Ľúbostná romanca s historickou kulisou ● Nová próza M. Hrivnáka

Michal Hrivnák je jedným z malého počtu slovenských slovesných tvorcov v Maďarsku, ktorý nelamentuje a nebedáka nad prípadným zánikom slovenskej literatúry v Maďarsku, ale usiluje sa ju tvoriť.

Na Deň zosnulých (2. novembra 2006) vyšlo posledné 6. pokračovanie prvej časti novej prózy Michala Hrivnáka Corpus delicti s podtitulom Z rozpomienok gymnazistky na októbrové udalosti roku 1956 (Ľudové noviny, č. 39-44, 28. 9. 2006 - 2. 11. 2006). Nie je zvykom, najmä ak ide o slovenskú literatúru v Maďarsku, kriticky komentovať časopisecké publikovanie nového pôvodného textu. Avšak v súčasných publikačných pomeroch bol prístup a postup redakcie Ľudových novín zaiste netradičný a bezprecedentný, no bez pochýb bolo správne, keď tejto prozaickej novinke z pera slovenského autora v Maďarsku poskytla toľký tlačový priestor. Pritom v minulosti to bola bežná publikačná prax: nové diela (napr. M. Jókaiho, K. Mikszátha, Gy. Krúdyho atď., aby sme zostali na maďarskom území) pred knižným vydaním sa najprv čítali v denníkoch a týždenníkoch na pokračovanie. V nedeľu popoludní potom bolo o čom kvaterkovať v kaviarni pri káve alebo v krčme pri streku. (Možno iba vzdychať nad tým, ako to dnes chýba duševnému zdraviu človeka i literatúry!) Je viac ako pravdepodobné, že po časopiseckom publikovaní textu M. Hrivnáka málokto bude o ňom debatiť v kaviarni alebo v krčme a ak, tak iba vo výčape na stojáka, ale napriek tomu si zaslúži pozornosť. Prinajmenšom z dvoch dôvodov. Po prvé, Michal Hrivnák okrem toho, že rok 2006 je v jeho živote jubilejný sedemdesiaty, je jedným z malého počtu slovenských slovesných tvorcov v Maďarsku, ktorý nelamentuje a nebedáka nad prípadným zánikom slovenskej literatúry v Maďarsku, ale usiluje sa ju tvoriť. Stotožňuje sa s názorom, že táto literatúra zaručene zanikne, ak vôbec nevznikne. (Pripomeňme zábudlivým pamätiam: na sklonku minulého roku takisto na stránkach Ľudových novín, iba na dve pokračovania, uverejnil dlhšiu prózu Na periférii.) Po druhé, uverejnená prvá časť novej prózy poskytuje dosť orientačných bodov, aby sme si mohli utvoriť predstavu o premyslenom a náročnom autorskom zámere. Cieľom M. Hrivnáka zrejme bolo vytvoriť viacvrstevný, informačne nasýtený typ koncíznej naratívnej prózy s implantovanými prvkami esejistického a vecného textu, v ktorom nechýbajú ani náznaky psychologickej meditácie. Autor si teda postavil pred seba vysokú métu. Na jej vrchol síce nevystúpil, ale ani nepadol hlboko, ako sa zvysoka zvyčajne padáva. Rozmenené na drobné: pokúsil sa napísať svoj variant ľúbostného príbehu s historickou, prelomovou dobovou kulisou. Z dejín domácej aj svetovej literatúry takýchto ľúbostných romancí poznáme nespočetné množstvo. (Ústami rozprávačky sám autor hovorí o romantickom príbehu.) Ako inšpiračný vzor mu mohla poslúžiť trebárs aj známa, kedysi veľmi populárna, ale dnes už menej čítaná emblematická ľúbostná novela R. Rollanda Peter a Lucia. Na tento príklad sa odôvodnene možno odvolávať, lebo tak ako u R. Rollanda aj v ohnisku M. Hrivnáka je dvojica zaľúbencov, anonymnej gymnazistky (iniciála priezviska M) a vysokoškoláka Róberta (s iniciálou priezviska K). Udalosti Októbra 1956 v Maďarsku tvoria naozaj len rámec príbehu, iba ojedinelo majú kľúčovú funkciu vo fabule. Napokon z textových a kontextových súvislostí možno jednoznačne usúdiť, že M. Hrivnák nemal v úmysle nanovo prepísať alebo prevziať niektorý známy variant ľúbostného príbehu, ale vytvoril svoju vlastnú nezávislú verziu. Ale poďme pekne po poriadku.

