József Eötvös (1813-1871) ● Slovenka na Dolniakoch

Príležitosť, pri ktorej si Jánoš Apoštagi uvedomí, že rozumie aj po slovensky, hoci vo svojom živote nevedel po slovensky ani slovo.

- Nože poďte, milý otec, chudák Slovák je veľmi chorý, - povedal Pišta, najstarší syn Jánoša Apoštagiho, keď sa z kúta košiara ponáhľal k otcovi, ktorý v druhom kúte odpočíval a jedol takmer zaclonený zmrvenými kukuričnými šúľkami.

- Aký Slovák? - spýtal sa gazda Jánoš a zdvihol pohľad na syna zo slaniny, z ktorej si odkrojil dobrý kus ku chlebu.

- Nuž, jeden z tých, čo tu včera mrvili kukuricu. Nevideli ste ho?

- Aha, - Jánoš Apoštagi si vložil do úst skyvu chleba a kúsok slaniny a prehovoril takým hlasom, akoby presne vedel, o koho ide, hoci úprimne povediac, nikdy sa ani najmenej nestaral o to, kto mrví kukuricu na druhej strane košiara, navyše v hlave mal na mysli celkom iné myšlienky.

Minulú zimu, keď s niekoľkými ďalšími spoločníkmi prevážal z Veľkého Varadína pálenku pre židovského árendáša, prevrhol sa mu voz a dorantal si nohu. Dlhá choroba a škoda, ktorú podľa zmluvy hradili povozníci, mu pohltila časť majetku. Pošli mu na to dva kone zo štyroch, ďalej po dva voly a bravy a okrem štvrtky pozemku a dvoch fakov mu zostala iba dobrá žena a deti. Na jeho väčšie trápenie ešte vždy kríval, a keď horko-ťažko zoral vlastné role, len aby niečo zarobil, dal sa spolu so synom mrviť kukuricu. Ako vidno, mal veľa starostí a nemal čas všímať si iných.

- Ostatní Slováci dnes ráno odišli, - pokračoval Pišta, - aj tento chcel odísť, ale nemohol, je naozaj veľmi chorý, možno aj zomrie. Predtým, ako zaklopil oči, tam ležal práve tak ako náš sváko, keď som ho vlani videl vystretého. Už som vás chcel zavolať, otec, ale dievčatko ho poláskalo, a vtedy znova otvoril oči. Teraz mu je zasa zle.

- Takže má dievčatko? - vstal a spýtal sa gazda Jánoš.

- Je práve také ako naša Mariška.

- Naša Mariška je pri matke, nič jej nechýba, - povedal Apoštagi. Ale zdalo sa, akoby zmienka o jeho najmenšej ratolesti mu bola zrýchlila kroky, ktorými sa blížil k chorému človeku.

Bol to smutný pohľad, hoci Apoštagi nepatril medzi ľudí, ktorých sa zmocní dojatie, že by si ani sami nevedeli poradiť, keď vidia trápenie, ale teraz aj on dojato pozeral na neznámeho, ktorý driemal na tvrdej zemi a čakal na smrť.

- Chudák Slovák, - povedal gazda, - ako ďaleko sa zatúlal od rodnej zeme. Áno, nikto nevie, kde bude mať náhrobník a či ho bude mať kto oplakať.

- Už dva razy som mu napravil podhlavník, ale šúľky, ktoré som mu podložil do šuby, vždy sa vykotúľali a potom mu hlava celkom odkväcne, - povedal Pišta a znova chcel napraviť ležovisko nemocného.

- Nechaj to tak, Pišta, bude mu lepšie, ak sa nezobudí. - Nato gazda Jánoš sňal svoju šubu z pliec a prikryl ňou nemocného.

- Ty zostaň tu, neborák možno bude potrebovať vodu alebo niečo iné. Ak treba, zavolaj ma, zatiaľ idem mrviť kukuricu.

Nemocný otvoril oči práve vo chvíli, keď Apoštagi chcel odísť. Možno mu dobre padla šuba, ktorá mu chránila končatiny pred chladom, alebo súcitný hlas, ktorým prehovoril Apoštagi, ale nevýslovne vďačný pohľad chorého človeka visel na neznámom dobrodincovi a jeho bledú tvár na chvíľu ovládol výraz pokoja, bezmála spokojnosti.

- Či potrebujete ešte niečo? - ozval sa Apoštagi. - Možno trochu pálenky, aj keď nie je ostrá, aj bez toho zavše má dobrý účinok. Potom pošlem po ňu chlapca do majera.

Nemocný smutne triasol hlavou a vyslovil niekoľko slov, z ktorých Apoštagi vyrozumel len koľko, že nevie po maďarsky.

Niekoľko krokov od nemocného sa dievčatko dosiaľ hralo so zmrvenými kukuričnými šúľkami a keď počulo prehovoriť otca, prestalo sa hrať, pribehlo k nemu, objalo s úsmevom okolo krku otca, ktorý privinul k sebe dieťa nežnými rukami.

Zdalo sa, že umierajúci chvíľu zabudol na všetko. Jeho bledá tvár vyjadrovala iba lásku a šťastie, ktorými otec môže obopnúť celú nádejnú budúcnosť svojho dieťaťa. Ale krátku radosť, ktorá ešte na chvíľku jeho črty zaliala jasom ako posledný slnečný lúč pred búrkou, zrazu nahradili iné pocity. Ruka, ktorou privinul dieťa, čo sa mu túlilo na hruď, sa začala mocne chvieť, oči mali výraz hrôzy, celá jeho bytosť bola neopísateľne nepokojná, akoby sa mu teraz vkradla do duše hrozná myšlienka: čo sa stane s jeho dieťaťom, ak zomrie. Nepokoj akoby bol vlial novú silu do jeho končatín. Posadil sa a začal hovoriť pritlmeným, nevýrazným hlasom, avšak bez prestávky, rýchlo, akoby cítil koniec a bál sa, že nestihne povedať všetko, čo mu leží na srdci.

Apoštagi vôbec nevedel po slovensky, ani Pišta, a predsa slovenské slovo ešte tak nezasiahlo srdce. Gazda Jánoš nebol človek mäkkého srdca, ale oči mu zaliali slzy. Jeho syn si utieral perliace kvapky sĺz rukávom košele.

Umierajúci si všimol účinok svojich slov, ale zbadal aj to, že im nerozumejú. Zašemotil zopár slov po maďarsky, možno si myslel, že Pán, ktorý dal dar jazykov svojim apoštolom, nemôže uprieť ani umierajúcemu otcovi, aby vedel po maďarsky, kým poručí svoje dieťa do opatery dobrých ľudí, ale darmo. Apoštagi z celej reči pochopil len to, že dievčina sa volá Juliša. Chudák Slovák smutne triasol hlavou a ďalej opäť hovoril v materinskom jazyku. Jeho slová boli veľmi úpenlivé, prenikali až do srdca. Oči mu viseli na dievčatku, potom sa spýtavým pohľadom preniesli na Apoštagiho, no nezvyčajné vzrušenie mu veľmi rýchlo vzalo posledné sily. Na bledú tvár mu sadla tmavá zimničná červeň, v hrudi ho zvieralo a iba prerušovane mohol pokračovať v reči, lebo mu ju prerývali ťažké vzdychy.

- Keby som mu len vedel povedať, že mu rozumiem, - prehovoril Apoštagi a nepokojne krútil hlavou. - Akože by som nerozumel úbohému bedárovi, keď aj sám mám päť detí. Nebojte sa, postarám sa vám o dcéru, kým zostane u mňa, nič sa jej nestane. - Oči nemocného viseli na perách hovoriaceho. Celá jeho bytosť sa upäla na pozorovanie, akoby od týchto slov závisela jeho spása alebo zatratenie, ale nepokoj, ako spínal ruky a vzdychal, lebo viac už nemohol prehovoriť, naznačoval, že zmysel slov nepochopil.

Gazda Jánoš tentoraz bol celkom bez seba.

- Panebože, ten Slovák ma vôbec nechce pochopiť. Veď aj sám mám päť detí, nie som pohan, aby som zapudil to chúďa.

A vtom hlboko dojatý Apoštagi, lebo ktovie prečo, ale slovenské dievčatko mu vždy pripomínalo Marišku, mocnými rukami uchopil civejúce dieťa, a keď si ho pritlačil na hruď, druhou rukou privinul k sebe slziaceho syna.

Ktovie, či sám Apoštagi si bol načistom, čo chcel vyjadriť týmto pohybom, neznámy však dokonale pochopil jeho zámer a tvár mu vyjadrovala neopísateľný pokoj a spokojnosť.

- Neboj sa, - povedal Apoštagi a naklonil sa nad nemocného, - aj ty ešte vyzdravieš a ja sa postarám o tvoju dcéru.

Umierajúci ešte raz vzhliadol na svoje dieťa a na toho, v kom videl jeho ochrancu. Oči mu vyjadrovali bolesť, no súčasne aj neopísateľnú lásku a vďaku, a okolo pier akoby sa mu pohrával nežný úsmev. Vzdychol, zaklonil sa na tvrdom lôžku a pokojne skonal.

- Aké čudné, - ozval sa Apoštagi, keď zatlačil oči mŕtveho a zakryl ho šubou, - neviem ani slovo po slovensky, a predsa mi porozumel.

Potom otvoril jedno krídlo brány na košiari a poslal Pištu za hájnikom, aby mu oznámil, čo sa stalo, a sám si zasa so sirôtkou sadol pred bránu.

Všetko navôkol bolo pokojné. Slnko svietilo do košiara cez napoly otvorenú bránu, teplé lúče vysielalo aj na nebožtíka. Škovránky veselo spievali nad zelenými siatinami a keď gazda Jánoš pozrel na belasé nebo, zdalo sa mu, akoby bol ešte raz taký ľahký, odkedy vzal na seba novú ťarchu.

X X X

Čo povedala Apoštagiho žena, keď našla v dome šesť detí namiesto piatich.

