Riaditeľ Slovenského inštitútu v Budapešti v spolupráci s lektorátom slovenského jazyka na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti vyhlasuje tradičnú prekladateľskú súťaž pre študentov slovakistiky v Maďarsku.

Súťažiť sa bude v dvoch kategóriách:

1. preklad textu zo slovenčiny do maďarčiny - román Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) od Pavla Rankova, konkrétne od strany 14 (od pasáže "Keď Mária videla, že k ich deke kráčajú traja spolužiaci,...“) až po stranu 17.
2. preklad textu z maďarčiny do slovenčiny - výber textu je v kompetencii súťažiacich, podmienkou je prozaický charakter a rozsah 3 normostrany (1 normostrana - 1800 znakov).

Obe kategórie budú vyhodnocované osobitne.

Preklady prosíme zaslať v dvoch exemplároch do 8. apríla na adresu: Szlovák Intézet, 1088 Budapest, Rákóczi út 15 a na obálku pripíšte – Prekladateľská súťaž.

Súťaž je anonymná, preklady netreba podpisovať, ale iba označiť heslom. K prekladu následne priložte v zalepenej obálke osobné údaje (meno, katedra).
Vyhodnotenie súťaže sa uskutoční vo štvrtok 21. apríla o 14. hodine v Slovenskom inštitúte v Budapešti.

Pavol Rankov

Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy)

(Úryvok)

Keď Mária videla, že k ich deke kráčajú traja spolužiaci, zalial ju rumenec. Neprehovorila s nimi ani slova. Zato pán Belaj sa ponúkol za rozhodcu aj sám, čím preteky hneď získali na vážnosti. A to rozhodca ani len netušil, že v bazéne sa možno rozhoduje o budúcnosti jeho dcérky.

- Srácok, mohli by ste na chvíľu prestať skákať? Títo traja si chcú dať preteky, - oslovil Máriin otec kŕdeľ cigánskych detí, ktoré ovládli jednu stranu bazénu.

- Hej, Honzo, budete súťažiť? Idem s vami, - vyhlásil najstarší cigánsky chlapec Árpi Fizik a už aj stál na okraji bazénu.

- Ty nemôžeš! – vykríkol Honza. – Ani si dnes nebol v škole! Hneď prvý deň si chýbal...

Pred dvoma rokmi sa v zrúcaninách Levického hradu odohral urputný boj. Gabrielovi a Petrovi sa vtedy podarilo presvedčiť Árpiho Fizika a niekoľkých ďalších cigánskych chlapcov, aby robili sultánových murínov. A tak sa vďaka Cigánom mohla zopakovať veľká bitka z roku 1664, v ktorej boli Turci pri Leviciach porazení. Peter bol legendárny hrdina Moháry István, na rozdiel od pôvodnej bitky však nezahynul hrdinskou smrťou. Honza bojoval po jeho boku aj bez historického mena. V zápale boja utŕžil do pravej holene ranu Árpiho palicou. Árpi ho neudrel naschvál, veď platila dohoda, že sa šermujú len akože, ale Honzíka noha bolela ešte mesiac. Odvtedy nemal Árpiho rád.

- My pretekáme medzi sebou, Árpi môže plávať vedľa nás, - bránil cigánskeho chlapca Gabriel.

- A čo, keď vyhrá? – skríkol Honza.

- Semmi! Nás zaujíma, kto bude prvý z nás troch, - vysvetlil Peter.

- Ako vás mám odštartovať? – spýtal sa Máriin otec.

- Poviete: pripraviť sa, k štartu, teď! – vysvetlil Honza.

- Dobre, tak ideme na to.

Všetci traja napäto hľadeli na pána Belaja.

- Pripraviť sa, k štartu, teď!

Skočili do vody a začali plávať. Bol to štýl podobný kraulu, ale hlava trčala nad hladinou. Zábery rúk boli krátke a plytké, nohy sa bezmocne ťahali za vlniacim sa telom. Levičania to nazývali psík, kutyakölyök.

Gabriel sa v duchu čudoval, že jeho kamaráti pristúpili na preteky v plávaní. Považoval sa za oveľa lepšieho plavca a prekvapilo ho, že oni si to neuvedomujú. Ale keď skočili do bazénu, bolo zrazu všetko inak. Voda mu kládla odpor ako nikdy predtým. Na sklonku dňa bola vyhriata slnkom. Bolo to, akoby plával v polievke, ktorá je čoraz hustejšia. Ale aj tak bol v polovici bazénu prvý. Honza aj Peter boli naľavo od neho a keď sa pozrel na tú stranu, nevidel žiaden pohyb ani spenenú vodu. Napravo kúsok vpredu sa vrtela tmavá hlava Árpiho Fizíka, ktorého zúrivo povzbudzovali nielen jeho bratia a sestry, ale aj bratranci zo Slatiny.

