Toto niekdajšie sídlo slovenských kniežat Pribinu (okolo 800 - 861) a jeho syna Koceľa (okolo r. 876) budapeštianski Slováci znovu objavili ešte na jeseň r. 2001 (pozri Budapeštiansky Slovák č. 5/2001). Možno sa vtedy ani nenazdali, aký úctyhodný čin tým vykonali. Vysvitlo totiž, že pri odhalení pamätníka sv. Cyrilovi a Metodovi, aj keď je to takmer neuveriteľné, žiaden Slovák prítomný nebol. Písali sme o tom i v Ľudových novinách a na našu veľkú radosť a prekvapenie, správa prenikla aj do Ameriky. Keď bol Slovenský evanjelický cirkevný zbor a. v. v Budapešti v novembri 2005 hostiteľom biskupky slovenskej synody Sion Wilmy Kucharekovej a jej manžela Rev. Tomáša Drobenu z Torringtonu, hostia prejavili záujem navštíviť Blatnohrad.

Odprevadili sme ich a čo sme mohli sme im aj poukazovali. Bol to pre nich, ale aj pre nás pekný zážitok. Navyše aj my sami sme zažili veľké prekvapenie. Pri pamätníkoch sme objavili nový vysoký biely pamätník. Už som sa tešil, že snáď aj naši Slováci sa prebudili. Žiaľ, nie. Na kovovej tabuli pred pamätníkom je nasledujúci nápis: V spomin na Kneževino Pribine in Koclja so spomenik postavili: Zveza Slovencev na Madžarskem, Društvo madžarsko-slovenskega prijateljstva in Samouprava v Zalaváru. 2005 (Na pamiatku kniežatstva Pribinu a Koceľa dali postaviť: Zväz Slovincov v Maďarsku, Spolok maďarsko-slovinského priateľstva a Samospráva Zalaváru).

Všetka česť a chvála našim slovinským bratom. O sebe samých radšej nehovorme. My si asi ešte trošku pospíme. A keď už všetci naši slovanskí bratia vzdajú hold kniežaťu Pribinovi a jeho synovi (veď to boli predsa Slovania), aj my sa prebudíme. Budeme tam chcieť niečo aj my postaviť, možno len aby sme v hanbe neostali, veď Pribina bol naším, nitrianskym kniežaťom. Len aby sme naraz nezbadali, že je tam už toľko pamätníkov, že náš sa tam nezmestí. Pochodíme ako ten žobrák, ktorý sa hanbí, a preto má len prázdne gamby.

Gregor Papuček