O niekoľko dní neskôr, keď na puste už všetka panská kukurica bola zmrvená, gazda Jánoš sa pobral domov spolu so synom a slovenským dievčatkom. Je pravda, že iní mohli mať väčšie právo starať sa o sirotu, ale pravda je aj to, že inde je aj väčšia oštara s tým, ak niekto preberie starostlivosť o sirotu. Keď neboráka Slováka pochovali a šafárova žena videla dievčatko po Apoštagiho boku, spýtala sa: Vezmete si k sebe to úbohé stvorenie? A on odpovedal, áno. Nato šafárova žena povedala: aj Boh vás za to požehná, a pre sirotu dala Apoštagimu obnosenú sukňu a červenú šatku vlastného dieťaťa. Tak sa to všetko stalo. Na Dolniakoch žije veľa statočných Maďarov, ktorých svojho času prijali do niektorého gazdovského domu ako slovenské deti za takých istých okolností a formalít, vyrastali a vzmáhali sa rovnako, hoci okrem Boha, ktorý je opatrovateľom všetkých sirôt, nikto neuvažoval tak ako on.

Apoštagi dávno nemal takú dobrú náladu. Tešil sa, že zmrvil všetku kukuricu. Touto činnosťou strávil tri týždne v spoločnosti Slovákov, dievčat a krívajúceho obšitníka, lebo boľavá noha mu nedovoľovala vykonávať inú prácu. Tešil sa z 34 zlatiek a 25 grajciarov, ktoré si niesol sčasti ukryté v starej šatke a sčasti v malom koženom mešci. Tešil sa, že po takom dlhom čase znova uvidí ženu a deti a že opäť bude jesť varené jedlo. Tešilo ho pole, ktoré sa zdalo tým väčšmi zelené, čím väčšmi sa blížil k svojej dedine. Malý syn Pišta mu niesol chlebník, lebo naňho nemohol zveriť mliečnik, do ktorého šafárova žena naliala kyslé mlieko pre deti. Gazda Jánoš si od radosti ani neuvedomil, že už bolo poludnie a už má za sebou väčšiu polovicu cesty.

Pišta už dávno nepobehoval pred otcom, bolo vidno, že sa unavil, a Apoštagi iba vyhliadal miesto, kde by sa mohol s chlapcom pohodlne naobedovať.

- Hej, Pišta, - konečne sa ozval a otočil sa dozadu k chlapcovi, - vari si unavený?

- Veruže som, - odpovedal chlapec.

- Tak hádam dobre by bolo odpočinúť si?

- Veru dobre.

- Nože, zložme sa tu, - zastavil sa Apoštagi pri chotárnom vŕšku zarastenom trávou a keď najprv pozorne zložil slovenské dievčatko, ktoré niesol na chrbte, rozprestrel šubu na zem, sám si na ňu tiež ľahol a vystrel sa.

- Podaj mi chlebník, - povedal Pištovi, ktorý si medzitým priľahol k otcovi a rukávom košele si utrel spotené čelo, - dievčatko vyhladovalo a vidím ti na očiach, že ani ty neobanuješ, ak dostaneš pod zub kúsok chleba.

Pišta zaraz vyprázdnil chlebník, namiesto odpovede podal otcovi chlieb, slaninu a nôž a na maškrty vrhal také žiadostivé pohľady, že gazda Jánoš sa usmial.

- Dnes budeš na kyslom mlieku, Pišta. Sám sa sotva nasýtim zo slaniny, zostal z nej iba kúsok a chlieb sa nám tiež minul. Keby nám kúskom nevypomohla šafárova žena, nech ju Pánboh požehná, ani by sme si nezajedli.

Nato Apoštagi položil pred deti mliečnik previazaný modrým ručníkom, synovi podal kúsok belšieho chleba, ktorý dostal od šafárovej ženy, malý nožík a maľovanú drevenú lyžicu, ktoré našiel v torbe zosnulého Slováka a tak sa stali dedičstvom malej chovankyne. Pišta nadrobil chlieb do mlieka, potom ponúkol dievčatko a zatým sa sám pustil do jedla. Aj gazda Jánoš jedol s veľkou chuťou.

V ten deň obedovali aj králi. Na mnohých miestach podávali zaiste skvelé hostiny, na ktoré hostiteľ poskupoval výnimočné jedlá a drahé vína a hostia zaujali miesta na zamatových stoličkách, kým okolo stola posluhovalo služobníctvo v erárnych šatách, ale nikto na zemeguli zrejme nejedol s lepšou chuťou a väčšmi spokojný so svetom aj sám so sebou ako Jánoš Apoštagi.

A nie bez príčiny.

Ani keby prešiel celú pustu, na odpočinok by nebol našiel vhodnejšie miesto, ako zaujal. Vysoká tráva a na ňu prestretá šuba mu poslúžili ako mäkké sedadlo a chotárny vŕšok, na ktorého boku sa zložil, zasa ako operadlo. Keby v živote gazda Jánoš už sedel na pohovke, aj teraz by si mohol predstaviť, že sedí na nej. A navyše ten nádherný výhľad! Pred ním sa rozprestierala nedozerná rovina ako koberec vyšívaný kvetmi. Tu i tam dlhé žlté pruhy striedali veselú zeleň, ktorá pokrývala všetko na znamenie toho, že začala kvitnúť repka olejná. Na jasnej oblohe sa vánok pohrával s ľahkými oblakmi a jar hlásala aj rázsocha vahadlovej studne, ktorá stála neďaleko chotárneho vŕšku, lebo na jej vrchol si sadol veľký bocian a zamyslene zohýnal svoj dlhý krk. Namiesto dvornej hudby sto škovránkov spievalo obedujúcim pieseň, ktorú sa naučili ešte v raji, namiesto služobníctva navôkol poskakoval celý kŕdeľ vrabcov a sotva sa vedeli dočkať chvíle, že by sa spoločnosť zdvihla, aby sa potom podelili o zvyšky obeda.

- Boh je predsa len milostivý, - povedal Apoštagi viac-menej v duchu, keď ponúkol na nožík napichnutý posledný kúsok slaniny Pištovi, ktorý už dlhší čas vrhal túžobné pohľady na otcove mastnejšie kúsky jedla. - Najedli sme sa, ale koľko ľudí je na svete, čo to nemôžu povedať. Myšlienku v ňom vyvolalo slovenské dievčatko, ktoré sa po jedle opäť začalo hrať v tráve s Pištom. Apoštagi mal pocit takého šťastia, že by možno nemenil s nikým na svete. Zrazu sa však uprostred dobrej pohody zamyslel.

Oči mu práve padli na vežu kostola v Bánturni. Stadiaľ, z hranice chotára, už bolo vidno aj agáty vôkol dediny, ba Bánturňan mohol rozpoznať aj panskú stodolu, ktorá stála konča obce. Apoštagi hľadel iba na kostol, v ktorého susedstve mal vlastnú chalupu, a pritom mu zišla na myseľ žena. Nehovorím, že by gazda Jánoš nemyslel na ženu, pokým mrvil kukuricu, a to nielen vtedy, keď pozeral na svoje čisté šaty alebo dostal chuť na varené jedlo, napokon nikomu nechodil viac po rozume domov ako jemu. Teraz mu však blyslo v hlave, čo mu povie žena, keď uvidí dievčatko, a táto myšlienka nepôsobila naňho práve povznecujúco.

- Viem, bude to pre ňu nepríjemné, - mrmlal si v duchu. - Pritom je to pekné dievča. Ale aj sami majú dosť detí. A poživeň je drahá, a keď človeka postihne nešťastie, ako jeho minulú zimu, nenahrabe dosť ani pre vlastné služobníctvo...Keby som sa jej bol predtým aspoň spýtal... Ale nemôžem za to, že Žuža tam nebola.

Tieto myšlienky na chvíľu zahnali dobrú náladu gazdovi Jánošovi, ale keď znova vykročil na cestu a blížil sa k svojej dedine, pred zrakom sa mu vynorilo toľko vecí, až ho to zaujalo tak, že zabudol na všetko ostatné. Nebola tu jediná priekopa, vŕšok, chodník alebo úvoz, ktorý by nepoznal. Pišta si nevšímal svoju únavu a teraz znova vykračoval pred otcom, poznal kravy na paši. Gazda Jánoš vedel vymenovať majiteľa každej role. A tam pri jarnom prielohu poddaných, tam bola zem, ktorú pred tromi týždňami sám zasial. Iný by ju pokladal za maličkosť a pre štvrtinového zemka jarný prieloh ani na Dolniakoch nie je veľký, leží medzi ostatnými roľami ako úzky pruh, ale tento zoral a zasial a z tejto zeme bude živiť svoje deti. Ani lakomec pri pohľade na veľké kopy zlata nemôže byť väčšmi spokojný ako on pri pohľade na zelené siatiny, ktoré takmer úplne zakryli hnedú zem, pokým bol preč. Znova mal pocit domova, znova sa cítil šťastný. Len keby nebolo tých večných otázok!

Ako sa blížil k dedine, sotva urobil desať krokov, aby sa ho niekto nebol opýtal, aké dieťa nesie na chrbte. A keď raz trochu vážne, trochu žartovne odpovedal: moje, suseda mu povedala s výbuchom smiechu: - Za to sa vám žena iste poďakuje!

Apoštagi sa hneval na susedov, zlostil sa aj na seba, lebo cítil, že neprekročí prah vlastného domu v takej dobrej nálade, ako sa to na pána domu patrí. Ale kto za to môže, tentoraz sa ho už zmocnil nepokoj, a keď doma nenašiel ženu a slovenské dievčatko zveril na Pištu, odložil si šubu a pobral sa k jesennému prielohu, kam sa podľa detí vybrala jeho žena.

Apoštagi sa cítil unavený, a keď už dlhšie kráčal a ešte nevidel prichádzať ženu, sadol si konča vinice a tam čakal na Žužu. Tade viedla jej cesta a v každom prípade radšej tam ako pred domom, na dosluch detí a susedov, chcel dať na vedomie, že sa im rodina rozrástla o malé dievča.

Poniektorí ľudia možno budú pokladať gazdu Jánoša za slabocha a jeho ženu zasa za šarkana. Celá vec je v tom, že Apoštagi, ktorý bol vždy mierumilovným človekom, minulú zimu, keď vyše dva mesiace ležal v posteli a nebyť jeho ženy, bol by sa pominul, sa náležito presvedčil, že vo všetkom okolo domu patrí slovo aj žene. Avšak susedia a zavše aj gazda Jánoš sa domnieval, že Apoštagiová možno neraz prehovorila hlasnejšie, ako mala, lenže ak podľa Písma svätého Boh chudobnému človeku prisúdil ženu ako živý plot a kde táto ohrada chýba, tam statok zahynie, či možno mať za zlé, že v živom plote sa tu i tam nájde aj osteň? Ak v meste je veľa žien, ktoré - ak na ne vzhliadneme alebo ich počujeme hovoriť - zdajú sa byť anjelmi, a pritom nimi nie sú, prečo by na dedine tu i tam nemohla byť jedna taká, ktorá ani nevyzerá ako anjel, ani tak nerozpráva, a predsa ním je? Kvôli tomu Apoštagi nemal svoju ženu ani o kvapku menej rád, a keď videl, že sa blíži, v dobrej nálade sa jej ponáhľal naproti, hoci bol veľmi unavený.

