Zoltán B. Valkán ● Dve príhody

Rodinná hrobka ● Jozef Studený po nedeľňajšom obede vkročil do kúpeľne a zastavil sa pred zrkadlom. Skúmavo hľadel do svojej tvári. Bol celkom sklamaný.

- Roky mi uleteli, uletel celý život, - mrmlal si popod nos. - A my sme ostali tu, poznačení týmto poondiatym životom, zničení, zmorení a hlavne zostarnutí. Darmo-daromné, zavŕšil som už päťdesiatku. Čert aby to vzal! - mávol rukou celkom znechutený. - Éj, tak aspoň ešte raz v živote, ešte jeden-jedinký raz keby sa mi pošťastilo dostať do postele pod seba mladučké ženské telo! Osud by mi mohol dopriať aspoň ešte raz takú sedemnásť, osemnásťročnú dievčinu. Tak pocítiť pery, zuby mladého stvorenia na svojich rítoch, na rozpálenej pokožke! Éj, to by ale bolo! Život by aspoň mal ešte nejaký význam. Ale takto?

Jozef Studený stál pred zrkadlom, striedavo civel na svoju okrúhlu tvár, dekorovanú hustou, už sivejúcou bradou a fičúrskymi fúzami a na vráskavú vtáčiu obličaj svojej manželky, čo sa mu ako duch objavila za chrbtom.

- Jožko môj, ešte si nedopil kávu, - povedala so zvyčajnou starostlivosťou - Poď, lebo vychladne.

- Anka, milá moja, - oslovil svoju oddanú ženu pri stole so šálkou kávy v ruke. - Vieš, čo za významný deň sa dožívame dnes v našom spoločnom živote?

Žena sa na neho pozrela spýtavo.

- Anka, milá moja, obleč sa! Pôjdeme na cinter.

Anna Studená, rodená Weisová, bola by najradšej ešte poumývala riad, ale keď videla, že jej muž je nezvyčajne vzrušený, rýchlo si odviazala zásteru, vybrala zo skrine nedeľné šaty a už ich aj mala na sebe.

- Som hotová, môžeme ísť, - povedala potichu.

Anke nebolo celkom jasné, prečo sa má v nedeľu popoludní natoľko ponáhľať akurát do cintorína. Šípila však, že to má svoju príčinu, veď Jozef Studený nikdy nezvykol tárať len tak do luftu. Zalial ju pocit nehy a vďaky voči svojmu dobrému manželovi. Veru, jej Jožko je roztomilým mužom, ani nie mužom, ale priam anjelom, aj napriek tomu, že ju nedal, ani aby doumývala riad. Ak niekto, tak na vine je len ona, lebo ako vždy bola zasa pomalá. Na Jožka ani v mysli nepripustí jediného zlého slovka. Od neho sa ešte vždy má čo naučiť. Je pre ňu tým najlepším a najmúdrejším chlapom, ktorý si zaslúži jej oddanosť. Môže sa mu s čistým svedomím pozrieť hocikedy do očú, veď za celý čas ich manželstva mu nebola ani raz neverná. A prečo by aj bola? Veď bez akýchkoľvek pochýb si môže povedať, že si po dlhé roky až doposiaľ vždy dobre rozumeli, bolo im spolu dobre a ich spoločný život pevne spája vzácna harmónia tela a ducha.

V cintoríne Jozef Studený sa tajuplným úsmevom zastavil pred očividne novou hrobkou s veľkou čiernou mramorovou tabulou, pred ktorou čvirikalo niekoľko sivých vrabcov. Tie keď zbadali prichádzajúcich, najprv stíchli a potom sa rozpŕchli na všetky strany.

- Anka, milá moja, pozri ten nápis! - zažiarila tvár muža.

- Verný manžel Jozef Studený sa narodil 20. marca 1954. Žil…rokov, - čítala polohlasne žena. - Poctivá manželka Anna Studená, rodená Weisová, sa narodila 10. júna 1955. Žila…rokov. Živí na nich nezabudnú. Nech odpočívajú v pokoji! - skončila dojato a vzápätí pri pohľade na dátum svojho narodenia jej prišlo na um, že dnes má vlastne narodeniny.

Jozef Studený s výrazom blaženosti v tvári počúval manželkine slová. Bol šťastný, že jej urobil toľkú radosť. Aspoň si tak myslel, že aj manželka je taká šťastná ako on a že náhrobok aj jej pripomína roky spoločného života.

