O. Kníchal: V rajskej záhrade ● Predkovia Kainovi

- Lenže potom prečo vlastne sme prišli na svet? - zaachkal Adam, ktorý občas takto prejavoval svoju bezradnosť. - Videli ste už Zlatú rieku? - namiesto odpovede ich anjel prekvapil nečakanou otázkou. - Ak chcete, ukážem vám ju.

A hneď obidvoch podvihol zo zeme a neuveriteľnou rýchlosťou napredovali k severnej hranici rajskej záhrady, za ktorou sa rozprestierala pustá zem. Stál tam košatý strom, zo všetkých strán obklopený vodou zlatej farby.

- To je ten strom, pred ktorým vás varoval Všemohúci. Tá zlatistá voda je iba marivo, čo vábi prišelcov, aby sa nechali zlákať ovocím, ktoré ten strom dáva a ktoré je už na prvý pohľad vábnejšie než všetko ostatné, hoci jeho dužina je otrávená.

Potom sa všetci traja vydali na spiatočnú cestu. Počas letu si nemohli nevšimnúť, ako všade, kam len dovideli, veľké i malé živočíchy, ovce i dravá zver sa túlia k sebe vo svojich norách a skrýšach a tých skrýš je nesmierne množstvo. Zdalo sa im, že toto obrovské množstvo napĺňa celú záhradu a premieňa ju na novú a neznámu krajinu. Ale možno sa im to zdalo len preto, že leteli príliš rýchlo a tie obrazy iba kmitali pred ich zrakmi. Vzadu za nimi ostávali roje nevšímavých vtákov vzlietajúcich opačným smerom, než v ktorom napredovali oni. Adam a Eva s údivom otvárali oči a mysleli na život, ktorý ešte majú pred sebou. Sklamane si však priznávali, že nie sú účastní v ničom, nerozmnožujú tvorstvo ani nikomu nepomáhajú. Žijú snáď len z milosti alebo pre potešenie svojho vševládneho stvoriteľa.

Adam a Eva už chvíľu postávali vo svojom príbytku, hľadeli na seba a mysleli na jedno a to isté. Aj keď sú dvaja a jedno telo, v tej nekonečne rozľahlej záhrade neznamenajú takmer nič.

- Časom sa ešte všeličo zmení, aj anjel to tvrdí - namietol Adam, akoby čítal Evine myšlienky. Snáď myslel na to, alebo chcel povedať, že sa dočkajú času, keď budú môcť poznať všetko - záhradu, zem a svet, a keď pevne spočinú na svojom mieste, nech by to bolo kdekoľvek. Upokojil sa, keď si všimol, že Evin pohľad mu živo prisvedčil. Určite sa toho dočkajú.

Anjelovi neušiel ich krátky rozhovor a výmena pohľadov. Prihovoril sa im ako predtým, keď spoločne vzývali Všemohúceho:

- Pozrite sa tam hore. Vidíte tie biele baránky, ktoré tiahnu oblohou a nikdy nevedno, kam ich práve zaženie vietor? Všemohúci je ako pastier, ktorý bdie nad svojím stádom a každý každučký deň, znovu a znovu ho bezpečne zavedie späť do košiara. Raz spoznáte, že to, čo sa vám dnes nijako nepozdáva, je iba rozčarovanie, krátke a pominuteľné ako všetko ostatné. Nestrácajte trpezlivosť. Nezabúdajte, že raz nastane chvíľa, keď vy tu už nebudete, ale aj tá chvíľa a ten deň sa pominú a svet sa začne zaľudňovať a bude vás toľko, že zaplníte celú veľkú zem.

- Rajská záhrada sa len tak hemží rozmanitým tvorstvom. Nemožno ho ani spočítať a predsa popri toľkých živočíchoch sme tu zatiaľ iba my dvaja, ale celkom iní. Ľudia, ako hovoríš, - namietla Eva.

- Záhrada je oveľa väčšia, než si myslíte, - vyhýbavo odvetil anjel. - To, čo ste videli, je iba jej nepatrná časť. Prejde celá večnosť a ešte stále tu bude dosť a dosť miesta aj pre bytosti ako ste vy.