Miesto a čas deja. Počas októbrovo-novembrových udalostí roku 1956 M. Hrivnák mal presne 20 rokov. Z jeho životopisu vieme, že v tom čase bol vysokoškolákom v Segedíne. V príslušnej literatúre je hodnoverne zdokumentované, že aj v tomto meste bol silný revolučný pohyb, ale centrom diania bola predsa len Budapešť, presnejšie, jej peštianska strana. Autor sa však zrejme vedome neopiera o známe a historikmi spracované segedínske udalosti, fakty a dokumenty. Je celkom zjavné, že vychádzal z vlastných zážitkov segedínskeho vysokoškoláka, ktoré potom transponoval do textu rámcovo, v obryse, až kontúrovito bez toho, aby presne uviedol nejaké koordináty. Takto potom nemožno, ani netreba, identifikovať konkrétne udalosti alebo jednotlivé dejové zložky textu. Argumentovať by sme mohli príkladom, keď autor v rovine textu dramaticky zaznamenáva smrť mladého demonštranta, ale možno iba tušiť, či ide o známy prípad z revolučného Segedína, pri ktorom nezámernú smrť zavinila guľka odrazená z uličnej dlažby, keďže vtedy ešte nestrieľali priamo do ľudí. Pri rámcovaní vlastného príbehu udalosťami Októbra 1956 M. Hrivnák neprišiel s nijakým objavom. Obdobne si počínal už Ákos Kertész v románe Makra, ktorý dodnes možno pokladať azda za najhodnovernejšiu maďarskú prózu s pozadím októbrových udalostí roku 1956 (po slovensky vyšla roku 1979). Ako v románovej fikcii Á. Kertésza, tak aj v novej próze M. Hrivnáka konkrétne udalosti a živé predobrazy ich aktérov sú viac-menej irelevantné. Doložiť to možno aj tým, že ak M. Hrivnák vnáša do svojho fiktívneho textu konkrétne reálie a fakty, zavše to nadobúda nádych ošúchaného klišé: sovietsky vojak je zákonite Ivan (ani náhodou nie Serjoža!), pre ktorého rieka (akiste Tisa) je zasa Suezským prieplavom. Po takom časovom odstupe takéto rekvizity najskôr patria hádam už len do anekdot.

Latinský názov diela Corpus delikti je jednoznačný a zároveň aj mnohoznačný. Voľne pripomína prax niektorých súčasných maďarských autorov (napr. P. Esterházy: Harmonia ca elestis). V kontexte M. Hrivnákovej prózy však asi treba mať na pamäti základný význam latinského slovného spojenia, že ide o usvedčujúcu vec, resp. vecný dôkaz preukazujúci vinu alebo nevinu, hoci v prvej časti uverejnenej prózy nemá vonkoncom nič spoločné s nejakým pravotením alebo súdnictvom. Vzťahuje sa na prsteň. Našla ho milenecká dvojica M a K v práchnivejúcom jesennom lístí na opustenom bývalom futbalovom ihrisku. Tento moment autorovi ponúka šancu na ďalšie motivické rozvinutie príbehu. Aj sa toho chytá. Osamelí milenci šantia a opodiaľ davy ľudí unáša revolučná vlna. Ako sa medzi milencami rozvíja hra na pána (majiteľa) prsteňa, tak rastie aj jeho symbolický význam. Korunuje ho nanovo vrytý monogram M.K. 23.10.56. Prirodzene, postupne zmnožená symbolika prsteňa podnecuje aj úvahy mimo maďarský a slovenský literárny kontext (J. B. Tolkien: Pán prsteňov). Nie je však vylúčené, že M. Hrivnák tak ako neraz predtým, ani tentoraz sa neobracal ani vpravo, ani vľavo, ale „svojhlavo“ šiel podľa toho, čo si sám zmyslel a vymyslel. Slovom, vyhýba sa textovej aj mimotextovej nadväznosti, ak sa dá vystopovať, je najskôr mimovoľná a nezámerná, akoby autor vedome nechcel byť postmoderný.

Podtitul prózy Z rozpomienok gymnazistky na októbrové udalosti roku 1956 je na „modernú“ prózu z roka 2006 trochu „nemoderný“, presnejšie, redundantný. Nehovoriac o tom, že viac ako trochu zavádza, keďže Október 1956 (aspoň v uverejnenej prvej časti) je iba pozadím spomienkového ľúbostného príbehu. Podtitulok akoby v kukučínovskom štýle pripomínal zašlé časy („rozpomienky na starú mater“). Zreteľne však upozorňuje na najmenej vyrovnanú základnú zložku textu, ktorou je jazyk vo svojej komplexnosti.

