Kŕdeľ čiernych vtákov smútku, krákajúcich vrán, tiahol nad dedinou rovno ku katolíckemu kostolu, kde začal krúžiť okolo veže. Tetka Ilča Karová nevdojak prestala zametať dvor, oprela sa o prútenú metlu, vystrela údy a rozhliadla sa vôkol seba. - Na Vánoce bude zasa tuhá zima...

- blyslo jej mysľou. Zdvihla zrak ku kostolu a uzrela neúnavne krúžiace vtáky.
- Vrany vždycky dobre prezradá, jaké bude počasí, - dumala ďalej.

Kým zamietla dvor, veru často sa musela zastaviť, aby si narovnala driek. Pálila ju tupá, takmer neznesiteľná bolesť. Pravda, v poslednom čase jej prekážal v robote a bránil v pohybe nielen boľavý driek. Postupne ju opúšťali sily, cítila sa čoraz slabšia. Ráno sa ťažko dvíhala z postele a večer do nej padala takmer bezvládna. Bolesť sa neutíšila ani po užití liekov, naopak, rozliezla sa jej po celom tele.

Pred dobrým rokom na čistučko vymietla dvor ešte za necelú polhodinu a teraz jej to trvá toľko, že kedysi by za ten čas došla aj do svojho najvzdialenejšieho vinohradu Pod skalami, šomrala si mrzuto popod nos. Preveliké šťastie, že svoj starý dom z váľkov vylíčila vápnom ešte v novembri, k hodom na svätého Klementa. Dnes by už istotne nemala sily do takejto velikánskej roboty. Pred časom, ešte začiatkom jesene, kdesi prechladla a následok bol zúfalý: dlhé dni ňou lomcovala horúčka a pľúca jej trhal silný kašeľ, div sa nezadusila. Vtedy už myslela na to najhoršie: že ju môže uzdraviť iba kopec hliny nad zatvorenými očami. K lekárovi však ísť nechcela. Starý doktor, ktorému možno aj dôverovala, sa pred dvoma rokmi pobral na večný spánok na svah nad kostolom. Pravda-pravdúca, mladý lekár prišiel aj bez zavolania a neúprosne jej pichol dve injekcie. Bez týchto možno - ako neskôr uvažovala - aj ona by sa bola musela presťahovať na tú strminu pri kostole. Vtedy nemala už ani toľko sily, aby vstala z postele, iba ležala ako poleno a hľadela na bielučké steny a strop kuchyne. Nikdy za uplynulých osemdesiatosem rokov sa necítila taká chorá a slabá ako vtedy. Na tretí deň po injekciách jej bolo oveľa lepšie, cítila sa byť zdravou. Ešte šťastie, že sa mohla spoľahnúť na dobrú susedku, na Marču, ktorá jej okolo domu všetko porobila. Pre svoju chorobu dobrej susedke veru narobila dosť starostí. Kvôli nej musela vstávať oveľa skôr, aby nakŕmila statok, aby nenechala hladovať sliepky, králiky, ani psa, ba aj mačke naliala trošku mlieka. Chudera, veď aj tá má dosť svojho trápenia a navyše, ani mladšia nie je ako ona. Aj doktorovi určite Marča odkázala, ale jej to neprezradila. Ľudia sú dobrí, uvedomovala si tetka Karová.

Jej zdravie, ako sa čoskoro ukázalo, malo krátke trvanie. Odvtedy sa jej všetko darí robiť oveľa ťažšie a oveľa namáhavejšie. Kdeže sú už tie časy, keď spolu s manželom raz-dva zvládli čo ako únavné práce? Tie sú už tam, nikdy sa nenavrátia.

Starenka sa dodnes pevne drží zvyku, podľa ktorého na Štedrý deň má byť v dome i okolo neho všade čistučko a všetko v najlepšom poriadku. Dom zavše zvonku i zvnútra vápnom vylíčili, zabíjačku mali už dávno za sebou, v komore už rozváňali čerstvo vyúdené klobásy a šunky, v pivnici za domom boli zoradené sudy, plné už raz stočeného znamenitého domáceho vína, zdroja radosti, sily a chuti do života.

Tetka Ilča rada spomína na tie dávne Štedré dni, keď sa schádzala celá rodina. Na časy, keď ešte žili aj jej rodičia, sestra Anka a brat Jožo a bola tu aj jej jediná dcéra, ktorá nesie jej meno. Bolo to veru prevelice dávno. Ako prvý rodinu navždy opustil otec, ostal v niektorom z prekliatych gulagov na Sibíri. To peklo, tie hrôzy a utrpenia neprežil. Ani ich prežiť nemohol, veď už nebol mladý. Zmizol bez dôstojného pohrebu v hromadnom hrobe s mnohými úbožiakmi z dediny, ktorých spolu s ním odvliekli tak prevelice ďaleko na nútené práce. Otec teda ani nemôže ležať ako by sa patrilo v cmiteri pri kostole. Jeho pamiatku pripomína iba náhrobný kameň s menom a dátumom narodenia a smrti. A kde je už aj mamička, ktorá k sviatku narodenia Pána zavše, aj v tých najbiednejších časoch, vyčarila dajaké darčeky pre každého z rodiny? Dávno spí aj ona svoj večný spánok. A súrodenci? Brat a sestra? Ich náhrobky sa tiež nájdu tam pri matkinom a otcovom kríži. A ta sa dostal pred piatimi rokmi aj jej manžel. Jeho smrťou sa dom vyprázdnil, iba ona ostala v ňom sama-samučká. Pravda, mohla by tu bývať aj dcéra, ale tú osud a láska odvábili prevelice ďaleko, až kamsi za more. Došiel si po ňu chlapec, dcérina láska z detstva, ktorý ešte v päťdesiatom šiestom našiel nový, pre neho istejší a bezpečnejší domov v Amerike. Rozlúčka s dcérou bola pre matku prenáramne boľavá, takmer neznesiteľná. Div jej srdce od toľkého žiaľu nepuklo. Život sa však nezastavil, každý deň bolo práce neúrekom. Len po nociach poplakávala, do vankúša zabárala uslzenú tvár. Navonok však nedala znať nikomu, že trpí, že jej smútok zoviera srdce. Jedinou jej potechou bolo, že každé dva roky, zavše v novembri na hody, prišla ju dcéra navštíviť. Spočiatku iba sama, neskôr s mužom i deťmi. Tie dni boli pre ňu naozajstnými sviatkami, plné nesmiernej radosti a pohody.