- Dobrý večer, gazda Jánoš, vítajte! Kedy ste prišli? - už zďaleka kričala žena, len čo spoznala muža.

- Len teraz, dieťa moje! - povedal gazda Jánoš. - Kukuricu sme mrvili dlhšie, ako som si myslel. Doma sa nič nestalo?

- Nič, chvalabohu! Aj vaša noha je na tom lepšie, - dodala Žuža a s uspokojením pozerala na muža, ktorý velikánskymi krokmi vykračoval pri žene, čo sa ponáhľala za deťmi.

- Dúfam, že do kosby bude celkom v poriadku. Pritom, dieťa moje, keby nebolo teba...

- Tak akože sa správal Pišta?

- Veľmi dobre. Zmrvil veľa kukurice. Priniesol som tridsaťštyri zlatiek a dvadsaťpäť grajciarov. Spolu s tým, čo sme zarobili minulý mesiac, na najbližšom jarmoku môžeme kúpiť aj jalovicu.

- Bolo by aj dobre. Päť detí veľa potrebuje. Ak v dome nie je mlieko, nemám čo dať, hlavne dvom maličkým.

Ale to už ozaj bolo zle, že s tým vyrukovala Apoštagiho žena. Jalovica, ktorú by mali kúpiť na najbližšom jarmoku, mala byť úvodom k slovenskému dievčatku, a teraz mlieko spláchne celý účinok. Gazda Jánoš nemohol poprieť, že spotreba mlieka sa zvýši so slovenským dievčatkom. Ale čo má robiť, jednostaj sa blížili k dedine, konečne musel prehovoriť.

- Zastaň na chvíľu, Žuža, - Apoštagi sa napokon ozval, keď pozbieral všetku odvahu, - alebo si sadni pod vinicu. Som unavený a mal by som ti čo povedať.

- Ak ste unavený, sadnite si, a keď po mne prídete domov, môžeme sa pozhovárať. Musím sa ponáhľať. Deti ešte nemali teplé jedlo a v dome niet ani ohňa.

- Zaraz môžeš ísť, ale najprv ti musím niečo povedať, nebude to trvať dlho. - A Apoštagi pozrel na ženu tak vrúcne a úpenlivo, že by nemohla ísť ďalej, ani keby ju nebol chytil za ruku.

- Ste vy len čudák, - povedala žena a s obdivom hľadela na Apoštagiho.- Čo je to, čo mi nemôžete povedať neskôr doma alebo počas chôdze?

- Nuž, vieš, Žuža, z mrvenia kukurice som priniesol ešte niečo.

- Ale čo?

- Čo? Nuž, jedno dievčatko. Na chrbte som ho niesol z pusty. Veruže som sa aj unavil.

- To ste naozaj urobili zle. Ledvaže vás nohy nesú a vláčite cudzie dieťa. A čie je to dieťa a kedy si poň prídu? Odkedy sme prenajali prednú izbu krajčírovi, sami sa sotva pomestíme.

- Nemyslím, že by tak skoro prišli, - povedal Apoštagi a trochu rozpačito si naprával klobúk. - Otec mu zomrel.

- Ale matku len bude mať, - nepokojne povedala Žuža.

- Hádam, - odpovedal jej muž, - lenže neviem, kde. Slovom to úbohé dieťa je celkom opustená sirota, priniesol som ho preto, aby sme ho vychovali spolu s našimi deťmi.

- Vari ste sa len nezbláznili? - boli prvé slová, ktorými si Apoštagiho žena uľavila na ťažkom srdci.

- Veruže je to predsa tak, - povedal Apoštagi. Gazda Jánoš s príkladným pokojom si vypočul všetko do posledného slova, čo mu žena predniesla o piatich deťoch a o drahote.

- Pravda, pravda, - zavzdychal Apoštagi po každom múdrom ženinom slove, - ale predsa niet inej pomoci.

- Pravdaže, nie, - zhurta povedala Žuža. - Dieťa predsa nemôžeme vyhodiť na ulicu. Ale kam ste podeli rozum, keď ste to urobili? Apoštagi teraz rozpovedal celý príbeh tak, ako som ho opísal. Lenže žena, ktorej to vyrozprával a ktorá mu počas rozprávania videla do očí, naozaj uznala, že inak nemohol konať.

- Pravdaže, dieťa nemohlo byť odkázané samo na seba, - povedala Apoštagiho žena, - ale mal ho prijať bohatší človek.

- I ja som si to myslel, - pokojne prehovoril Apoštagi, - lenže v košiari bohatší človek práve nemrvil kukuricu. Ak sa nasýti päť detí, prežije aj šieste, a napokon v dome bude o dve pracovité ruky viac.

Zavše nie je nič lepšie ako malé hromobitie, po ňom aj slnko svieti jasnejšie. Apoštagiho žena akoby si ani chvíľu nebola ťažkala, v dobrej nálade sa po boku muža ponáhľala domov, aby navarila deťom večeru.

Keď dorazili k domu, deti sedeli pred kuchyňou a slovenské dievčatko bolo medzi ostatnými. Úbožiatko nevedelo rozprávať, ale tým viac sa usmievalo.

- Úbohé dieťa, - povedala Apoštagiho žena, keď sa sklonila k dievčatku, - čo by z neho bolo, má sotva tri roky. Problém je len v tom, že sa s ním nedohovorím. Nepoznáme ani jeho meno.

- Veď ho maďarský chlieb naučí hovoriť, - povedal rozveselený Apoštagi. - Volá sa predsa Juliša. V dome beztak ešte nemáme Julišku.

- Pekná dievčina, - povedala Apoštagiho žena, keď si ešte raz obzrela malého prišelca, - ale Mariška je predsa len oveľa urastenejšia, hoci táto je staršia.

- Ako vieš, že je staršia, keď si jej nebola na krste? - spýtal sa Apoštagi.

- Hádam len viem, keď vidím. Naša Mariška je predsa len väčšia.

Nato žena, sledovaná očami detí, vošla do kuchyne a založila oheň. Pišta nosil slamu a ostatné deti veselo pokrikovali okolo ohniska.

- Moja Žuža je predsa len dobrá žena, - povedal Apoštagi, ktorý prípravu večere vyčkal pred domov a od radosti, že jeho Žuža tak srdečne prijala slovenské dievčatko, zabudol, že ho niesol na chrbte až do domu.

X X X

Uvidíme, že z mnohého rozmýšľania človeku nerozbolí iba hlava.

Odvtedy veľa ráz siali a veľa ráz mrvili kukuricu. Nemôžem povedať celkom naisto, koľko rokov uplynulo. Pravda je taká, že tí, čo boli iba deťmi, keď Apoštagi priniesol slovenské dievča do dediny, už dávno vyrástli. Mnohí z nich už aj sami mali deti. Časom sa veľa zmení aj v dedine. Starší sa odoberú, namiesto nich ošedivejú iní. Tí, čo predtým boli mládenci, usadili sa ako poriadni gazdovia a v krčme sa vystatujú iní. Tak to bolo aj v Bánturni. Kostol a krčma zostali na pôvodných miestach, a preto si cudzinec mohol myslieť, že všetko je po starom, ale ten, kto sa tu narodil a vyrastal, sotva spoznal dedinu, tak sa zmenila, odkedy sme ju videli po prvý raz. V bánturnianskom chotári sa však nič nezmenilo viac ako Apoštagiho pomery.

Strom rastie, ak pokojne stojí, človek sa vzmáha, ak pracuje. A Apoštagi nebol iba pracovitý človek, ale aj neobyčajne šťastný. Vydarilo sa mu všetko, na čo len siahol. Je pravda, do čoho sa pustil, toho sa chytil ako chlap a neľutoval sni svoje dve ruky. Ale ak počas toľkých rokov nikdy nepadol ľadovec na jeho pole ani na role obrábané v holporte a keď na obecnej paši jeho rožný statok a ovce narástli krajšie a na jarmoku ich predal lepšie ako iní, sám Apoštagi v tom videl iba Božie požehnanie.

Namiesto štvrtky poľa teraz vlastní celé dva hospodárske dvory a popritom veľa rolí v holporte a pasienky v árende a toľko dobytku, že na to by mohol byť hrdý aj veľkostatkár.

Zámožnosť vidno aj okolo domu. Majetkové pomery prezrádza maštaľ s črepovou strechou aj sýpka na kukuricu. A keď Apoštagi, ktorému už prešediveli vlasy, si sadne na priedomie, nadvihne pred ním klobúk aj samotný richtár.

Medzi mešťanmi vyvoláva mnoho nenávisti otázka, kto je prvý. Na dedine to každý vie. Napríklad v Bánturni ani sám Apoštagi by nebol poprel, že je prvým gazdom v obci. Ak sa mešťan roky unúval, aby získal peniaze a vplyv, slovom, autoritu a napokon horko-ťažko dosiahol svoj cieľ, nepovedal by nikomu ani za svet, za koho pokladá sám seba; protestuje, ak rozprávajú o jeho vplyve, a keď spomínajú jeho peniaze, preklína zlé časy. V meste sa sotva nájde z tisíca jeden človek, ktorý sa pokladá za šťastného; všetci sa vystatujú svojím bolestínstvom a sklamaniami, akoby im slúžilo ku cti, že pri najmenšom dotyku zjojknú a často sa dali oklamať. Dedinčan vie, že nemôže byť dobrý hospodár ten, čia úroda je vždy najhoršia v chotári, a preto všetci vidia určitý, možno najväčší pôžitok z majetku v tom, ak sa ním v príhodnom čase môžu aj sami pochváliť.