- Anka, milá moja, - vzdychol si uvoľnene a objal tuho manželku. - Viem, že máš dnes narodeniny. Toto je môj dar pre teba, na tvoj pekný sviatok. Je to z mojich fušiek a nadčasov, veď vieš, že výplaty by som nesiahol za ten svet. Čo, pekný dar, že? A k tomu ti prajem ešte veľmi veľa šťastia, zdravia a vôbec zo všetkého to najlepšie, -blahoželal Jozef Studený pateticky a hlas sa mu pritom trošku aj zachvel.

Svoju prekvapenú ženu potom pobozkal na čelo a ešte raz si dookola poobzeral hrobku. Naklonený dopredu krôčik za krôčikom povytŕhal okolo nej sa šíriacu burinu. Keď sa narovnal, bol celkom zadychčaný a čelo sa mu perlilo potom.

- Anka, milá moja, a teraz pochodom choď! Ide sa na slávnostnú narodeninovú večeru! - vydal rozkaz so strojene prísnym hlasom.

- Jožko môj, čo by si vyhadzoval toľké peniaze! Predsa nemáme výročie sobáša, aby sme išli večerať do reštaurácie, - pokúsila sa odhovoriť svojho manžela. - A navyše, z obeda nám ostalo aj na večeru, - dodala, ale v tom okamihu už aj oľutovala, že svojmu múdremu mužovi takto zaprotirečila. Nikdy to predsa nezvykla robiť.

Jozef Studený aj po večeri, už doma, stále myslel na rodinnú hrobku. Bol si istý, že to nebola zbytočná investícia, ale naopak, nevyhnutná a mimoriadne osožná. Má to on velice dobre premyslené, veruže má, upokojoval sám seba.

- Človeka osud neminie: narodením sa jeho život začína, potom vzplanie a nakoniec vyhasne,- povedal slávnostne.

Zelenkasté oči Anny Studenej, rodenej Weisovej, sa leskli od sĺz; akého má len múdreho muža, akú pravdu-pravdúcu vie riecť ku každej životnej situácii. Veru, ku každej. Aj k dnešnej udalosti, k jej narodeninám.

Jozef Studený vstúpil do kúpeľne a zastal si pred zrkadlom.

- Pokým sa odsťahujem tam do hrobky, pod tie košaté stromy, éj, osud by mi naozaj mohol dožičiť ešte raz, jeden-jedinký raz mať v posteli pod sebou mladulinké, nežné ženské telíčko. Také sedemnásť, osemnásťročné, - opakoval si Jozef Studený dôverne do vlastných sivých očí.

Vábenie

V robotné dni dvakrát cestoval hromadnou dopravou: z domu na pracovisko a späť. To, že obidve tieto miesta sa nachádzajú v bezprostrednej blízkosti konečných staníc, nepovažoval za náhodu, ale priam za boží dar. Cestoval teda pohodlne od konečnej po konečnú a to zavše pri okne, aby ho nikto nerušil. Ráno si zbežne prezrel predplatený denník a poludní zahĺbený do svojich ťažkých myšlienok, - dnes by sme tomu povedali - relaxoval. Pracoval v servise, opravoval pokazené domáce elektrospotrebiče, prevažne chladničky, čo nebola až tak ťažká, ale ani ľahká robota. Dobre mu teda padlo sedieť cestou domov, kde ho v prenajatej garzonke na desiatom poschodí ani len pes nečakal. Prevelice dávno sa rozviedol a teraz, blízko k päťdesiatke, sa po druhýkrát už nechce popáliť, čiže manželstvo je pre neho záležitosťou celkom vylúčenou. Táto skutočnosť však neznamená, že by sa bál žien, že by bol na ženy celkom zanevrel. To nie, vôbec nie, avšak zo skúseností už vie, kde je tá miera, pokiaľ sa môže s nimi priateliť a kedy musí s nimi styky nekompromisne prerušiť.

Toho oného dňa veľkomesto sálalo horúčavou na nevydržanie. Kolegovia ho volali na pivo, do chládku starých líp, kde by mohli ľahšie prečkať do večera ako doma v pekelne prehriatych panelákoch. Nedal sa nahovoriť. Mal dobre spočítané, že do výplaty mu peniaze vystačia akurát na cigarety a na nič iné. (Cigarety museli byť. Bol náruživým fajčiarom, o čom svedčili aj jeho zažltnuté zuby a nikotínom presiaknutá vráskavá tvár.). V autobuse si sadol na tienistú stranu, ale ani to mu nepomohlo, vzduch bol horúci sťa na púšti a nečudo, že sa mu aj ťažko dýchalo. Po chvíľke sa mu pot len tak rinul od korienkov vlasov po tvári, po krku dolu celým telom.