Pomaly budú už štyri roky, čo sa s dcérou a jej rodinou nestretla. Vtedy jej napísala, že je chorá a nemôže sa vydať na takú dlhú cestu. Pred dvoma rokmi jej takisto v liste ohlásil zať, že jeho manželka, teda jej dcéra, v žiadnom prípade nemôže cestovať. Odvtedy zo zámoria nedostala nijakú správu. Ani zlú, ani dobrú. Nečudo, že ju to vyľakalo, a deň čo deň si líha do postele s nesmiernou obavou o jedinú dcérku. Veru, často myslí už aj na to najhoršie, že svoje dievčatko nikdy živé-živúce viacej neuvidí.

Tetka Karová dozametala dvor a s úľavou si zhlboka vydýchla. Na tvári pocítila akúsi vlhkosť, preto opäť zdvihla tvár smerom ku krákajúcim vranám a akoby sama sebe prikývla:

- Vedela som. Precca ste len donésli sneh! Prvý sneh! - riekla polohlasne a rukávom si z tváre utrela kvapôčky roztopených snehových vločiek.

Starenka namierila zrak hore na drevený trnác, odkiaľ sa obrátila smerom k záhrade a očami pohladkala obrovský orech s holými konármi, ktorý zasadil onoho času ešte jej nebohý otec. Ostatné ovocné stromy vysadil jej manžel a brat, potom aj ona sama, vdova, keď už pri dome nebolo mužskej ruky.

Tetka Karová sa ocitla pred dverami kuchyne, dupla niekoľkokrát opätkami, aby z nich striasla tú trošku snehu a blata. Tichučko zatvorila za sebou dvere, pridala niekoľko polienok dreva do šporáka a potom sa pustila do ukladania vecí. O malú chvíľku hlasito zalapala po dychu, cítila, že ju sily celkom opustili, nohy ju vôbec nechcú poslúchať. Ako keby ani nepatrili k jej telu. Musela si sadnúť na peľasť. Vyčerpaná civela na malú jedličku na truhlici, ktorú už pred časom dala do väčšieho hrnca naplneného žltou hlinou. Vianočný stromček bol už ozdobený malými sviečkami, papierovými stužkami vo farbe zlata a striebra a ovešaný salónkami.

Vonku sa medzičasom celkom zotmelo. Tetka Karová potrebovala všetky svoje sily k tomu, aby vstala a podišla ku kredencu po zápalky. A keď sa už všetky sviečky rozhoreli, pudovo dvíhajúc nohy malilinkými krôčikmi sa vrátila k posteli. Opäť sa posadila a chrbát si oprela o veľký vankúš. Takto hľadela do malých plamienkov, ktoré sa pomaly vzmáhali, až napokon žiara zaplavila celú kuchyňu.

Oči starenky od toľkého svetla priam jasali nesmiernym šťastím. O chvíľku však vôbec nechápala, kde sa vzali v tejto velikej, až oslepujúcej žiare jeden za druhým jej najmilší: vpredu otec s matkou po boku, za nimi brat Jožo so sestrou Ankou a potom manžel s ich jedinou dcérou Ilkou. Všetci kráčali rovno k jedličke, ale starenka nezačula žiadne kroky. Všetci sa zoradili pred ozdobeným stromčekom tak ako nikdy predtým. Sestra s bratom začali tichučko spievať: “Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa!“ O chvíľku sa pridali aj ostatní, spievali všetci spolu. Tetka Ilča v tomto zbore jasne rozpoznala oceľový hlas svojho muža, ktorý rukami dirigoval tento vianočný chór. Vstala z postele a všetkých si naraz pritúlila k ňadrám.

- Pokojné Vánoce! - riekla šeptom a jedného za druhým každého pobozkala na obidve líca.

Všetci do radu sa pochytali za ruky a kuchynskými dverami odišli von, kde sa vznášali husté vločky a tichúčko dopadali na zem. Sluch tetky Ilči Karovej ešte zachytil hlasné volanie susedky:

- Ilča, kde si? Otvor!

Tetka Karová neodpovedala. Kráčala s rodinou po bielom koberci čerstvého, mäkučkého snehu, ktorý tenulinko pokrýval celý dvor.