiny Slovákov a ich inštitúcií od prisťahovania našich rodákov do Báčskeho Petrovca pred 270 rokmi opisuje práca Kataríny Melegovej-Melichovej. Nezabudnuteľnému tanečníkovi, choreografovi, režisérovi Jaroslavovi Ševčíkovi sú venované osobné spomienky jeho známych, priateľov a rodinných príslušníkov pri príležitosti 10. výročia jeho úmrtia. O dvoch velikánoch vojvodinského slovenského insitného maliarstva, o Zuzane Chalupovej a o Martinovi Jonášovi píše Jarmila Gerbocová v článku Prekročili svoj tieň. V záverečnej časti dvojčísla Dolnozemského Slováka sú recenzované Čabiansky kalendár na rok 2015, Jazykovedné práce Vladimíra Hurbana Vladimírova a dielo autorského kolektívu M. Homišinovej, A. Uhrinovej a S. Ondrejoviča s názvom Poslanci slovenských národnostných samospráv v Maďarsku v reflexii sociolingvistického výskumu: výsledky dvoch volebných období 2002-2010.

Cs. Lampert