Gazdu Jánoša pokladali za šťastlivca a sám sa cítil byť šťastným. I jeho žena, ktorá sa odvtedy, čo sme ju nevideli, rozkošatela práve tak ako celé hospodárstvo, nanajvýš sa mohla sťažovať na to, že dom bol až príliš tichý, odkedy vlani na jeseň vydala Marišku, ale pritom nemala pocit nespokojnosti. Jej problém bol v tom, že Juliška sa stala jednou z najkrajších dievčat v dedine, odkedy ju prijala do domu, a všetku robotu vykonávala tak, že sama sotva čo mala na prácu. Chudera žena zavše nevedela, čo si má počať vo svojom nepokoji. Napokon akú cenu má celý majetok, ak sa Pišta nežení.

- Keby som mala nevestu, akú si želám, ktorá by bola poslušná a pomaly sa zaučila do domácnosti ako Juliša, potom by mi ľudia mohli závidieť, ale takto na šedivejúcu hlavu mi padlo dosť starostí. - Tak sa často sťažovala susedkám, ktoré hlboko vzdychali a premýšľali o tom, čo vari môže byť na príčine, že Pišta dosiaľ nenašiel vhodnú partnerku pre seba.

Zavše si nad tým lámal hlavu aj starý Apoštagi. Ale on mal na to celkom svojrázne názory.

- Čo ak sa Pišta nežení len preto, lebo vie, že nechceš tú, ktorú ľúbi, - nabral raz odvahu a prerušil ženine zvyčajné ponosy.

- Tak kedy som povedala, že nechcem tú, koho Pišta ľúbi? - odpovedala Apoštagiho žena. - Sprvoti som si myslela, že nechce len richtárovu dcéru a sama som mu aj desať ráz povedala, že kvôli mne si môže vziať, koho chce. V celej dedine nie je taká poriadna dievka, ktorú by som mu nebola odporúčala, ale on zakaždým len opakoval, že takú nechce a radšej ostane slobodný, než by si ju vzal.

- No a čo hovorí o Juliši? - spýtal sa a usmial sa Apoštagi.

- Vari ste len nezošaleli! - skočila mu žena trochu zhurta do reči. - Juliša je dobré, statočné dievča, ale predsa je to len bláznivá myšlienka, že by bola mojou nevestou.

- Ja ju zasa nepokladám za takú bláznivú, - pokojne povedal Apoštagi.

- Potom máte múdrejšieho syna, ako ste sám, - povedala Apoštagiho žena, - lebo keď som sa o tom práve zhovárala so susedkou a on znezrady vošiel do izby, povedala som mu, o čom sa rozprávame.

- No a čo povedal Pišta?

- Nuž, chvíľu nevravel nič, stál tam tak, akoby sme ani nehovorili o ňom. Keď som sa potom ďalej rozprávala so susedkou a povedala, aká je to hlúposť, že by si Pišta vzal také dievča, ktorému nepoznáme otca ani mater, vtedy sa ozval, že sú to samé plané reči, lebo možno sa nikdy neožení.

- Tomu uverím, keď si pred ním tak hovorila, - povedal Apoštagi.- Pišta je dobrý chlapec, nezarmútil by rodičov ani za svet, ale zato stavil by som na moju najlepšiu dojnicu, že chlapec predsa len ľúbi Julišu.

- Bláznovstvo! Juliša má rada Pištu ako Mariška a ostatné sestry. Pišta hľadí na ňu tiež len tak. Aj nedávno povedal, že zakrátko sa musíme postarať o jej vydaj. Veď by o tom nehovoril, keby ju predsa ľúbil, ani by nepobýval na samote tak, že nepríde domov zavše celý týždeň.

- Aj to je pravda, - povedal Apoštagi. - Od istého času sa chlapec celkom zmenil a predsa...

V tej chvíli vošla do izby Juliša a príchodom prerušila rozhovor.

Starý Apoštagi však nebol celkom presvedčený o ženiných názoroch a hoci sa ako mierumilovný človek viac neškriepil, tým sústredenejšie pozoroval, ako sa Pišta a Juliša správajú. Treba priznať, všetko naznačovalo, že žena má zasa pravdu. Juliša nebola ani veselšia, ani smutnejšia ako predtým; vo dne pracovala, v noci spala a svoju lásku k Pištovi navonok prejavovala len tak, akoby jej bol iba bratom. Pišta bol pošmúrnejší, viac času trávil na samote, radšej chodil na jarmoky, vôbec nerád bol doma, ale bolo jasné, že na príčine nebola Juliša. Veď sotva s ňou prehodil slovo. Pištovo správanie spočiatku hnevalo starého gazdu, neskôr sa ho zmocňovali obavy, že aj on, tak ako jeho druhý syn, sa dá zverbovať za husára a celé hospodárstvo nechá otcovi na krku.

Tak sa stalo, že pri všetkom požehnaní, ktorým Boh zahrnul Apoštagiho dom, od istého času nebolo v ňom dosť spokojnosti. Bolo tam tak, ako zavše za letných dní, keď nevidno ani obláčika, a predsa nie je čisté nebo. Starý Apoštagi cítil, že nie je všetko v poriadku, a Pišta prichádzal domov čoraz zriedkavejšie, odkedy ho matka jednostaj durila do ženby. Apoštagiho žena sa zasa sťažovala celej dedine, že pri piatich vlastných deťoch by bola opustená, keby nebola prijala Julišu do domu.

Pomyselné neduhy naisto nevylieči nič lepšie, ako keď nás postihne ozajstná choroba. A osud sa poväčšine postará aj o liečivý prostriedok.

Čím je strom košatejší, tým menej sa vyhne tomu, aby ním z času na čas dobre nezalomcovali. Takto znezrady Apoštagiho zaskočila správa, že Pišta leží chorý na samote a vôbec nemôže prísť domov.

Správu priniesla stará cigánka, ktorá sa vracala domov zo susednej dediny, zašla na Apoštagiho samotu a tam našla chorého Pištu.

- Čo to hovoríte? - spýtal sa Apoštagi. - Pišta nemôže prísť domov? Veď tam má koňa. Alebo vari si len nezlomil nohu, ako ja pred pätnástimi rokmi?

- Veru nie, - povedala cigánka, - ale sotva dýcha. Aj hovorí z cesty. Keď ma uvidel, poprosil ma, aby som k vám zabehla a povedala, že je chorý, ale hneď zatým rozprával také čudné veci, že som mu ani nerozumela. Rýchlo som zakúrila v izbe a hnala sa sem. Chudák nemá posteľ, nemá nič.

Apoštagi nevedel pochopiť, ako sa môže stať, že človek nemôže prísť domov, ak má koňa a nedolámal si nohu, ale tým väčšmi ho vydesila správa, a zaraz išiel zapriahať.

Kým Apoštagi zapriahal kone, Juliša naložila do voza čisté šaty, bielizeň a všetko, čo len môže potrebovať chorý človek. Sama si zasa uviazala šatku na hlavu a vo svojom kožúšku sa postavila k vozu.

- Pôjdem sám, - povedal Apoštagi, keď kone už boli zapriahnuté. - Povedz materi, keď príde domov, prečo som sa vypravil. Do večera sa vrátim s Pištom.

- To môže odkázať aj kováčova žena, - odpovedala Juliša. - Ak nemáte nič proti tomu, i ja sa vyberiem, aspoň mu môžem uvariť trochu polievky. Veď aj kováčova žena povedala, že Pišta viac ráz vyslovil moje meno, akoby ma volal.

- Tak teda nasadaj, - povedal gazda Jánoš. - Už prešlo poludnie, musíme sa ponáhľať. A Juliša sa vlastne ešte ani neusadila na voze medzi duchnami a vankúšmi, keď gazda šibol medzi kone a vyrazil z dvora.

Apoštagiho samota sa pekne ukazuje v letnom čase, keď sa bánturnianske siatiny zelenejú a na veľkej paši si vykračuje niekoľko sto kusov rožného statku a koňov. V tieni kvitnúcich agátov sa dobre vyníma domec a chlievy. Apoštagi tu strávil veľa šťastných hodín, odkedy kúpil role so samotou. Zdalo sa mu, že na celých Dolniakoch nie je miesto, odkiaľ by sa ponúkal krajší výhľad doďaleka ako z kúta jeho košiara. Avšak na sklonku februára domec pod stromami bez lístia a bez bocianieho hniezda na streche stratil vzhľad, akoby ho neobývali.

- Tu by človek naozaj mohol aj zomrieť bez toho, že by sa to dozvedeli v dedine, - povedal Apoštagi, keď dorazil k domu a zastavil sparené kone. Táto myšlienka mu dnes zišla na myseľ po prvý raz v živote a možno nikdy sa necítil taký zmorený, ako keď teraz vypriahol kone a podišiel k chorému synovi.

Pištu nenašiel v takom stave, ktorý by rozptýlil obavy vyvolané správou o jeho nemoci. Hlinená pec síce bola zakúrená a možno až prekúrená, ale inak mu chýbalo akékoľvek pohodlie. Zdalo sa, že spí.

- Len pozri, Juliška, aký je bledý, - smutne povedal Apoštagi.

- A ako leží, - vzdychla Juliša. - V izbe nie je ani voda. Nič, čo potrebuje chorý človek.

Nato Juliša vyšla von a z voza zaradom poznášala privezené veci, potom zašla po čerstvú slamu a pustila so do prípravy pohodlného lôžka. Kým starý Apoštagi upieral zrak na svojho syna, vôbec nevedel, čo má v zármutku robiť.

Zakrátko chorý nadobudol vedomie. Povedal, že sa cítil nevoľno už na jarmoku a keď skratkou šiel priamo na samotu, prišlo mu cestou tak zle, že sotva sa vedel udržať na koni, kým sem dorazil. Nevie, čo sa odvtedy s ním stalo, pamätá si len to, že viac ráz chcel vstať, ale nemal toľko síl, aby zašiel čo len k dverám, kým konečne bola uňho cigánka a zakúrila do pece.

Pri spomienke na cigánku sa myšlienky nemocného opäť pomútili. Nepríčetne klesol späť na ležovisko, rozprával nesúvislo, kým z celej jeho bytosti sálal mučivý horúčkovitý nepokoj.

- Ozaj neviem, ako ho zoberieme domov, - povedal nadmieru znepokojený Apoštagi. - Je celkom bezvládny.