Horúčava ho oťapila, na chvíľku uspala. Až pri Veľkej okružnej triede otvoril oči, kde stál autobus dlhšie ako obvykle, lebo mnohí sa nahrnuli k východovým dverám a ešte viacerí sa chceli napchať do autobusu zvonku. Medzi prvými nastupujúcimi zočil mimoriadne pekné stvorenie, očarujúcu plavovlásku, čo sa energicky pretláčala v mase cestujúcich a na jeho potešenie si prisadla na uvoľnené sedadlo práve k nemu.

Nemal odvahu sa k nej obrátiť. Ťažký horúci vzduch, plný nepríjemného pachu spotených ľudských tiel, sa okolo krásky náhle zmenil. Jeho čuch zachytil príjemnú arómu, zmes akéhosi parfumu a vône mladého dievčenského tela. Omámený, meravo hľadel von na ulicu, až kým v zákrute, bezmocný proti trhnutiu autobusu, náhle stratil rovnováhu a plecom sa nechtiac oprel o holé rameno krásavice.

- Prepáčte, - zakoktal v rozpakoch s červeňou na tvári.

- Nič sa nestalo, - zašvitorila plavovláska.

Zahľadel sa na ňu smelšie a sotva veril vlastným očiam. Keď nastupovala do jeho zorného uhla vošla iba jej dievčenská pôvabná tvárička, hlboké modré oči a vlnité blonďavé vlasy. Teraz sedí tesne pri ňom vo svojej celistvosti: na sebe má iba tesné tričko bez rukávov, pod ktorým sa jej pružné poprsie vzdorovito napína, a holé mladistvé brucho a úzky driek je tiež pascou pre mužské oči. Šortky sú kratučké nad párom pekne formovaných, do bronzu opálených hladkých nôh, ktoré by určite ocenila aj porota voľby kráľovnej krásy.

Nevdojak odvrátil od nej zrak, nechcel, aby ho mala za dotieravého záletníka či sukničkára. Vzápätí však na líci pocítil šteklenie voňavých zvlnených vlasov. Niečo ním myklo, nedal však na sebe ani trošku znať, ako v sebe tvrdo zápasil priam s víchricou citov, akých už prevelice dávno nezažil. Celkom mimovoľne sa odtiahol od susedky bližšie k oknu a díval sa von na rušnú ulicu. Odrazu i cez nohavice pocítil na stehne akúsi divnú páľavu: obnažené, slnkom vypekané nohy, ktoré predtým potajme tak obdivoval, sa v celej svojej kráse tisnú na jeho chvejúce sa stehno. Na tvári krásavice sa vtedy už rozhostil široký, posmeľujúci úsmev, ako neskrývaná výzva roztúženej ženy. Neodolal znovu sa zahľadieť na zdroj svojho náhleho napätia. Jeho vnímanie sa zúžilo na sladké vábivé vnady dievčiny, ktoré mal odrazu tak blízko, na dosah. Aj mu vyschlo v ústach od vzrušenia, ani preglgnúť nedokázal. Iba ruka sa mu dala do váhavého pohybu, nestratila však správny smer, hoci autobus prudko zabrzdil a cestujúcimi riadne zalomcoval. Jeho ruka sa otrela sa priam vlastnícky o ňadrá neznámej krásky a hladko pristála na jej jemnej, mladistvej pokožke zvodných stehien.

Spamätal sa na prenáramný hluk a zmätok, uprostred ktorého sa ocitol ešte napoly omámený. Rozhorčené nadávky sa len tak sypali na jeho nechápavú hlavu, ba akési vysoké chlapisko, svalnatý šampión, si hrozivo kliesnil priestor rovno smerom k nemu.

A milej, očarujúcej krásky nikde!. Rozplynula sa ako dym. Sedela pri ňom ako úplne iná, obstarožná, vycivená dáma a silou mocou pratala necudnú mužskú ruku zo svojich tenučkých, kosťou vystužených stehien.

Kliatby, hrozby a vrkot spolupasažierov ešte chvíľu vypĺňal zvyšný priestor linkového autobusu. Potom však celý ten šum zanikol práve tak rýchlo ako vzbĺkol v tej omamujúcej horúčave.