- A čo sa stane so svetom tam, za východnou a západnou hranicou záhrady, kde vychádza a zapadá slnko. Aký vlastne je ten svet, ktorý sme nevideli a ktorý ešte nepoznáme?

- Ani si neželajte poznať ho. Je úplne iný než naša záhrada, niet v ňom večne zelených stromov, ani toľko potravy, ktorá by vás uživila. Nie je ani zďaleka taký prívetivý, aby ste v ňom mohli bezstarostne žiť. Neželajte si dostať sa do takého sveta. Tú pustú šíravu, ktorá sa volá svet, nemožno ani zďaleka porovnávať s našou záhradou. Nemyslím si, že by bolo šťastím žiť na holej zemi a skalách, bez vtáčieho spevu, kvetinových záhonov a hojnosti plodov. Bez toho, čo ktorýkoľvek tunajší, aj ten najnepatrnejší tvor nachádza bez hľadania práve tu a na dosah ruky. Neželajte si iný život! - vystríhal ich anjel.

Adam a Eva ho počúvali so sklonenou hlavou. Neodvážili sa spytovať ďalej, bolo by to zbytočné. Jednoducho uverili, že svet za bránami záhrady je skutočne bezútešný.

Anjel sa opäť vzniesol a o krátku chvíľu kdesi vo výške kmitala iba biela bodka. Jeho rozprávanie im však nadlho utkvelo v mysli. Načo sa starať o svet, ktorý je hotovým nešťastím a kde počuť najskôr iba ozvenu vlastného hlasu a snáď dunenie z hlbín, odkiaľ prichádzajú rušitelia pokoja a radosti. Radosť a pokoj predsa panujú v rajskej záhrade, do ktorej sa narodili. Sem nemajú prístup žiadni kazisveti. Všemohúci im neraz prisľúbil, že ich ochráni pred narušiteľmi pokoja a radosti. Jedine Všemohúci môže premôcť hoci celý svet a nedopustiť, aby ktokoľvek maril jeho dielo.

Vďačnosť a pokora voči stvoriteľovi naplnili srdcia Adama a Evy. Cudzí a neznámy svet vypudili zo svojich predstáv a vo svojich spomienkach stále častejšie vracali k prvému dňu a chvíli, keď sa stretli pri jazierku pokrytom lotosovými kvetmi.

Zas prešiel čas a obaja sa vydávali na cesty po svojej rodnej končine, objavovali v nej nové a nezvyčajné miesta a veci. Neuplynula chvíľa, v ktorej by neboli spolu a nebolo toho dňa, aby sa spoločne nevracali do svojho útulného príbytku. A pritom ako jedno telo prežívali okamihy objavov, prekvapení, radosti i rozkoše. Ako jedno srdce a telo sa tešili novému ránu, západu a východu slnka a mesačnej noci. Dôverne poznali svoje želania a túžby a bez pochybností a váhania ich dávali najavo. Mlčali, keď sa im znezrady stretli pohľady, ako jedno telo a jazyk sa zároveň rozhovorili a utíchali.

Tak trávili dni a noci, rána a večery. Čas radosti plynul ako jeden jediný deň. Za ten čas sa na ich tvárach neobjavil ani tieň zármutku, ani náznak nepochopenia. Ich ruky sa navzájom vystierali v ústrety pri každom počínaní a to počínanie chcelo byť vždy spoločné. Prestali myslieť na roky, ktoré majú pred sebou, na čas, ktorý im dopraje Všemohúci. Zdalo sa im, že tá blaženosť potrvá večne, že rajská záhrada rozkvitá bez prestania a že medzi nebom a zemou vládne pokoj a mier.

V ten deň sa potulovali po známych i neznámych chodníkoch dlhšie ako zvyčajne. Občas zablúdili v húští, ale neviditeľná ruka im čoskoro ukázala správny smer. Bolo už neskoro popoludní, snáď sa schyľovalo k večeru, keď Eva pocítila, že jej ochabuje telo a len s vypätím vôle sa pokúšala sledovať Adama. Čím pomalšie kráčala, tým väčšmi sa od nej vzďaľoval, až ho napokon stratila z pohľadu.