- Na čo to vôbec myslíte? - odpovedala Juliša, ktorá medzitým pripravila Pištovi lôžko, priniesla vodu, očistila pavučiny z malého obloka a pošparchala oheň v peci. - Vari ho nepoveziete domov takého chorého. Fúka studený vietor a ako vidím, začína aj snežiť. Teraz len pomôžte, aby sme preniesli Pištu na lôžko, potom sa ponáhľajte domov a povedzte mojej pani matke, nech pošle mäso a zeleninu, aby som jej synovi mohla uvariť polievku. Ak sa vrátite ešte dnes večer alebo zajtra ráno, doveďte so sebou aj starú Galambošovú, ktorá sa vyzná v okiadzaní a v mastičkárstve, budeme ju potrebovať, lebo Pišta je veľmi chorý.

- Dobre hovoríš, - povedal starý gazda, - vrátim sa ešte pred polnocou.

Keď Apoštagi vyrazil, Juliša si prisadla k chorému. Srdce jej ovládli najprotikladnejšie pocity. Zaiste ľutovala Pištu. Keď naňho pozrela, zakaždým jej zovrelo srdce, a neviem, čo by bola dala za to, keby sama mohla byť chorá namiesto Pištu, keby mohla trpieť, ba ak treba, aj by zomrela zaňho, a predsa sa zároveň cítila šťastná. Nekonečne lahodilo jej srdcu, že ona sa môže starať o Pištu, ona mu môže naprávať vankúše a ona mu môže podať vodu a priložiť ruku na rozpálené čelo. Želala si, aby sa čo najskôr vrátil starý Apoštagi s Galambošovou, lebo veľmi dôverovala jej mastičkárstvu, a predsa ju potešilo, keď si pomyslela, že v hroznej snehovej fujavici sotva niekto môže prísť do zajtrajšieho rána. Nekonečne ju upokojovala myšlienka, že aspoň do zajtra ráno jej nik nemôže vziať miesto, ktoré zaujala na peľasti pri chorom, a predsa azda nikdy v živote nebola taká nepokojná.

Inak to ani nemohlo byť. Juliša po celý život bola usilovné dievča. Stará Apoštagiová ju nenechala sedieť ani pol hodiny, a teraz presedela celé hodiny vedľa Pištu a nepriniesla si ani vreteno, aby mohla aspoň priasť. Sú ľudia, čo sa navykli rozmýšľať, pre ktorých je rozmýšľanie remeslo a ktorí sa celé dni zamýšľajú nad svetom a sebou samými, a pritom len priberajú aj na váhe. Ale je to celkom iné, ak človek zrazu zostane bez práce a je odkázaný na vlastné myšlienky, keď po celý život pracoval.

Pri posteli chorého si spomenula predovšetkým na vlastného otca. Sama sa naňho nepamätala, ale starý Apoštagi ju viac ráz zaviedol na jeho hrob a podrobne vyrozprával okolnosti jeho smrti. Videla košiar, kde vtedy jej otec ležal. Apoštagi jej ukázal aj to miesto, kde mrvil kukuricu a skadiaľ ho Pišta zaviedol k umierajúcemu. - Ak tam nie je Pišta, - často pripomínal starec, - možno si ani nevšimnem, že tvoj otec je chorý, a myslím, že by si sa sotva dostala do nášho domu. - Chudák môj otec, aký si mohol byť nešťastný, v duchu si teraz pomyslela Juliša, kým ja som nič nevedela o tvojom trápení a veselo som sa hrala okolo tvojho trpkého lôžka. Možno by si bol zúfal v hodine smrti, ak tam nie je Pišta. Jemu môžem ďakovať za tvoju poslednú radosť, za všetko... Juliša zaiste mohla veľa ďakovať starému Apoštagimu a jeho žene, aj im bola za to vďačná, ale keď sa teraz pri Pištovej posteli zamýšľala nad minulosťou, predsa jej zišiel na myseľ iba Pišta. Gazda Jánoš dorábal a jeho žena krájala chlieb, na ktorom vyrastala, ale v predstave videla iba Pištu, ktorý jej ho tak rád podával a vždy bol k nej taký milý a dobrosrdečný, odkedy prišla do Apoštagiho domu... Hrozné, koľko som dlžná Pištovi, ani neviem, ako sa mu raz odvďačím, pomyslela si v duchu a vlákna svojich predstáv tkala tak, že si vôbec nevšimla, ako sa zatiaľ zotmilo.

Z rozjímania ju prebral povzdych nemocného. Zapálila kahanec, vyšla, naložila čerstvú slamu do pece a poobzerala sa, či v izbe nie je voľačo na prácu. Nakoniec opäť si len musela sadnúť a prisadla si k Pištovým nohám, veď v izbe beztak nebolo ani stoličky, a pri matnom svetle kahanca by odinakiaľ nemohla tak dobre dohliadať na nemocného.

Dlho pozerala na Pištu. Keby nedýchal ťažšie ako inokedy, sotva by sa dalo pobadať, že je chorý. Od horúčky mal červenšiu tvár ako zvyčajne, ale bez výrazu, ba zavše sa zdalo, že sa usmieva. Juliši zišli na um krajšie dni, keď ona mu pri minulej kosbe z dediny priniesla jedlo. V predstavách blúdila ďaleko v minulosti a v budúcnosti okolo toho, čo sa udialo alebo čo sa iba mohlo udiať, a vzhľadom na to je škoda, že sa tak neudialo. Napríklad, aké by bolo pekné, keby teraz Pišta nebol chorý, a namiesto toho by bol len išiel na jarmok do Debrecína alebo do Aradu. Juliša už dlho čaká naňho, a konečne neskoro večer vo veľkej fujavici, keď nik na to nemyslel, naraz len vpadne do izby, opráši si kožuch a povie, že je hladný. Juliša vyjde z izby a začne variť. Pomyslela na všetky jedlá, ktoré Pišta mal rád, na spôsob, ako ich zvykla pripravovať a stolovať a čo všetko Pišta narozpráva pri jedení, kým si konečne ľahne, Juliša zasa vezme praslicu a pradie pri spiacom.

To všetko sa mohla stať na samote starého Apoštagiho v tej istej izbe, kde Juliša teraz sedí. V izbici bolo všetko veľmi pokojné, útulné. Vonku fičal vietor a sneh so sykotom plieskal do skla na okienku, ale pec šírila príjemné teplo a horiaci kahanec iba občas blčal o niečo silnejšie. Nevyskytlo sa nič, čo by Julišu mohlo rušiť v jej predstavách, na svoje myšlienky sa sústredila tak, až sa jej napokon zdalo, akoby sa všetko bolo naozaj aj stalo, akoby naozaj.... akoby bola Pištova žena.

Sama Juliša sa zľakla vlastnej myšlienky, ale tá sa vracala. Nijako ju nevedela zahnať, čokoľvek mohla robiť, kamkoľvek mohla pozerať, kým ju z predstáv nevytrhol narastajúci nepokoj chorého. Od istej chvíle Pišta dýchal rýchlejšie a mal nepokojnejší spánok. Z času na čas sa prehadzoval v posteli, akoby si nevedel nájsť miesto. Juliša sústredene sledovala každý pohyb chorého. Bol nepríčetný a jednostaj hovoril. Predstavil si, že raz je v Debrecíne, hneď nato doma, potom mu myšlienky zasa zablúdili k mladšiemu bratovi v tábore medzi husármi. Jeho reč bola celkom nesúvislá. Juliša napriek sústredenej pozornosti zavše vôbec nerozumela jeho slovám. Ani najmenej pochybnosti však nebolo v tom, že zakaždým padlo jej meno. Akoby dievča, ktoré stojí pri posteli chorého ako anjel strážny, vrhalo tieň úľavy ešte aj na jeho predstavy a svojím nežným pohľadom zaháňalo vidiny jeho rozpáleného mozgu. Pritom akiste boli hrozné sny, ktoré sužovali Pištu. Strhol sa, vykríkol, občas sa posadil so zdeseným výrazom na tvári, akoby chcel vyskočiť z postele. Juliša ho utešovala, veď žene vždy dobre padne utešovať a modliť sa, a hoci chorý nerozumel jej slovám, zdalo sa, že hlas pôsobil naňho upokojujúco, hoci len na chvíľu. Mučivé vidiny sa vracali zakaždým znova a čoraz nástojčivejšie. Úbohá dievčina napokon nevedela, čo si má počať. Jednostaj sa bála, že chorý vstane, a súdiac podľa sily, ako ju pri reči zavše chytil za ruku, vedela, že by ho násilím nevedela zadržať.

- Nie, neopustím ju, - vykríkol Pišta a posadil sa na posteli. - Zostanem pri Juliši. Mladší brat išiel za vojaka, ja nepôjdem. Nepôjdem, aj keby celá dedina bola proti mne.

- Buď pokojný, - povedala hlboko dojatá Juliša, - veď ťa nechcú odviesť.

- Všetci, všetci ľudia sú zlí. Vravia, že si chudobné dievča a nepoznajú ani meno tvojho otca. Čo ja dbám. Mám štyri voly. Všakže, otec? Ale krútite hlavou. Nepôjdem preč ani za celý poklad sveta.

- Len buď pokojný, Pišta, - skočila mu do reči Juliša, - veď vidíš, nikto ti neubližuje, sme celkom sami.

- Nechoď preč, Juliša, - povedal Pišta, ktorý, zdá sa, pochopil posledné slová. - Ani ty nechoď preč, ja som veľmi unavený.

- Kdeže by som išla, čoby som ťa opustila, - povedala Juliša rozochveným hlasom, kým slzy jej zakalili oči. - Zostanem pri tebe.

- Pri mne, - povedal chorý a stisol roztrasenú ruku dievčaťa. - Juliša, zostaneš pri mne, však? Do mojej smrti.

- Do tvojej smrti, - povedala hlboko dojatá Juliša.

Pišta nevedel, čo povedal, ale dievčina tušila, že to bola prísaha.

- Do mojej a do tvojej smrti! - viac ráz za sebou ticho opakoval Pišta a pokojne zavrel oči, zdalo sa, že znova ho premohol spánok.

Juliša mu sedela pri nohách a plakala.

X X X

Zavše aj žena uzná, že jej muž má pravdu.

Keď na druhý deň ráno starý Apoštagi so ženou a Galambošovou dorazil na samotu, Pišta ešte neprecitol. Zhrozená Apoštagiho žena zalomila rukami, keď videla svojho syna v takom stave.

