Martinská poetická jeseň 2007

Dalo by sa povedať, že na Martinskú poetickú jeseň 2007 som sa spolu s Imrichom Fuhlom dostal náhodou. V Budapešti som sa stretol s dávnym dobrým priateľom z Martina, s jedným z organizátorov tohto podujatia.

Prvýkrát za účasti slovenských literátov z Maďarska

Pospomínali sme si na zašlé časy, keď sme sa ročne (občas aj častejšie) stretávali na rôznych fórach, kultúrnych a iných podujatiach na Slovensku. Spomínal som s určitou nostalgiou, že boli časy, boli... a že veru už nič nie je tak ako bolo kedysi..., pričom som sa snažil robiť dojem dôvtipného človeka. Zjavne som prejavil spokojnosť sám so sebou, ako sa mi darí formulovať svoje „geniálne postrehy“! Oj, keby som len bol vedel, že si staviam vlastnú šibenicu. Môj priateľ prihrávku nenechal bez povšimnutia, neváhal mi pomôcť zjesť, čo som si navaril. Je síce možné, že príležitostí je menej, ale že Slováci z Maďarska ani tie nie vždy využívajú, je fakt, vyčítal mi z mosta do prosta. Či to uznám? - pýtal sa ma. Inštinktívne som ustúpil a namiesto odpovede som radšej mlčal. To môjmu priateľovi nestačilo, zrejme chcel triumfovať a na dôkaz svojho tvrdenia uviedol, že našej literárnej obci už tri roky posielajú pozvanie na Martinskú poetickú jeseň, márne. Čo som mohol na to ja? Buď bezpodmienečne kapitulujem, alebo sa budem brániť. Vybral som si druhú možnosť - adekvátne situácii nášho literárneho života. Za okolností, keď sa u nás už aj spomienka na niekdajšiu existenciu Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku (ZSSUM) stráca v hmlách minulosti (tak hlboko sme si ho zahrabali - že by to na Slovensku nevedeli?), sa vôbec nemožno čudovať, že sa strácajú aj zásielky na jeho adresu..., snažil som sa byť diplomatický. Avšak kamarát ma vzal za slovo: Nech je tak, či onak, on ma (spolu s I. Fuhlom) pozýva už aj osobne do Martina, aby sa tá pozvánka nestratila. Iba potom vysvetlil, o čo vlastne ide. Martinská poetická jeseň je fórum literátov, kde sa autori môžu predstaviť so svojimi najnovšími prácami a že sú tam prevažne mladí; veľa sa číta a potom beseduje o literatúre a o všetkom tom, čo účastníkov zaujíma. Nuž riadne som sa dostal do pasce, predsa nepatrím k tej najmladšej generácii, trápilo ma, a najradšej by som bol odstúpil, ale spätnej cesty nebolo.

Pozvanie nám potom potvrdili z Martina aj písomne a tak sme tam s I. Fuhlom išli. Už v prvých chvíľach medzi účastníkmi sme nadobudli neobyčajné dojmy. Zistili sme, že je to zvláštna spoločnosť. Obrazne a veľkoryso povedané, zažili sme niečo také, ako keď domáci v cudzom svete otvorí pred vami brány na svojom dome dokorán, nepýta sa vás, kto ste, čo ste (tobôž nie, akí ste starí!), ale ponúkne vás chlebom a soľou a keď si užijete jeho pohostinnosť, nemusia sa vás ani pýtať, ozvete sa sami, keďže máte dojem, že ste medzi svojimi... Nuž toľko o celkovej atmosfére tohoročnej Martinskej poetickej jesene. Kvôli ucelenosti však k tomu ešte musíme dodať, že v našom prípade domácou (hlavnou organizátorkou) bola Taťana Sivová (dušou i zjavom tiež samá poézia!... Na dôkaz tohto tvrdenia uverejňujeme jej verše z almanachu účastníkov Martinskej poetickej jesene 2006 a taktiež jej podobizeň).