Uvelebila sa na pažiti a po krátkom odpočinku sa vydala ďalej. Spoliehala sa na neviditeľnú ruku, ktorá jej ukáže cestu a privedie ju domov. Pridala do kroku, ale čoskoro sa jej zmocnilo presvedčenie, že zablúdila. Dúfala, že Adam si uvedomí jej neprítomnosť a vráti sa. Napredovala preto drobnými krokmi, aby ju nemusel hľadať dlho, hoci ani netušila, kam smeruje. Ako ustávala, pohybovala sa stále pomalšie a pomalšie, až sa odrazu zastavila. Rozhliadla sa, ale okolie, ktoré jej vtom padlo do očú, ju ohromilo.

Bola si istá, že stojí na mieste, kam ich pred časom zaviedol anjel. To miesto bolo pusté a uprostred čistiny stál strom obmývaný vodami Zlatej rieky. Eva takmer vykríkla, keď sa jej za chrbtom ozval priškrtený hlas:

- Snáď sa ma nebojíš, nie som predsa tvoj nepriateľ, ani ti nechcem ublížiť.

Bol to ľudský hlas, úlisný a melodický. Keď sa Eva otočila, uvidela pred sebou urasteného mladíka s prívetivou tvárou a so zlatistými kučerami, spadajúcimi mu na plecia.

- Ale ja ťa nepoznám, - Eva sa zapýrila a v náhlosti zahalila svoju nahotu dlhými pestovanými vlasmi.

- Nemusíš sa predo mnou skrývať, beztak som ťa už neraz videl, tam, kde ráno zvykneš chodievať k prameňu.

- Ale ja som ťa nikdy nevidela. V záhrade sme nikdy nestretli tvora, ktorý by sa nám tak podobal.

- Nielenže sa vám podobám, - chrapľavo sa rozosmial mladík, - som dokonca taký istý ako tvoj muž.

- Ty poznáš Adama?

- Nie tak zblízka, ako teraz teba. Videl som ho prechádzať touto krajinou. Pravda, miesto, na ktorom stojíš a kde sa obyčajne zdržiavam, je takmer v susedstve zeme.

- Aha, - Eva si spomenula na anjelove slová, - už viem.

Mladík prikyvoval a usmieval sa spôsobom, ktorý Evu privádzal do pomykova.

- Prišla si sem len tak zo zvedavosti, alebo si chceš odtrhnúť z toho granátovníka? - spýtal sa jej cudzinec.

- Ale nie, to nie, určite som zablúdila a teraz neviem, ktorým smerom sa mám vydať.

Mladík opäť zahlaholil tým čudným hrdelným smiechom až Evu zamrazilo.

- Odpočiň si predsa a posilni sa na cestu, iste si medzitým vyhladla, - a pohotovo jej podával zlatočervené jabĺčko.

- Vezmi si a ochutnaj. Ver mi, že také si ešte v živote neokúsila.

- Ale my to máme zakázané. Všemohúci si to neželá.

- Nehovor! - odpovedal jej trochu posmešne. - Nevieš, že váš pán vás iba skúša a že to nesmieš brať až tak vážne. Nik ťa predsa nevidí.

Eva sa podozrievavo rozhliadla. - Lenže to ovocie môže byť otrávené a ja nechcem otrávený pokrm.

- Kto ti to povedal? - mladík na ňu uprel ten záhadný a výsmešný pohľad.

- Pozri! - a zahryzol sa do jablka. - Už mi veríš? To je pokrm, ktorý ti dá zabudnúť na všetky starosti a nepríjemnosti. Pocítiš väčšie rozkoše než aké si zažila dosiaľ. Budeš sa tešiť a milovať ešte väčšmi a tvoje túžby porastú až do neba. Vieš predsa, aké je nebo, tvoj pán ti to musel povedať. Neveríš? No tak, už vidíš, že sa mi nič nestalo? Mladík pristúpil k Eve a posmelil ju. Jeho pohľad na ňu zapôsobil neodolateľne.

- Nielenže sa ti nič nestane, lež práve naopak - budeš šťastnejšia než kedykoľvek predtým, - mladík rozptyľoval jej obavy tým bosoráckym usmievavým pohľadom.

- Ak vravíš pravdu, - bojazlivo sa ozvala Eva, - potom si vezmem, ale iba štipku.