- Bože, kto by si to bol pomyslel, - povedala nešťastná žena. - Napozajtra bude týždeň, čo odišiel a sotva ho možno spoznať.

Apoštagiho žena mala pravdu. Za ten krátky čas sa Pišta veľmi zmenil a popritom, kto by mohol nazrieť do Julišinej duše, presvedčil by sa, že tam nastala ešte väčšia zmena. Tak ako vždy, aj teraz to bolo láskavé a usilovné dievča. Odkedy jej miesto pri chorom zaujala jeho matka, ona sa starala o hospodárstvo, poriadala a čistila. Napriek skromnému zariadeniu sa zdala útulnejšia a pohodlnejšia nielen izba, v ktorej ležal Pišta, ale aj kuchyňa, ba aj celý dom. V jej správaní sa nedal postrehnúť nijaký rozdiel, a predsa mala pocit, akoby bola celá vymenená.

Vari sa zaľúbila do Pištu iba teraz? To by som s istotou nemohol povedať. Ani predtým sa s nikým nezhovárala vďačnejšie, nikomu nepomáhala v lepšej nálade, pri nikom nepracovala rýchlejšie. Nikto nebol jej srdcu bližší ako on, slovom, nikoho nemala radšej ako Pištu, ale vedomie tohto citu precitlo v jej srdci až teraz a v tom je ten veľký rozdiel... Kraj je jasný už dávno predtým, než vyjde slnko, a hoci z neho vychádza všetko svetlo vrátane prvého rozbresku, predsa je majestátna chvíľa, keď sa na horizonte konečne zjaví ligotavé hviezdne teleso a rozsieva prvé svetelné lúče, vyzýva vtákov spievať a človeka pracovať. Iba v tejto chvíli každý predmet získava svoju svetlú stránku; iba vtedy sa ligoce a blýska na každom liste a steble trávy rosa, ktorá celú noc sadala na pole; iba vtedy cítime, že sa začína nový deň a púšťame sa do nového života. Taká je chvíľa, v ktorej si srdce uvedomí lásku. Juliša stála zahľadená, bezmála opojená. Ani sama by nevedela povedať, či je to rozkoš alebo bolesť, čo jej zviera srdce a oči zalieva slzami. Iba vedela, že to, čo cíti, by nemohla povedať nikomu ani za svet.

Za iných okolností Juliša by možno vzdorovala, možno by premohla svoju lásku. Veď ona, sirota, ktorú prijali z milosti, ako by mohla uprieť zrak na syna najzámožnejšieho gazdu. Avšak teraz, keď Pišta ležal veľmi chorý, a Galambošová, ba aj sám stoličný lekár povedal, že je malá nádej, aby prežil, keď spomedzi nich dvoch Juliša mohla mať pocit väčšieho bohatstva, plnšieho života a zdravia, a keď tam bez strachu z nákazy, na ktorú ju lekár upozornil, všetky tieto poklady mohla obetovať v prospech milého, len aby mu zmiernila trápenie, prečo by teraz vzdorovala svojej láske? Veď tu nikomu nestojí v ceste.

Míňali sa ťažké dni, počas ktorých sa Pištov stav vôbec nemenil. Starý Apoštagi a jeho žena sa unavili pri posteli chorého syna a Galambošová, ktorá po mužovej smrti strávila pri chorých mnoho dní a nocí, sama cítila, že stráca silu, iba Juliša neochabla. Keď počas dlhých nocí sedela pri nohe chorého, v tichu bolo počuť iba dážď, ktorý narážal na okno, a ťažký dych starého Apoštagiho, Pišta zavše otvoril oči a pozrel na Julišu. Jeden takýto pohľad sa javil hojnou odmenou za prebdené noci. Juliša necítila únavu. Mladosť v nej živila nádej a láska jej dodávala silu.

Po troch týždňoch, ktoré plynuli uprostred mučivých obáv, konečne zvíťazila Pištova životná sila. Stoličný lekár vyhlásil, že chorý je mimo nebezpečenstva života, ale minuli sa ešte týždne, kým sa mládencova zlomená sila napravila tak, že opäť mohol pokračovať v navyknutom spôsobe života.

Len čo Apoštagiho žena videla, že syn je mimo nebezpečenstva, znova si začala hľadieť svoje hospodárstvo a vrátila sa do dediny. Gazda Jánoš zasa bol zamestnaný jarnou orbou a na svoju samotu dochádzal iba nocovať alebo na poludnie, keď voly odpočívali. Zatiaľ celý ten čas Pišta trávil s Julišou a vôbec netúžil po inej spoločnosti.

Keď sa vrátil dnu z lavičky pred domom, kde zavše za pekných dní zopár hodín vychutnával teplé lúče jarného slnka, a v kuchyni zazrel Julišinu postavu, ani dom sa mu nezdal tmavý a nízky, ba nikde sa necítil väčšmi doma. Nikdy nebol spokojnejší, ako keď mohol byť sám so svojou malou gazdinou. A predsa boli hodiny, keď sa Pišta zdal smutný, nepokojný, ba čím väčšmi sa mu lepšilo zdravie, tým väčšmi narastal i jeho nepokoj.

Bolo to tak aj raz popoludní. Marec sa chýlil ku koncu. Pole sa opäť začalo zelenieť, slnko jasne svietilo na nebi a hoci starého Apoštagiho veľmi potešil vietor, ktorý vysušoval zem, a tak uľahčoval orbu, ale predsa len bol silnejší, že by sa dalo siať alebo že by sa mu mohol vystaviť taký človek, ktorý sa pred dvoma týždňami pozviechal z pažeráka smrti. Pišta presedel celý deň v izbe. Juliša urobila všetko, aby ho rozveselila, ale márne.

Zaspievala svoje najobľúbenejšie ľudové piesne, ale ani „Horí chyža, praská tŕstie“ ani „Žltý žrebec, na ňom žltý kantár“ a ďalšie nemali očakávaný účinok.

Juliša priniesla aj niekoľko košov kukurice, aby rýchlejšie uplýval čas, ale pri mrvení jej Pišta nepomohol, ponoril sa do hlbokých myšlienok, začas sedel na prípecku, neskôr vstal, niekoľko ráz sa prešiel sem i tam, akoby vôbec nebral na vedomie Julišinu prítomnosť, potom sa postavil pred okienko, hoci cezeň okrem nerozpučaného agátu a vahadlovej studne mohol vidieť nanajvýš len suché kukuričné steblá, ktoré vietor rozháňal po rovnom poli.

- Čo si taký smutný, Pišta? - napokon sa ozvala Juliša, keď Pišta znova zaujal svoje staré miesto na prípecku.

- Vôbec nie som smutný! - odpovedal Pišta a povzdychol si.

- Nudíš sa. Vydrž ešte niekoľko dní a potom zasa môžeš žiť tak ako predtým.

- Naozaj sa nenudím, - opäť sa ozval Pišta a vzdychol si.

- Tak čo ti je?

V tej chvíli Pišta nemohol povedať, čo mu je, ani keby ho zabili, a srdce mu nezovrelo ešte nikdy v živote tak, ako keď dvihol zrak a oči sa mu stretli so súcitným Julišiným pohľadom.

- Ty si dobré dievča, Juliša, - povedal hlboko dojatý.

- Čo ti to len zišlo na um!

- Ty si dobré dievča, - pokračoval Pišta. - To hovorí moja mať aj celá dedina. Sestra by ani spolovice nevykonala toľko, ako si urobila pre mňa v chorobe.

- Čo by neurobila! - povedala Juliša dojatá hlasom, ktorým sa k nej prihovoril Pišta.

- Hovorím, že by neurobila, - povedal Pišta. - Aj otec to povedal. Po celý čas si sa neodpútala od postele, pritom od lekára si vedela, že moja choroba je nákazlivá. Čo ak ochorieš, ja sa vyliečim, a ty zasa zomrieš?

Tieto slová Pišta vyslovil bezmála zatrpknuto.

- Mňa by beztak nebola veľká škoda, - povedala Juliša. - Tebe žije otec, mať. Teba by oplakávali mnohí, ale mňa?

- Nehovor také veci, lebo sa ešte nahnevám, - Pišta jej skočil do reči a naozaj sa zdalo, že sa nahneval, ale v tom hneve nebolo nič, čo by Julišu mohlo vystrašiť.

- Ty by si ma ľutoval, - nežne povedala Juliša. - A možno, že by pomyslel na mňa aj tvoj otec a mať, ale napokon som medzi vami cudzia, koho po smrti nanajvýš zo súcitu oplačú tak, ako ma z milosti vydržiavajú, kým žijem.

- Vieš čo? - povedal Pišta a vstal z prípecka. - Vezmem si ťa za ženu a potom v dedine ťa nikto nemôže nazvať cudzou.

- Čo to hovoríš? - povedala Juliša a jej tvár sa pri týchto slovách ohnivo rozpálila. - Nežartuj, Pišta.

- Vôbec nežartujem, - pokračoval Pišta a z jeho hlasu bolo cítiť dojatie. - Počas choroby som natáral všeličo. Aj rozum mi blúdil kade-tade, ale popritom zavše som jasne videl všetko tak ako teraz. Sedela si pri mojej posteli vo dne v noci a mne to tak dobre padlo, že si mi bola nablízku, ani neviem povedať, ako ma to dobre hrialo. Cítil som, že som veľmi chorý, aj mi zišlo na um, že azda zomriem, ale keď som pozrel na teba, keď som počul tvoje sladké slová, tak sa mi zdalo, že mi nie je vôbec nič, kým budeš pri mne. Zaumienil som si, že ak ma Boh zachová pri živote, vezmem si ťa za ženu. Ver mi, Juliša, nikto ťa nemôže mať radšej na svete.

- Verím ti a viem aj to, že ani teba nemôže mať nikto tak rád ako ja. Ani ťa neopustím, kým budem žiť, a ak dovolíš, budem ti slúžiť do smrti, ako som slúžila tvojmu otcovi, ale ako by si si ma vzal? Tvoj otec je bohatý človek, môže byť ešte aj richtárom, a ja neviem ani to, ako sa volal môj otec. Čo by na to povedal gazda Jánoš? A čo potom tvoja mať?

- Nuž, ja poviem len toľko, - ozval sa hlboký hlas starého Apoštagiho, - že Pišta má pravdu. Nemohol by urobiť nič múdrejšie. Ak treba, sám pôjdem za pytača.