Zrazu pri jednom prudkom tempe vyšplechlo spod Gabrielovej ruky viac vody. Veľké kvapky mu vyfrkli do očí a otvorených úst. Vdýchol ich. Rozkázal si, že nebude kašlať, ale po dvoch či troch tempách sa predsa len rozkuckal. No namiesto toho, aby vdýchnutá voda z neho vyšla, vošla mu do pľúc ďalšia. Druhý okraj bazéna už nebol ďaleko. Gabrielovi zostávalo asi sedem metrov, jeho kamarátom o dva viac.

Gabriel cítil, že mu chýba kyslík. Zúrivo plieskal rukami. Nezískal však väčšiu rýchlosť, ale znovu sa napil. Hrudník mal ťažký, voda vnútri ho nemilosrdne ťahala dolu. A bolelo to, akoby mu pľúca mali vybuchnúť. Tlak cítil v celom tele. Tisol mu oči von z jamiek, vrážal zvnútra do ušných bubienkov, ktoré zrazu jasne vnímali víťazný rev bandy cigánskych detí. Árpi dosiahol cieľ. A Gabriel klesal kamsi dolu. Priestor nemal konca. Napadlo mu, že by sa mal modliť, ale z celej modlitby zostali už len dve slová. Bože, pomôž!

Mocnú ruku pána Belaja, ktorá ho chytila za vlasy a ťahala hore, už necítil.

Prvé, čo Gabriel uvidel, bol sivý betón pri bazéne, na ktorom bezvládne ležali jeho nohy. Telo a hlavu mal o čosi vyššie. Do brucha ho tlačilo hranaté mužské koleno. Dychčal ako pes. Začal vracať.

- No konečne, - začul niekde nad sebou hlas Máriinho otca.

Pani Belajová ho zabalila do deky, no aj tak mu bola zima. Pery mu zmodrali a zuby podchvíľou zacvakali.

Okolo postávalo plno ľudí. Dávali najrôznejšie rady, vysvetľovali priebeh celej udalosti. Mária na Gabriela preľakane vyvaľovala oči. Peter a Honza sa tvárili, akoby všetko bola ich vina. Gabriel sa tak hanbil, že sotva dokázal Belajovcom poďakovať.

Nebolo síce jasné, kto vyhral, ale on celkom určite prehral. A videli to úplne všetci, aj Mária.

Chlapci sa mlčky obliekli a išli domov. Zdalo sa, že správa o udalosti na kúpalisku sa už rozšírila po celých Leviciach. Gabriel cítil zvedavé pohľady okoloidúcich. Jedna pani čosi hovorila svojmu dieťaťu a ukazovala pritom smerom k nemu.

Gabriel sa odpojil od Petra s Honzom a zabočil na Štefánikovo námestie. Oproti kráčal rabín. Skôr, než ho Gabriel stihol pozdraviť, povedal:

- Gabriel, vraj si sa topil?! No, nevyzeráš dobre. Vidno, že si pred chvíľou bojoval o život. Keď prídeš domov, hneď si ľahni. Nič nejedz, ale poriadne sa napi.

- Áno, - odvetil Gabriel poslušne a chcel ísť ďalej.

- Počkaj, ešte čosi, - zadržal ho rabín. – Dnes sa ťa dotkla smrť. Spomenul si si v tej chvíli na Boha?

- Áno.

- Tak nezabudni naňho ani vtedy, keď už dotyk smrti nebudeš cítiť. Dnes ti Boh daroval život, ale zapamätaj si, že on tu je stále a my všetci sme umierajúci, ktorí ho potrebujú.

Gabriel zmätene pokýval hlavou a pomaly sa vliekol domov. Keď už držal kľučku, všimol si, že na dvere ktosi vyryl nožom slová Mindent vissza. Asi Gyula Harsányi z prízemia. Naposledy tento nápis čarbal kriedou na všetky dvere v Kalvínskom dvore okrem vlastných. Teraz ryl nožom. Gabrielovi napadlo, že už dávno Gyulu nezbil. Lenže o Harsányiovcoch a ľuďoch, ktorí sa u nich stretávali, sa v poslednom čase hovorilo všeličo. S takými si treba dať pokoj.