Stretnutie, na ktorom sme sa zúčastnili, bolo v poradí 4. ročníkom Martinskej poetickej jesene. Zišli sa tu desiatky literátov, príslušníkov mladšej i staršej generácie, okrem Slovenska aj z Čiech a vďaka nám aj z Maďarska. V prvé popoludnie sa účastníci stretli v Slovenskom národnom literárnom múzeu, podujatie sprevádzal kultúrny program - hudba na fujare, na gajdách i na gitare v podaní známych interpretov. Čítalo sa tu viac ako tri hodiny z básnickej i prozaickej tvorby, prebiehalo to takmer v jednom ťahu v hrobovom tichu. Potom sa účastníci už ako jednotný kolektív presunuli do obce Turčianske Jaseno (zopár kilometrov od Martina), do útulného kúta Veľkej Fatry a ubytovali sa v čarovnom penzióne. Ak by som sa chcel vyjadriť štýlovo, povedal by som: to, s čím sa tu hostia stretli po martinskom čítaní, bola poézia navyše, poézia písaná prírodou: dedinská idyla, hole so stádom, bralá, bystričky, celá Turčianska kotlina akoby na dlani a to všetko v záplave svetla zapadajúceho slnka...

V obci Turčianske Jaseno sa nám prihovárala aj história. Počas predpoludnia druhého dňa tunajšieho pobytu hostitelia nám oživili zašlé časy osady, počas návštevy Pamätnic Jesenskovcov sme mali možnosť zoznámiť sa s týmto slávnym historickým rodom. Z neho pochádza významný profesor pražskej univerzity, lekár-chirurg, anatóm, vzdelanec, filozof Ján Jessenius (1566 - 1621), ktorý ako prvý v Európe uskutočnil verejnú pitvu ľudského tela, čo sa toho času považovalo za mimoriadny čin (jeho osobnosť a činnosť nám zvlášť priblížil v rámci osobitnej prednášky šéfredaktor Slovenských národných novín Peter Mišák). Vzdialeným potomkom Jesenskovcov je i klasik, známy spisovateľ 20. storočia Janko Jesenský.

Popoludní sme absolvovali relaxačnú vychádzku do Jasenskej doliny. Niektorí z „vandrákov“ mali dojem, že prechádzame nie dolami, ale hádam viac horami. Aj sa pýtali, „ako je to možné, veď údajne by sme mali tiahnuť dolinou“... Tí „úprimnejší“ hostitelia nám šepkali do ucha, že slovo dolina organizátori v tomto kontexte používajú iba ako zámienku, fintu, a to predovšetkým kvôli tým menej odvážnym, aby sa nevyľakali skúšok, ktoré cestou na nich čakajú a že v skutočnosti vystupujeme na Parnas! A aby sme vedeli, naša spoločná vandrovka je v podstate duševná a telesná príprava k ďalšiemu „odbornému“ programu, ktorý sa má uskutočniť v rámci tvorivej literárnej dielne (keď účastníci tvoria použitím, resp. doplnením dopredu pripravených veršov)...

Nech sme chodili kdekoľvek, je fakt, že po návrate v tvorivej literárnej dielni každý bol superaktívny; viacerí tvrdili, že počas výletu sa stretli s Múzami (a veru bolo na tom Turčianskom Parnase Nýmf a Sirén!) a pili z ich prameňov (asi aj zo Staroprameňa)! A nikto o tom nepochyboval. Lebo čo oni vytvorili, mohlo sa zrodiť iba božským vnuknutím. Ak by niekto o tom predsa pochyboval, nech si prečíta pripravovaný Almanach martinskej poetickej jesene 2007.

Nuž toľkoto fragmentárne o dianiach tohoročnej Martinskej poetickej jesene. Na záver ešte jeden fragment: Na rozlúčku sa nás pýtali, či máme záujem o pozvánku na Martinskú poetickú jeseň 2008. Nikto neváhal...

