Zoltán B. Valkán ● Detská láska ● (Skončilo sa vyučovanie. Z triedy už všetci odišli, iba dievčatko a chlapček nie. Sedia v jednej lavici a čakajú na svojich rodičov, ktorí majú prísť pre nich. Rozhovor začína chlapček.) - Dievčatá sú hlúpe.

- Chlapci sú sprostí.

- Chlapci sú silnejší.

- Dievčatá sú krajšie.

- Ale chlapci múdrejší.

- Dievčatá to ani trošičku nezaujíma.

- Viem, dievčatá zaujíma iba láska.

- A chlapcov zasa len ženy.

- A ženy zbožňujú iba mužov.

- Muži nemajú žiadne city.

- Ale majú. Aby si vedel, aj môj brat je zamilovaný.

- Moja sestra je tiež zamilovaná. Do svojho učiteľa dejepisu.

- Do toho vysokého? Z gymnázia?

- Presne. Do toho.

- A ty si do koho zamilovaná?

- Ja? Do nikoho.

- Ani do riaditeľa školy?

- Ani do toho.

- Lebo je starý?

- Lebo má ženu.

- To je tá škaredá žena s takým dlhým, špicatým nosom?

- Tá.

- Aj nám narastie také nosisko?

- Nám asi nie. Bratov nos už dávno-dávno nerastie.

- A tvoj brat má opravdivú lásku?

- Má, a veľmi peknú.

- Vedela by si ju nakresliť?

- Ja kreslím radšej chlapcov.

- Tak nakresli svojho brata.

- Ty zasa svoju sestru. Dobre?

(Na kresliaci papier nakreslili nahého muža a nahú ženu, ktorí stoja vedľa seba. Ich okolie o chvíľku zaplnili vysoké hory, lesy, rozkvitnuté kvety, všelijaké zvieratá a na nebi visí slniečko a široko sa usmieva.)

- Pekní sú, - uznáva chlapček.

- Áno, sú ozaj krásni, - súhlasí dievčatko.

(Chlapček siahne do vrecka a vyberie z neho dva hladké, sfarbené riečne kamienky a posunie ich pred dievčatko, aby si z nich vybralo.)

Betónový stĺp

Po asfaltovom chodníku kráčal chlapček s babičkou. Pár metrov za nimi išla jeho mamina s ujom Ladislavom. Ujo Laco už dávnejšie, vari pred pol rokom, začal k nim chodiť, spočiatku menej, potom však čoraz častejšie a teraz už býva u nich natrvalo. Odkedy sa otecko z ich bytu odsťahoval, ujo Ladislav je hlavou rodiny. Babička ho vôbec nemá rada. Na vlastné uši počul, ako mamine vynadala: „To sa nehanbíš s takým starcom sa ukazovať? Veď by ti mohol byť otcom. A okrem toho - je aj rozvedený!” Mamina sa bránila tým, že je to poriadny človek, dobrák, nepije a vôbec nie je ožran, akým je otecko.

Na uja Ladislava si veru chlapček privykal ťažko. Zavše ho porovnával s otcom, ktorý keď bol práve doma, často sa s ním hrával, doniesol mu cukríky a čokoládu. Je pravda, že čokoládu niekedy dostáva aj od uja Ladislava, no tá oteckova bola vždy fajnovejšia, jemu lepšie chutila.

Teraz idú z nejakého úradu. Ak dobre vyrozumel, maminka a ujo Ladislav sa chcú zosobášiť. On a babička ich sem iba odprevadili. Kým maminka s ujom Ladislavom vošli do kancelárie, počkali ich spolu na chodbe. Babička bola po celý čas strašne nervózna a nahnevaná. Od zlosti sa ešte ani teraz nikomu neprihovára. Kráča mlčky pred ním so sklonenou hlavou.

Slnko je medzitým už dobre vysoko a nepríjemne im svieti do tvárí. Chlapčekovi sa marí v očiach. V niektorých mužoch proti ostrému svetlu akoby spoznával otecka. Tí však prechádzali popri ňom len tak nevšímavo. Sklamane pochopil, že na vine jeho omylov sú akiste prudko páliace lúče slnka, veď človek protiidúcim predsa do tváre ani dobre vidieť nemôže. Nevdojak zatvoril oči a priam pudovo nasledoval babičku. O niekoľko sekúnd sa mu však z ničoho nič predsa len objavil otecko. Bola to jasne jeho vysoká postava a známa tvár, ba v ušiach mu zaznel aj jeho hlboký hlas.

V tej chvíli ho ako blesk zasiahol rovno do tváre prenáramne silný úder a vzápätí ním zalomcovala strašná bolesť. Otvoril oči a sprvu nechápavo hľadel na vetrom ošľahaný, sivý betónový stĺp. Krv mu zaliala celú tvár a šírinou stekala na čistú košeľu. Bezmocne sa rozreval zo všetkých síl.

Keď si babička uvedomila, čo sa vlastne stalo, zúrivo ako besná ho začala biť hlava-nehlava. Ešte dobre, že sa na jeho ratu náhle ozvalo:

- Nebite ho! Babička, prosím vás…- Bol to ujo Ladislav, ktorý hľadal ďalšie slová na chlapcovo ospravedlnenie. - Veď on za nič nemôže, akiste sa iba zamyslel a ten stĺp si nevšimol.

Babičku to však neutíšilo, naopak, prešla do útoku:

- Čert aby vzal takéto nepodarené decko! Prečo si nepozerá pred nohy, keď ide po chodníku? Ale on nie, on hlavou musí naraziť rovno do betónového stĺpa!

Chlapček prestal rumádzgať. So zaťatými zubami sa vyčítavo zahľadel na vydesenú maminku. Od koho iného ako od nej mal predovšetkým očakávať, že ho ochráni pred babičkiným nespravodlivým hnevom? Ale tá len stála bez pohnutia, zmätená, neschopná sa k nemu čo len priblížiť.

No chlapček už nepociťoval žiadnu bolesť. Zaliala ho preveliká žiara, a z toho oslepujúceho svetla sa opäť vynorila jemu dobre známa postava.

- Otecko! - vykríkol, ale vzápätí mu pred očami všetko pohltila čierna tma.