- Pokojne si vezmi celé. Budeš zaľúbenejšia do svojho muža väčšmi než dosiaľ. Pocítiš, čo je skutočné šťastie a spoznáš tajomstvá a záhady sveta. Iba tak môžeš dosiahnuť všetko, po čom len zatúžiš. Budeš rozhodovať o svojom živote sama a len sama, bez príkazov iných.

Načaté jablko Eva zovrela v hrsti a spomenula si na Adama. Vôbec jej nebolo do skoku, keď si predstavila, čo mu povie o tom nezvyčajnom stretnutí.

- Adam, Adam, počuješ ma? - rozliehalo sa na všetky strany. Ani si pritom nevšimla, že mladík sa medzitým stratil, iba z diaľky doznieval jeho chrapľavý smiech. Eva sa nesmierne začudovala, keď vzápätí naďabila na cestu, ktorá ju čoskoro priviedla k mužovi.

- Počujem ťa, - ozval sa Adam na jej tretie zvolanie, ale to už bola takmer pri ňom.

- Čo sa s tebou stalo. Dlho som ťa hľadal, ale márne. Vrátil som sa teda domov v nádeji, že ťa tu nájdem. Niečo si mi priniesla? - ukázal na jej zovretú dlaň.

- Chcela by som byť ešte šťastnejšia, chcela by som, aby si bol ešte šťastnejší aj ty, - chrlila zo seba Eva. Preto som ti priniesla toto granátové jablko.

- Čože? - nechápavo vyhŕkol Adam. Mám si z neho odhryznúť, aby som bol šťastnejší? Odkiaľ ho máš?

- Veď vieš, kde sme boli s anjelom, tam, pri Zlatej rieke. Tam som naň naďabila. Eva si zaumienila, že Adamovi nič nepovie o tom čudákovi, aby nevzbudila jeho podozrenie.

- Také si ešte v živote nejedol, - zahľadela sa naňho. Adam si všimol jej lesknúceho sa zraku. Pozoroval jej rozšírené oči a chvejúce sa telo, počúval jej vzrušený hlas a zmocnila sa ho zlá predtucha.

- Čo sa to vlastne s tebou deje? Oči ti planú ako tie hviezdy. Nikdy som ťa nevidel takú vzrušenú.

- Vezmi si aj ty, chcem, aby sme žiarili a planuli obaja. Adam sa z roztržitosti zahryzol do načatého jablka, ale hneď sa zháčil.

- Hovoríš Zlatá rieka. A uprostred stojí ten strom. Nie je to ten strom, ktorý dáva zakázané ovocie, ako to povedal aj anjel? Aby sme sa ho ani nedotkli, nieže z neho jedli. Povedz, je to tak, ako vravím?

- Ale Adam, - ohradila sa Eva, - nie je tomu tak a nikto ma pritom nevidel.

Adam cítil, že stráca hlavu, tak čarovne sa naňho usmievala. Jej úsmev ho úplne odzbrojil, až zmĺkol a roztržito prehltol kúsok šťavnatej dužiny. Až potom si uvedomil, že nič také nezamýšľal. Chcel to sústo vyvrhnúť, ale darmo. Znehybnel.

Rozpačito na seba hľadeli. Obaja striedavo otvárali a privierali oči. Niečo sa so mnou deje, pomyslel si Adam a nevedel, čo urobiť v najbližšej chvíli. Až keď pocítil Evin dych na svojej tvári, akoby sa mu vrátila istota. Prisali sa k sebe ústami, privinuli sa k sebe celým telom, náruživejšie a žiadostivejšie než kedykoľvek predtým. Adam by bol odprisahal, že iba odteraz sa konečne stávajú jedným telom. Mal by poďakoval Všemohúcemu, že mu dožičil tú jedinečnú chvíľu. Nemať Evu pri sebe a nemať ju teraz, musel by sa premeniť na popol v jej lone. Bol presvedčený, že ich blaženosť dospela k vrcholu a už sa od nich neodvráti, inak by museli zahynúť. Kochal sa predstavou, že tá utešená rozkoš sa nikdy neskončí a bude sa jednostajne opakovať ako ráno a večer, ako východ a západ Slnka, ako tajomný svit Mesiaca.