Pišta s Julišou sa prekvapene otočili. Gazda Jánoš stál vo dverách a smial sa. Ľudská tvár nikdy neprezrádzala viac radosti, ako v tejto chvíli tvár starého Apoštagiho.

- Kvôli vám by naozaj mohli ukradnúť aj celý dom, - povedal so smiechom. - Vošiel som až do kuchyne bez toho, že by ste si to boli všimli. Izbové dvere boli otvorené, prišiel som až po prah a načúval. Ale veď dáte väčší pozor, keď z vás bude jedna dvojica.

- Vedel som, že vám to nebude proti vôli, - povedal Pišta.

- Aj tvoja mať uvažuje tak ako ja, - skočil mu do reči Apoštagi. - Včera sme sa o tom zhovárali. Vy dvaja ste mrvili kukuricu, tvoja mať upratúvala v komore a ja som práve podišiel k ohňu pripáliť si fajku. - Nože sa len sem pozrite, povedala moja žena, ako Juliša všetko poukladala v komore. - Všetko je naozaj v peknom poriadku, povedal som. - Neuplynuli ani štyri týždne, čo je tu, povedala moja žena, a hoci celé dni presedela pri Pištovi, dom je na nepoznanie. - Vieš čo, povedal som, predsa len bude najmúdrejšie, ak si Pišta vezme Julišu. Nato tvoja mať dlho mlčala a potom povedala toľko: - Richtárova dcéra by predsa len bola lepšia. - Kdeže by bola, povedal som, richtárova dcéra ani spolovice nie je taká dobrá gazdinka. Napokon aj Julišu predsa len treba vydať a potom si neviem predstaviť, ako si bez nej poradíš s robotou. - Je na tom niečo pravdy, povedala moja žena. - Tak najmúdrejšie bude, povedal som, ak si ju vezme Pišta, aby zostala v dome. - Predsa je len nepríjemné, povedala, že nepoznáme ani jej otca, ani mať a vôbec nevieme, odkiaľ pochádza. - Ale to vieš, povedal som, že ani jedno dievča z dediny nie je také pracovité. A viem aj to, že mladí sa majú radi. Dosť sme toho nahromadili, povedal som, Pišta nie je odkázaný na richtárovu dcéru, vyžije z vlastnej statočnosti. - Aj to je pravda, povedala tvoja mať, a keď sa mladí majú radi, tak v mene Božom, nech sa vezmú čím skôr!

Hoci aj viem, no nie som schopný opísať, s akými pocitmi Pišta a najmä Juliša počúvali rozprávanie starého Apoštagiho, čo cítili, keď teraz mládenec po prvý raz privinul začervenané dievča ako svoju mladuchu. Jedno je isté, že Pišta presne dodržal slová Apoštagiho ženy, nepočkal ani do jesene, zobrali sa hneď po žatve a ľudia v Bánturni od nepamäti nevideli krajšiu svadbu. Na slávnosti nechýbalo nič, ani mladuchine slzy. Juliša pri prísahe plakala tak, ako sa patrí, lenže od radosti.

X X X

Odvtedy uplynulo viac rokov a opäť sa toho veľa zmenilo v bánturnianskom chotári, ba aj v Apoštagiho dome. Starý Apoštagi sa napokon naozaj stal richtárom a o svoje hospodárstvo sa staral menej ako predtým. Apoštagiho žena sa viac nesťažovala na ticho v dome, odkedy vnuci zapĺňajú dvor huriavkom. A tak ako ostarla ona, ostarol i jej muž, ale to hlavné zostalo. Starci mali pocit väčšieho šťastia ako v dňoch mladosti. - Predsa ste len mali pravdu, - povedala raz večer stará Apoštagiová mužovi, s ktorým sedela na priedomí. - Neboli by sme našli lepšiu ženu pre Pištu.

- Dobre obíde, kto dostane takú, ktorá vie aj pracovať aj milovať, - povedal Apoštagi. - Juliša vždy bola statočná dievka. Akoby bola priniesla so sebou Božie požehnanie, odkedy prišla do nášho domu, všetko sa rozrastá pod jej rukami.

- A ako som sa sprvoti nahnevala, keď ste ju priniesli, - povedala Apoštagiho žena. - Ale kto by to bol aj uveril, keď človek skúsi toľko nevďaku na svete.

- Daj tomu pokoj, Žuža, ani toho nie je veľa, ako hovorí náš pán notár. S dobročinnosťou sme na tom tak ako so siatinami. Ak zasejeme, veľa zrna zhnije v zemi, mnoho zmrzne a vyschne a časť zrna nevyženie do klasu. Keby človek dopredu vedel, ktoré zrno nevyklíči, nikto by nebol taký blázon, aby ho zasial. Ale keďže dopredu to nik nevie povedať, múdry seje siatiny trochu hustejšie preto, lebo jedno je isté, že kto nezaseje, nebude ani žať. A pozri, Žuža, som starý gazda, poznám zlé úrody, ale sotva sa pamätám na takú, že by sme zakaždým neboli dostali späť aspoň zrno.

(1854)

Preložil: Karol Wlachovský

Prekladateľ k poviedke J. Eötvösa Slovenka na Dolniakoch

Keď sa barón József Eötvös, spisovateľ a politik, Kossuthov prívrženec, pravda, nie bezvýhradný, v septembri 1848 aj s rodinou vybral do mníchovského „exilu“, mal už za sebou bez jedného (Sestry, 1857) celé románové dielo (Kartuzián, 1839-1941; Dedinský notár, 1845, po slovensky 1959; Pod Dóžovou zástavou, 1847, po slovensky 1951). Týmito rozsiahlymi dielami si získal meno významného románopisca reformného obdobia nielen doma, ale aj v kultúrnej západnej Európe. Anglické vydanie Dedinského notára (1850) maďarská literárna história dodnes pokladá za prvý svetový úspech maďarského literárneho diela (I. Nemeskürty). Keď sa zhruba po troch rokoch (1851) vrátil do Uhorska, už nenadviazal na svoje predrevolučné románové práce. Za Bachovho absolutizmu písal filozofické a štátoprávne úvahy (Vplyv vládnucich ideí 19. storočia na štát, 1851,1854) a zo žánrov umeleckej prózy sa sporadicky venoval krátkej próze, poviedke. Práve jednou z nich medzi prvými maďarskými prozaikmi vstúpil aj do súvekého slovenského literárneho kontextu, keď poviedku A tót leány az Alföldön (1854) Jozef Karol Viktorin preložil do slovenčiny pod názvom Slovenské dievča na Dolnej zemi a roku 1864 uverejnil v 3. ročníku almanachu Lipa, ktorý sám tiež redigoval. Ak sa teraz po viac ako 140 rokoch znova vraciame k tejto Eötvösovej próze, poruke máme prinajmenšom dva dôvody: po prvé, vzťah Józsefa Eötvösa k Slovákom (k slovenskej téme) a obraz Slovákov v jeho próze a po druhé,vzťah slovenského vzdelanca a kultúrneho dejateľa (v maďarskom prostredí polovice 19. storočia) Jozefa Karola Viktorina k Józsefovi Eötvösovi.

Jozef Karol Viktorin (1822-1874) pôsobil ako katolícky kňaz v Budíne (1852) a potom (viac-menej z trestu) od 1. mája 1866 až do svojej tragickej smrti neďaleko od Pešť-Budína v malebnej obci Višegrád. Spolupracoval s peštianskym kňazom (1851-1862) a dramatikom Jánom Palárikom, ktorý preložil do slovenčiny a nadšene komentoval štúdiu J. Eötvösa Národnosť a ústavná sloboda (Nemzetiség és alkotmányos szabadság) z roku 1860. József Eötvös bol liberál s klasickým nemeckým vzdelaním. (Antal Szerb vo svojich Dejinách maďarskej literatúry nezabúda poznamenať, že touto črtou je poznamenané jeho každé rozvinuté vetné súvetie.) Nebol zástancom revolučného pohybu, ale reformistom. Známy je jeho výrok, že „nejestvuje politický systém, ktorý by stál ľudstvu za to, aby zaň prelievalo krv“. Ako liberálny mysliteľ povyšoval kresťanskú humanitu nad sociálnu rovnosť a spoločenský pokrok si nevedel predstaviť bez zveľaďovania morálky. Pre národnosti v Uhorsku požadoval slobodný vývin a miestne samosprávy (Národnostná otázka, 1865). Takéto názory museli imponovať J. K. Viktorinovi. Pravda, na preklad známej J. Eötvösovej poviedky ho akiste motivoval aj slovenský námet, hoci zrejme celkom nedomyslel autorov ideový zámer. Preklad poviedky však pravdepodobne využil na nadviazanie osobného kontaktu, keď roku 1870 navštívil ministra školstva a náboženstva J. Eötvösa vo veci prístupovej cesty a záchrany hradných ruín Višegrádu a Šalamúnovej veže. J. K Viktorin bol s audienciou spokojný. Svedčí o tom záznam z návštevy uverejnený v knižočke Višegrád kedysi a teraz (Visegrád hajdan és most, Pešť, 1862; vyšla aj po nemecky): „Moje pripomienky (J. Eötvös - K. W.) prijal láskavo, sviežo podišiel k svojmu písaciemu stolu, urobil si poznámky a povedal, že zakrátko vykoná nevyhnutné opatrenia. (...) So svojím prvým krokom som spokojný, veď zo slov a správania ministra som videl, že celkom vážne pristúpil k veci, ale len čo som prišiel domov, zišlo mi na myseľ: Verba volent, scripta manent.“ Okrem odbornej akademickej komisie historikov, vytvorenej na podnet ministra J. Eötvösa, sám J. K. Viktorin sa zaslúžil o to, že v Maďarsku jeho pamiatku pripomína nielen dobre zachovaný a opatrovaný hrob s náhrobníkom na vysunutom mieste vo višegrádskom cintoríne, ale predovšetkým a tzv. Viktorinova promenáda, inak peší chodník v zlom stave z obce hore na hrad a pamätná tabuľa. (Pre maďarskú čitateľskú verejnosť J. K. Viktorinovu kultúrnu a pamiatkársku aktivitu počas pôsobenia vo Višegráde naposledy (1998) zmapoval literárny historik a kritik Gáspár Gróh v štúdii Jozef - Viktorin - József a Višegrád s podtitulom Interetnické kultúrne vzťahy v multinacionálnom štátnom útvare. In: Határ. Ok nélkül. [Hranica. Bez dôvôdu], Budapest, 2006.)

