Oldřich Kníchal ● Po dvojsmernom moste

Časopis Barátság (Priateľstvo) publikoval rozhovor Andrása Bertalana Székelya s redaktorom Ľudových novín Oldřichom Kníchalom, z ktorého prinášame niektoré časti týkajúce sa literatúry.

- Skôr ste pracovali ako novinár v Prahe. Mohli ste sa pritom venovať aj literatúre a sprostredkovávaniu kultúrnych hodnôt?

- Popri intenzívnej práci v tlačovej agentúre a dvoch denníkoch som príležitostne prekladal zo slovenčiny a z ruštiny, prípadne z iných jazykov. Angličtinu a ruštinu som aktívne používal aj v redakčnej práci v oblasti zahraničnej politiky. V 60. rokoch som nadviazal kontakt s renomovaným japonským bohemistom Kei Kurisnom, popularizátorom českej a slovenskej literatúry, ktorému som „z pozadia“ pomáhal pri objasňovaní a interpretácii textov a zabezpečovaní potrebných informácií.

- Ako ste sa zapojili do kultúrneho diania Slovákov v Maďarsku?

- Po odchode z Prahy som prechodne pôsobil ako dopisovateľ šiestich českých a jedného slovenského denníka. Presídlením sa do Maďarska som sa vlastne vrátil k slovenčine, t. j. k svojej prvej materčine, jednak ako redaktor a jazykový lektor Ľudových novín, (osobitne jeho literárnej rubriky), spoluredaktor literárneho časopisu Sme, šéfredaktor časopisu Budapeštiansky Slovák, jednak ako spisovateľ a prekladateľ, navyše jazykový lektor početných beletristických a publicistických prác, ktoré vznikli na tejto pôde.

- A pokiaľ ide o vašu vlastnú tvorbu?

- Moje prvé knižky próz (ešte predtým som publikoval krátky román v češtine, ktorý vznikol už v Maďarsku) literárna tlač na Slovensku prijala so sympatiami, hoci pre tamojších čitateľov bol vtedy slovenský spisovateľ v Maďarsku sotva známym pojmom. Literárni kritici ma zvyčajne označujú za atypického autora, keďže pôvodom som zo Slovenska. Aj táto skutočnosť ma viedla k tomu, aby som sa pokúsil vzbudiť záujem tunajších krajanov o literatúru ich pravlasti. R. 1994 ma slovenská národnostná redakcia Maďarského rozhlasu požiadala o napísanie tematického seriálu, ktorý neskôr vyšiel aj knižne, ako alternatívna príručka. Zároveň som sa snažil osobitnou publikáciou popularizovať aj literárne tradície Slovače v Maďarsku. Okrem toho som preložil pol tucta učebníc dejepisu pre tunajšie slovenské gymnáziá, zostavil čítanku a zborník Združenia slovenských spisovateľov v Maďarsku, v ktorom som dlhší čas zastával funkciu podpredsedu. V posledných rokoch sa venujem aj literárnej publicistike, esejistike. Moje práce a preklady vyšli knižne a časopisecky na Slovensku, v Maďarsku, Česku, Srbsku a Rumunsku.

- Ako sa pozeráte na slovenskú literatúru v Maďarsku?

- V 80. rokoch systematicky začali vychádzať publikácie členov tvorivého kolektívu spisovateľskej organizácie. V 90. rokoch sa táto tendencia zmenila. Ani nie tak pokiaľ ide o počet publikácií; podstatne sa však znížil počet autorov. A tu je koreň problému: nedostatok ďalších tvorcov.

- Veľa ste vykonali v prospech popularizácie maďarskej literatúry v slovenčine. Pokiaľ viem, ide o vyše 140 autorov.

- Maďarskú poéziu a prózu prekladám vyše dvadsať rokov. Dvojjazyčne vyšiel slovenský výber z diela A. Nemesovej Nagyovej a podobne aj Adyho verše, trilógia prekladov maďarských básnikov z Rumunska, Slovenska a Vojvodiny. V osobitnom zväzku vyšli práce viacerých súčasných maďarských prozaikov. Jedno bratislavské vydavateľstvo prejavilo záujem o publicistiku J. Pilinszkého. Podieľal som sa aj na prekladoch, resp. redigovaní viacerých odborných publikácií.

- V Maďarsku žijete vyše štvrť storočia. Ako posudzujete šance tunajších národností na prežitie a zachovanie svojráznej kultúry?

- Bytie menšiny je zrejme nezávislé hoci aj od vlastnej literatúry. Ľudové kultúrne dedičstvo a tradície majú húževnatý život. Nazdávam sa, že pretrvajú aj v budúcich storočiach. Podľa môjho názoru zachovanie menšinovej pospolitosti bude závisieť od toho, akú kvalitu nadobudne pestovanie, rozvoj a odovzdávanie národnostnej kultúry v danej situácii a v podmienkach postupného zanikania materinského jazyka.