Kompozícia a jazykové výrazové prostriedky. Rozprávačkou príbehu je anonymná gymnazistka M. v prvej osobe. M. Hrivnák si túto naratívnu formu vyskúšal už v predošlej próze Na periférii. Zvláda ju dobre. Poskytuje mu voľnú ruku, keď mení spôsob reči z priamej na nepriamu, keď autorsky vstupuje do monológu rozprávačky, čím jej prejav objektivizuje. Pravda, vtedy text spravidla stráca na dynamike, keďže nositeľom dejovosti sú slovesá a pojmovosť v jazykovom prejave zvyšuje statickosť textu. A tá rozprávačke, keď na prahu dospelej ženy najmä duševne vyzrieva pod vplyvom lásky aj revolučných udalostí, neveľmi svedčí. (V týchto momentoch text naberá dominantné prvky psychologickej prózy.) To by však nebolo ešte také problematické. Jednotlivé vety sa predsa z prípadu na prípad dajú ľahko preštylizovať. Problematickejšie sa javí vlastný rozprávačkin jazykový prejav, ako aj autorov, keď sám preberá funkciu zástupného rozprávača. Mal by ním byť štylizovaný mestský jazyk na báze hovorovej slovenčiny. Je to veľmi náročná požiadavka pre slovenského spisovateľa žijúceho v maďarskom prostredí. Mal by sa s ňou však potrápiť a vyrovnať, ak má vyššie ambície ako písať realistické prozaické obrázky z dedinského (vidieckeho) života.

Zážitková sféra, z ktorej sa M. Hrivnák napája, sa odohrala v maďarskom prostredí univerzitného mesta. V texte nepadne ani len zmienka o etnickej príslušnosti dvojice zaľúbencov vo virvare revolučného pohybu na jeseň roku 1956. (Len tak mimochodom: vôbec to nechýba, lebo text v nijakom prípade nemôže byť slovenskejší, hoci milenci mohli byť pôvodom dolnozemskí Slováci. V koncepcii prózy to nie je podstatné.) V štylizácii M. Hrivnáka sa všetko odohráva aj opisuje po slovensky. Je to posun, ktorý mu stavia vysokú bariéru pri výstupe na vytýčenú prozaickú métu. Mestský, navyše študentský jazyk sa neobohacuje a netvorí si slovnú zásobu z prevzatých nárečových (archaických a zastaraných) vrstiev jazyka. M. Hrivnák to ani nerobí, alebo aspoň sa o to cieľavedome neusiluje, ale pomerne ťažko sa mu darí vnášať do textu hodnoverný mestský sociolekt. Nateraz sa mu nedarí zaprieť, že jazykovo je rudimentárnym, zemitým realistom, ktorého slovník v gymnazistkiných ústach zavše vyznieva viac ako rozpačito. V jej štylizovaných prehovoroch, napríklad, „pekná a bratská Červená armáda“ sú „zdatní driečni vojaci“; v jednej rovine sa spomínajú „plejboji a živáni“, „pajtáši, beťári, lapaji“ (týka sa to aj ešte nemilovaného Róberta, ktorý by mohol byť „chalanom“ a „študákom“!); nežne sa „zauškuje“, a nie strieľajú zauchá a oflinky; s Róbertom je na tom „sťa jedna ruka“ ap. Isteže, tu ide o slová, tie možno jednoducho nahradiť. Ťažšie to pôjde s celými vetami v študentkinom naratívnom prúde reči. Napríklad: „Revolučná mládež označila za najpálčivejšiu aktuálnu úlohu založenie revolučnej rady a národnej milície. Niet času na záhaľku. Hor sa k činu!“. Alebo s takouto gymnazistkinou výpoveďou o sebe: „Dosiaľ som sa cítila vážne fyzicky ohrozená, teraz sa mi totálne rozvrátila aj duševná rovnováha.“

Záver: Autorský zámer a jeho realizácia, hoci dobre premyslená, nie je hodnotovo rovnovážna. Isteže, prispela k tomu aj redakčná aprobácia, ktorá pri časopiseckom publikovaní je skôr zbežná, menej precízna a koncepčná. Lenže za text so všetkými kladmi aj zápormi nie je zodpovedný nikto iný ako autor. A v danom prípade ním je a bude M. Hrivnák. Iba na ňom záleží a od neho závisí, ako bude vyzerať knižná podoba Corpus delikti, aby ho budúci čítajúci príjemca neakceptoval ako slovesný delikt. Veď parafrázujúc P. Esterházyho, v literárnom texte sa môže skvieť aj „kobylinec na asfalte“. Prečo by sa bez „jazykových kopancov“ nemohla skvieť aj nová próza slovenského autora v Maďarsku, ak má, ba aj vie čo povedať na závažnú tému v živote a o živote človeka?

Čakáme na odpoveď. Skôr rukolapnú ako slovnú. Lebo slovný prejav sa predsa nedá preveriť očami.

Karol Wlachovský

 

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=3874&Itemid=