„Na svete je veľa riek, ale Rijeka je len jedna,“ poeticky sa vyjadril v príhovore na ukončení Dní slovenskej kultúry podpredseda Matice slovenskej a riaditeľ Krajanského múzea

v Bratislave Stanislav Bajaník v prístavnom meste na pobreží Jadranu, odkiaľ do sveta odchádzali lodnou dopravou Slováci už v minulých storočiach. Prístav Rijeka bol poslednou „štáciou“ - zástavkou na ceste za prácou, blahobytom, novým životom, snom o šťastí...

Tu sa poslednýkrát podívali na európsky kontinent a s motlitbou na perách a slzou pod viečkom sa lúčili, veď človek nikdy nevie, kam ho to zaveje a či sa vráti... A preto na pamiatku všetkých slovenských vysťahovalcov, ktorí odišli do sveta, sa v prvý podvečer Dní slovenskej kultúry spomínalo aj pri mori. Na móle Gate Karoline Riječke sa ozývali slovenské piesne FSS Slovenka, slová o veľkej rodine Slovákov, ktorá má svojich rodákov a ich potomkov aj ďaleko za hranicami a nie je ich málo. Vhodením symbolického venca do vôd prístavu sa vytvorila nová tradícia - spomienka na tých, ktorí sa odsťahovali zo Slovenska a žili či žijú verní svojmu rodu.

V priestoroch Matice slovenskej v Rijeke na korze, za prítomnosti veľvyslanca SR v Chorvátsku Romana Supeka, bola otvorená tematicky veľmi výstižná výstava Považského múzea Drotárstvo bez hraníc a expozícia Secesné sentencie Ladislava Fapša, ktorý svoje neľahké remeslo a zároveň umenie predviedol aj naživo počas prezentácie slovenskej gastronómie, piesní a tancov, výstavy kníh a suvenírov na pešej zóne Trg 111. brigády HV. Pred očami domácich aj cudzincov z celého sveta vznikali košíky, misky, podložky pod hrnce. Tie secesné - vytvorené jeho šikovnými rukami odrôtovaním dobových tanierov, ktoré majú viac ako sto rokov, sú jedinečné nielen neopakovateľnými a neopakujúcimi sa vzormi, ale sú akýmisi netypickými mandalami, ktorých vznik si vyžiadal trpezlivú prácu s drôtom, niekedy trvajúcu aj 40 hodín, fantáziu a zmysel pre harmóniu. Veď vytvoriť z taniera, ktorý má svoju vlastnú dušu farieb, nový tvarom a doplniť ho kovom tak, aby vznikla symbióza, nie je jednoduché.

Počas dvoch dní sa septembrovou Rijekou za dažďa i za vetra niesli piesne hostí z Markovca Našického. Ženská spevácka zložka a mladí tanečníci FS Franjo Strapač vystupovali na pešej zóne i v galaprograme vo veľkej sieni budovy Filodrammatica.

V exteriéri pešej zóny i na javisku sa predstavila s programom FS Erdevík z Vojvodiny - mužská, ženská spevácka zložka a tanečníci. Slovom, piesňami, tancom, zvykmi i vtipnými prekáračkami sprostredkovali minulosť slovenskej menšiny v Erdevíku. Nebola to náhoda, pretože v Rijeke sa k svojim koreňom hlási štvrtá generácia potomkov z Erdevíku. Ale v meste už roky žijú aj súčasníci, ktorí sa sem prisťahovali z Vojvodiny a stretávajú sa v komunite, ktorú spája vzťah k slovenským predkom, tradičné zvyky, jedlá, piesne i slovenská reč.

Slovenská komunita v Rijeke je charakteristická nielen príslušnosťou k predkom, ktorí sa tu usadili v minulosti, ale i generačne mladou skupinou, ktorá sa do Rijeky prisťahovala v minulom storočí. Miestny odbor Matice slovenskej tu založili pred 15 rokmi. Plynutie času je vidieť najmä na mladých, ktorí v čase jeho vzniku boli ešte v plienkach. Dnes majú sedemnásť. Na stole je slávnostne prestretý obrus, ktorý bol prinesený z Liptova vo výbave. Je nielen pamiatkou na domov, ale pamätá si nočné služby v lazarete, počas ktorých mamička v čase vojny vyšívala, strážiac spánok ranených.

Najlepší spôsob, ako sa dá ľahko vrátiť domov, je pieseň. A slovenské pesničky Sloveniek - teraz už Riječaniek, zneli nielen na javisku v galaprograme, ale aj počas práce v kuchyni, pri príprave halušiek, aj po večeri - na pieseň z domova je vždy vôľa. A aj dobrý hlas Gitky a Marienky. Domáci Slováci - prvá generácia, potomkovia Slovákov aj ich priaznivci odetí do krojov, ktoré do Rijeky prišli zo slovenských končín, v galaprograme predstavili rôzne regióny. Zaujali nielen sekvenciou zo života drotárov. V kostýmoch mestskej smotánky v druhej časti večera majstri remeselníci a ich paničky predstavili typický mestský spôsob zábavy - tanec šimi i noblesu medzivojnového obdobia.

Dni kultúry by bez hostí zo Slovenska neboli úplné. Na doskách Filodrammatiky predstavili hru Richtárka od Ferka Urbánka ochotníci z Divadla Jána Chalúpku z Brezna. Vynikajúce výkony hercov i réžia priblížili minulosť, svet dediny, príbeh, v ktorom do sveta odchádzali drotári i mladí za štúdiom. Príbeh, v ktorom, našťastie, všetko skončilo „happyendom“. V príbehu na javisku áno. Ale koľko neznámych slovenských osudov sa skrýva pod náhrobnými kameňmi na cintorínoch tohto prístavného mesta?

Minulosť je možné čiastočne poodhaliť výskumom. O súčasnosť a prezentáciu slovenskej menšiny, a tým zároveň i prezentáciu slovenskej kultúry na brehu Jadranu, je potrebné sa postarať. Organizačne, finančne i priamou účasťou. Skončil jeden ročník a začal ďalší rok príprav na nasledujúce Dni slovenskej kultúry v Rijeke. Ani dažďu a vetru sa nepodarilo zastaviť to, čo môže človek odovzdať - podať ďalej slovom, spevom a tancom. Kultúrou, tradíciou a umením.

Erika Fajnorová