Vážená redakcia! S veľkým záujmom som si prečítala článok Zoltána Bárkányiho v Ľudových novinách o rekreácii detí z Maďarska na Slovensku v rokoch 1946 - 1948. Téma vzbudila moju pozornosť preto, lebo v priebehu 60. rokov som sa nedočítala snáď ani slova o tých udalostiach, na ktoré sa dodnes dobre pamätám. Totiž aj ja som sa r. 1948 zúčastnila rodinnej rekreácie. Skupina, s ktorou som aj ja cestovala, odchádzala z Békešskej Čaby. Ja zo Sarvaša som sa k nej pripojila na mezőtúrskej železničnej stanici. Mojím novým domovom sa stala útulná dedinka blízko Želiezoviec, Trhyňa, kde sa usadil môj strýko - otcov brat s manželkou. Popri krásnej prírode som mala najväčší zážitok z toho, že v rodine sa vtedy narodilo prvé bábätko, môj bratranec, ktorému som mohla byť pestúnkou. Zážitkom bola pre mňa aj ich malá predajňa, v ktorej sa našlo všeličo dobré (čo v Maďarsku vtedy chýbalo) a v ktorom som občas mohla „obsluhovať“. Tam som jedla v povojnovom období prvú čokoládu a pila výbornú malinovku, o ktorej som doma ani nepočula.

Okrem telesného posilnenia nastal u mňa aj duchovný vývin. Moju sarvašskú slovenčinu som si rozšírila o nové slová, výrazy, ktoré som si ľahko osvojila, veď som ich používala deň čo deň.

Po návrate domov do Sarvaša bolo samozrejmé, že som nastúpila do vtedy založenej slovenskej školy a po absolvovaní ôsmej triedy som pokračovala v štúdiu na Slovenskom učiteľskom ústave J. A. Komenského v Budapešti. Tu som sa zoznámila so spolužiačkou z Novohradu, ktorá sa zúčastnila na rekreácii v Rožňave. Tam sa naučila krásnu pieseň, ktorú som si aj ja osvojila. Ak sa na ňu nepamätáte, aspoň na tie krásne časy si zaspomínajte!

„Opúšťame ťa, milá Rožňava, domov ideme.

Zajtra večer u svojej maminky spinkať budeme.

Budeme si spomínati, jak sme sa dobre mali.

V dolinôčke, pod horámi radostne prežívali.

Zbohom, vy lúky i háje, zbohom, bystrá vodička.

nebude nás už uspávať naša milá sestrička.

Krásne dni sa pominuli, my už domov ideme.

Zbohom, zbohom buď Rožňava, s tebou sa rozlúčime.“

Tieto spomienky vo mne oživil článok Z. Bárkányiho. Chcela som potvrdiť to, čo jeho autor napísal a piesňou ilustrovať pomery, náladu a pocity stoviek účastníkov.

S pozdravom

Mária Benčíková Bobvošová