Michal Hrivnák

Taťana Sivová

Z martinskej Durie

Moju kotvu

vytrhol si

bez prípravy.

Uviaznutá bola v Tebe

pevne

ako skaly.

Moje srdce

vytrhol si

z hrude,

presne ako svoje.

A obidve

stratili sa

v čiernej metafore.

Koniec leta

Počkaj leto,

neutekaj,

jeseň býva smutná.

Múti jarky

zimných dažďov

v mojom bytí.

Chlad mi dušu nenasýti,

pozhovej

a nenáhli sa...

Zima! Preukrutná!

Imrich Fuhl

Príprava grafomana na intelektuálnu masturbáciu

alebo  T O   J E   V Š E T K O

*123456789010%~:,QWERTZUIOP/(ASDFGHJKL/!”.:$YXCVBNM? &+ľščťžýáíé=qwertzuiopúäasdfghjklôňyxcvbnm.-

Č o a j k e ď a k o t a k a k e ď n e c h

Slovná hnačka volebnej kampane

slová plynú

ako rieky

do mora

rečníci sa

len po sľuby

ponoria

povznesený

do tej hĺbky

prázdnych fráz

čo nám to tu

vyspevuje

každý vták

?

bude ako nebolo

nebolo tak bude

bude aj keď nebolo

nebolo nech bude

bude bude a bude

bolo ako bolo

keď nebolo nech bude

nech bude čo bolo

ako bolo nebude

bude bolo bude

čo aj keď ako tak a keď nech

nech keď a tak ako keď aj čo

čoajkeďakotakakeďnech

nechkeďatakakokeďajčo

!

Poézia

obesená visí v koši

moja posledná

nedokončená báseň

pamäť vyhodila verše

ako nesprávne kódy

v nezmeniteľnom

programe mozgu - počítača

to je poézia

slovo: najmenší (po)tok

do oceánu poézie

veta: rieka ktorá tečie

do strofy bez vypotených rýmov

rytmom amorfnej formy

transfúziou krvavého obsahu

všetko voda vzduch pevnina

to je poézia

paradox starých a nových myšlienok

večná a vecná hra citov

v nereálnej realite spievajúcej duše

sny ktoré nič nezmenia

iba odhalia tajomstvá podstaty

zhustenie celého sveta

v koncentrát pravdy života a krásy

to je poézia

žalostné piesne našich predkov

na plti ktorá ich sem priviezla

cez kozmický priestor a pozemský čas

nepretržitosť žiaľu a radosti

predĺženie nášho robinsonovského bytia

hľadanie seba samého a strateného rodu

život smrť vzkriesenie   nedá sa napísať

čím všetkým je   p  o  é  z  i  a

Michal Hrivnák

Nová pieseň

inakšia žiara

sa brieždi

tam hore

v našich dušiach

sa nová nádej

spína

ozvena pleskotu biča

tu dole

nám okuje

vieru

ošklbanými krídlami

pendlujeme

od pondelku do piatku

hrdlo nám

kŕče

zvierajú

a bojíme sa

v práčovniach

vymaľovaných

na ružovo

pospevujúc si

nové melódie

Zima v dolinách

Cerí

zima

biele

zuby

mrazmi škripotá

ostrý

vietor

skaly

kreše

metelice vyjú

po horách

vlci

tiahnu

z výšin

do nižných krajov

po poliach

šarapatia

a strelci

doma

frajerky namlúvajú

hej dobre je

pri teplom

kozube

v útulnom príbytku

pri víne

žene

na mrchačas zabúdať

ale

čo bude

s vami

ľudia

dravci

už do stodôl

sa dobíjajú

Vzpínajúci sa prút

Prút

ktorý sa iba

za svetlom

do vysoká

dobýja,

ovocie neprináša,

i keď je ozdobou

stromu,

hatí len

rast plodov.

Košatá koruna

s výrastkami

iba lúče pohlcuje,

pod ňou sa množí

hniloba a pieseň.

Bez rezu tomu nepomôžeš.