Gregor Papuček ● Damoklov meč ● Vták zániku len plieska krídlami

Damoklov meč

Prišiel som na svet stigmou poznačený,

na svojej vlastnej i nevlastnej zemi.

Vyrastal som jak teliatko, čo škrečí:

odúčaný od svojej vlastnej reči,

pozbavený vznešených, vzletných snov

a Damoklov meč visel nado mnou.

Neresť mi často do svedomia sekla

a pálila ma jak uhlíky pekla.

Moril ma mráz a týralo ma leto,

trápilo ma, že v svete pravdy nieto,

že na zlepšenie škoda všetkých slov

a že mi hrozí meč, ten Damoklov.

Nepodriaďoval som sa hexametru,

odľahčil som si často proti vetru,

nechodieval som na diablove omše,

nevadilo mi nič už v svete, krom že

som čiernym kráľom na šachovnici,

a Damoklov meč nado mnou visí.

Zvečerieva sa. Tma sa húfom valí.

Môj prameň je už v nedozernej diali.

Desaťročia šesťkrát sa vystriedali,

pravej priazne sa nikdy nedočkali.

Vytriezvel som zo všetkých vzletných snov,

Damoklov meč sa škerí nado mnou.

Mňa, Slováka, tu každý ľahko spozná:

som ten, čo nepil mok z božského hrozna,

čo v práci, cnostiach nikdy nebol planý,

len od stola bol vždy odstrkávaný...

Pozbavený som svojich slov a snov,

Damoklov meč vždy visí nado mnou.

Budín 17. augusta 2007

Vták zániku len plieska krídlami

Postupom času

Kladiem si usilovne rok na rok...

Už ich mám celú kopu.

Sotva vidím z tej hŕby po spodok.

Kladivká času klopú.

Vták zániku len plieska krídlami,

uhúka: - Uhú, uhuú...!

A nevedno, či to len zdá sa mi,

že som v čarovnom kruhu.

Čosi ma dvíha hore k nebesám.

Čoskoro budem húsť len sebe sám,

od zeme odtrhnutý.

Blízky k oblohe, k zemi ďaleký,

zbavený zemskej tiaže na veky,

aj tyranie knuty.

Veštba Hviezdoslava

Vyriekol v Pešť-Budíne

náš skvelý Hviezdoslav:

„Sme, áno sme!“

A potom dodal ešte:

„Sme tu, a Boh dá,

že i strváme!“

Odkážme mu dnes

my, verní potomci,

že splnili sme

jeho želanie!

Ten výrok je už

dávno bradatý,

dožil sa hodne

vyše sto rokov.

Aj keď nás je tu

tak trochu poriedko,

sme tu! A máme

nových prorokov.

Ba máme aj klub,

dolu, pod zemou,

v ňom rojčiť budeme,

a vyrastieme nad zem,

vysoko jak strom,

čo rastie zo zeme!

Nuž, poďme pod zem,

dolu, do pivnice!

Dozveďme sa

vínom spomienok v čaši,

o čom snívali

tu predkovia naši.

Po čom túžili,

čo tu chceli mať...

Nedovoľme

ich túžby pochovať!

Tí, čo tu stavali

kostol, aj múry školy,

chceli tu žiť a prežiť.

Chceli aby sme tu

aj o sto rokov boli.

A my sme tu.

Sme, áno sme!

S hviezdoslavovskou

veštbou prorokov

strvajme tu

aj ďalších sto rokov!

21. február 2006

Náš národnostný sonet

Jesenné slnko ožaruje kraj,

v korunách stromov zánik ševelí.

- Raz ešte príde jar a príde máj -

veští nádej, no nik jej neverí.

Padajú žlté listy našich slov,

zriekla sa nás aj naša drahá Mať.

Náš svet je tu už plný bodliakov,

do ríše mrazov odchádzame spať.

Kde ľudia iba rovní môžu bývať,

na druhom svete, tam budeme snívať

o vzkriesení, kráľovstve pokoja.

Uragán sebeckosti žiť nám bránil,

neprišiel nikto, kto by nás bol chránil.

Nájde sa tu len, kto nás pochová.

Budín 18. október 2005

Náš dom

Tu stojí tento dom

hluchý, opustený.

O päťdesiat rokov

tu budú len steny.

Potom zas preletí

päťdesiat liet a zím,

a ostane tu len

hromádka zrúcanín.

Raz zatára sa sem

tulák pilíšskych hôľ

a začne rozmýšľať:

- Ký zázrak to tu bol?

Nik nerozmotá to

záhadné klbko vlákien

tajomstva zašlých čias,

iba ak táto báseň.

Mlynky 7. jún 2007

Vraní sonet

Na starom strome sedia vrany.

Majú akúsi vážnu poradu.

Krá-krákajú na všetky strany,

slovko po slovku kladú do radu.

Bez tlmočníka ťažko rozumieť,

o čom idú tie vážne vravy.

Naraz rapoce vtákov štyri - päť,

a ten šiesty ich poopraví.

Ich hovorkyňa Vranka Chytrá,

vták šikovný a ešte mladý,

zhrnie to všetko dohromady.

- Vraní strýkovia, babky vranky,

strácame doživotnú rentu...

Podáme protest parlamentu!

Ujdime

Horúce leto

horúci deň

do horúca sa

zohrial aj tieň.

Horúci tieň je

obeť leta

a horúčava:

pliaga sveta.

Ujdime z leta

von preč z neho

z tohoto pekla

horúceho!