Predrevolučná trojica románov J. Eötvösa načrtáva zreteľný vývinový oblúk od súvekých vzorov západoeurópskeho sentimentalizmu až po realizmus, pričom v románe Kartuzián sú dominantné elegické štýlové prvky, v Dedinskom notárovi satirické a v románe Pod Dóžovou zástavou zasa tragicko-ironické štýlové prvky (Mihály Szegedy-Maszák). Keď sa na sklonku 40. rokov J. Eötvösovi ponúkla šanca politizovať, neváhal „opustiť“ krásnu literatúru. Po revolučných udalostiach v sporadicky písaných poviedkach po revolúcii sa však potom už prejavuje úsilie po harmonizácii so zjavnými idylickými črtami uhorského vidieka. Pritom ľudské a sociálne postavenie „vidieckeho ľudu“ v J. Eötvösovej krátkej próze vôbec nie je ideálne. Sú to poväčšine stereotypne pokorné, húževnaté, pracovité, avšak osudu odovzdané postavy. Akoby sa aj v koncepcii týchto próz prejavovala autorova aristokratická ušľachtilosť, ktorá sa skrýva za súborom demokratických a liberálnych názorov a ideí. Na to zrejme naráža aj Antal Szerb, keď výstižne poznamenal o J. Eötvösových postavách, že pravdivý je ich osud, ale nie spôsob, ako prežívajú život. V poviedke Zimný spánok (A téli vásár, 1859, do češtiny preložená roku 1894), ktorá často reprezentuje krátku prózu J. Eötvösa v rozličných antológiách a výberoch (naposledy A magyar novella antológiája, I-II, zostavil a zredigoval Mátyás Domokos, Osiris, Budapest, 2003), sám autor sumarizuje preňho príznačnými slovami: „Každý chudobný je rovnaký. Podľa srdca sa slobodne rozhodne a nikto sa ho neopýta, z ktorého konca dediny si privádza ženu a koľko kusov dobytka mal jej otec. Len čo je v dome majetok, nakopí sa aj bieda. Gazda s roľou pohŕda tým, kto má iba polovičku, a ten zasa želiarom, želiar zasa tým, kto nemá dom. Hej, (...) ten svet nestojí ani za fajku močky.“

Jozef K. Viktorin preložil poviedku Slovenské dievča na Dolnej zemi na úrovni súvekého slovenského literárneho jazyka vrátane konvencií, ktoré v tom čase boli zaužívané. Z J. Eötvösovho originálneho pretextu, ako aj z iných textov, najmä však z jeho vecnej, esejistickej literatúry vyplýva, že nespochybňuje osobitnú národnosť Slovákov („tótov“) v Uhorsku. J. K. Viktorin v zhode s tým slovo „tót“ dôsledne prekladá ako „Slovák“ a „slovenský“. V tejto súvislosti však hodno poznamenať, že s prekladateľským riešením J. K. Viktorina nemá nič spoločné prepis slova „tót“ na „szlovák“ v samotnom názve aj v texte úryvku tejto J. Eötvösovej prózy naposledy publikovanej po maďarsky na území Slovenska v antológii Sándora Csandu Magyar-szlovák kulturális kapcsolatok (Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1959). Ide o zrejmé odstránenie slova, ktoré sa v maďarskom kontexte postupne prestalo používať po vzniku prvej samostatnej Slovenskej republiky a v slovenskom kontexte sa často vníma ako nenáležité a hanlivé, najmä ak je spojené s viacerými dobre známymi prívlastkami. Je pravda, že tieto výrazy sa mohli dostať do maďarského hovorového jazyka aj z literárnych textov (pozri napríklad poviedku K. Mikszátha Tvrdé kotrby z roku 1898), ale z kontextu spravidla vyplýva, že nešlo o zámer haniť, urážať a ponižovať. V polovici 19. storočia však slovo „tót“ (ako podstatné meno aj prívlastok) ustálene používali na pomenovanie a označenie Nemaďarov v Uhorsku, ktorí hovorili slovanskými jazykmi (okrem slovenčiny chorvátčinou a slovinčinou). J. K. Viktorin si slovo „tót“ (zaiste správne) interpretoval ako „Slovák“ a „slovenský“. Pravda, z textových a kontextových súvislostí originálneho pretextu J. Eötvösovej poviedky možno vyvodiť aj inú interpretáciu.

Dej poviedky Slovenské dievča na Dolnej zemi (v našom preklade pod názvom Slovenka na Dolniakoch) sa odohráva v nížinnej obci Bánturňa (Bántornya). Roľnícka rodina Apoštagiovcov má priezvisko odvodené od toponyma Apoštag (kedysi po slovensky Aposstok), obce v strednom Uhorsku (aj v súčasnom Maďarsku) pod Budapešťou, na ľavej strane Dunaja. Členovia rodiny Apoštagiovcov hovoria len po maďarsky a nevedia rozlíšiť nijaký slovanský jazyk používaný v Uhorsku. Keď malá sirota stratí otca, ešte nevie rozprávať. Prekladateľovi sa ponúka jediný záchytný bod: miestny názov Bánturňa (Bántornya). Problém sa čiastočne zauzľuje a podnet na ďalšiu interpretáciu sa skrýva v tom, že je to (aj dnes) jestvujúca obec v bývalej Zalianskej stolici na juhozápade Uhorska (predtým takmer v srdci Panónie a v súčasnosti ju nájdeme v Slovinsku pod názvom Turnišče). Ak teda J. Eötvös nepoužil názov obce fiktívne, v tom prípade by potom nemohlo ísť o „slovenské“, ale „slovinské“ dievča. (Paradoxná je zhoda okolností, že tak či onak by v titulku preloženej prózy do slovenčiny alebo slovinčiny bola „Slovenka“.) V prospech „slovinského“ variantu však hovorí iba málo presvedčivý argument, že J. Eötvös bol v dobrom priateľstve s Ferencom Deákom, ktorý pochádzal a mal majetky v spomínanej zalianskej (panónskej) oblasti Uhorska. Hoci J. Eötvös vo svojich štúdiách sa horlivo zastával centrálnej štátnej správy, neskôr sa predsa priklonil k Deákovej dualizácii Rakúsko-Uhorskej monarchie. Tento moment však nijako nevylučuje inšpiratívny podnet pre J. Eötvösa. Prípadný prekladateľ J. Eötvösovej poviedky do slovinčiny by tak celkom opodstatnene mohol použiť prekladateľský postup založený na opísanom myšlienkovom pochode.

J. K. Viktorin však nemal dôvod ani zámer, aby sa jeho prekladateľská úvaha a koncepcia uberala týmto smerom. Akiste poznal životnú cestu J. Eötvösa, ako aj ďalšie autorove krátke prózy zo spomínaného tvorivého obdobia, ktoré sa odohrávajú v Bánturni. Napríklad známa poviedka Zimný spánok sa začína takto: „Čitateľ možno pozná Bánturňu. - Veľká dolnozemská obec; takmer na míle vidno kostolnú vežu a takmer rovnako ďaleko siaha hranica dediny“. Z kontextových súvislostí hlavne poviedky Zimný jarmok možno určiť, že J. Eötvös na rozdiel od zalianskej Bánturne lokalizuje fiktívnu Bánturňu niekde na západ od Tisy, ale nie za Dunaj. Rovinaté stredné Uhorsku mu muselo byť blízke aj preto, že vcelku harmonické detstvo prežil na prosperujúcom majetku starého otca z matkinej strany (matkina línia rodiny mu bola milšia ako z otcovej strany, keď napokon sa rozišiel aj s germanofilským otcom) v Ercsi v bývalej Belehradskej stolici (Fejér vármegye). Argumenty teda jednoznačne podopierajú interpretáciu a prekladateľský postup J. K. Viktorina. Je viac ako zrejmé, že inak uvažovať mu nezišlo ani na um. Zhoda medzi fiktívnym a jestvujúcim názvom obce Bánturňa je akiste náhodná, nezámerná.

V preloženom texte J. K. Viktorina sa však nachádza riešenie, ktoré z etnického hľadiska možno ľahko spochybniť. V preklade J. K. Viktorina gazda Apoštagi v rozhovore so ženou odpovie, že neznámu adoptovanú sirôtku naučí hovoriť „uhorský (v origináli „magyar“) chlieb. Namietať možno napriek tomu, že J. K. Viktorin vedome použil výraz „uhorský“, keďže slovenské etnikum pokladal za realitu Uhorska. Lenže neznáma sirota v čisto maďarskej rodine Apoštagiovcov nemohla jesť iný ako „maďarský“ chlieb. Iný ani nejedla a napokon z nej vyrástla vzorná pracovitá a úslužná „maďarská“ gazdinka po boku maďarského manžela mladého Pištu Apoštagiho, s ktorým sa odprvoti mohla dohovoriť iba po maďarsky. Vo fiktívnom príbehu J. Eötvösa, plnom súcitu a kresťanského porozumenia, sa tak stalo ešte pred Rakúsko-Uhorským vyrovnaním. Vtedy ešte možno hovoriť o prirodzenej a nenásilnej asimilácii v Uhorsku. Tento proces liberál a demokrat J. Eötvös demonštruje na hlboko ľudskom príbehu osirelej Slovenky alebo (v inej možnej interpretácii) prípadne Slovinky. Z hľadiska autorského zámeru to však už naozaj nie je rozhodujúce a podstatné. Tým väčšmi závažná je však interpretácia autorského stanoviska so zreteľom na slovensko-maďarské literárne, kultúrne, no najmä politické vzťahy, pre ktoré v mnohom ohľade bolo dodnes určujúce práve 19. storočie.

V súlade s požiadavkami, ktoré sa v súčasnosti kladú na preklad starších kanonizovaných klasických textov, v novom preklade sa vedome uprednostňujú prvky hovorovej dikcie a vetnej dynamiky. Tým sa čiastočne oslabil idylický nádych originálu, ktorý dnešného čitateľa už tak neoslovuje, ale nedotkol sa základného poslania autorskej výpovede. Zvolený prekladateľský postup sa však nedotkol základného zamerania a vyznenia autorskej výpovede.

K. W.