A zase uplynula chvíľa a oni sa zahľadeli na seba. Spýtavo a meravo, ako keď vytriezveli z ošiaľu. Eva si spomenula na kučeravého mladíka a prikryla sa bujnými vlasmi. Adama opustila bujarosť, s ktorou sa vinul k Eviným ňadrám. Ochabli na tele i na duchu, z údov im vyprchala niekdajšia pružnosť a v útrobách sa im rozhostila clivota. Adam sa zachmúril:

- Zašli sme príliš ďaleko. Mal som na teba dávať lepší pozor.

- Chcela som sa ozvať, ale hrdlo mi zvieral strach.

- Mal som sa hneď vrátiť. Príliš neskoro som sa spamätal. Nevolala si ma.

- Mala som, ale bol si už ďaleko. Veľmi ďaleko.

- Pozri sa na to nebo, - upozornil ju Adam. - Vidíš tie čierne mračná?

Skutočne, obloha nad záhradou sa zatiahla a prvý poryv vetra rozochvel lístie stromov. Dosiaľ teplá a mäkká poduška trávy začala chladnúť.

- Je mi zima, - vzdychla si Eva a pokúšala sa vlasmi zahaliť nahé telo. Obidvaja s údivom hľadeli na svoje zimomravé tváre a zmätene sa rozhliadali po bezpečnom závetrí. Dovtedy prívetivá náruč rajskej záhrady sa pred nimi uzamkla. Nadarmo pátrali po pomocnej ruke. Eva potláčala slzy, Adam bezmocne spínal ruky a z výšok privolával anjela. Srdce mu prekypovalo žiaľom a zúfalstvom. Nedovolal sa žiadnej odpovede, počul iba svoj vlastný karhajúci hlas. Čím som sa tak previnil, zjajkol, že ma Všemohúci trestá už na začiatku? Nechal som sa zviesť, hlodali v ňom výčitky, nepočúvol som jeho hlas a preto mlčí. Prečo sa to všetko muselo stať - kvílilo v ňom a volalo po zľutovaní. Prečo jej anjel nezadržal ruku. Mohol to predsa urobiť, veď koľkokrát sa utiekali nielen k jeho pánovi. Jednako vzápätí tú myšlienku zavrhol. Anjel ju nemohol zadržať, lebo zaiste ju viedla márnomyseľnosť. Podľahla pokušeniu a nechala sa prehovoriť. Ale kto ju pokúšal? Adam nemohol uveriť, že to všetko je pravda. Nemohol pochopiť, že v jednom jedinom okamihu sa zmenil celý ich život. Možnože to ani neprežijú, možnože Všemohúci ich potrestá smrťou. Možnože lepšie si ani nezaslúžia. Darmo zažili toľko jeho dobroty, trestu neujdú.

- Nechal som sa obalamutiť! - Adamov výkrik sa niesol až do hlbín rajskej záhrady, až k sluchu Všemohúceho. Eva sa zhrozila toho hlasu až znehybnela ani stĺp. Vyčkávala, čo sa bude diať, kedy udrie blesk z ruky všemocného stvoriteľa, čakala a chvela sa strachom.

- Prečo si to urobil? - zaburácal hlas z nadoblačných výšin.

Adam celý strnul, keď si uvedomil, že tá otázka platí jemu. Nedokázal vypustiť z úst ani slovo. Eva na kolenách odpovedala miesto neho:

- Pane, chcela som, aby naša rozkoš bola spoločná, keď sme predsa jedno telo.

Všemohúci akoby ju nepočul, lebo opäť oslovil Adama:

- Povedz, prečo si jej uveril? Zabudol si na moje varovanie, však? Dal som vám rozum a slobodnú vôľu, ale vy ste sa nazdali, že môžete všetko, čo sa vám uráči! - A zase zahrmel na Adama: - Pýtam sa ťa, ty nehodný, prečo si mi neuveril?!

Premáhajúc úzkosť a bolesť, Adam prenikavo zvolal takmer z posledných síl:

- Lebo som ju miloval! Áno, miloval!

Až potom mu odľahlo na srdci. Bolesť ho opúšťala, iba úzkosť mu ešte stále zvierala hrdlo. Odovzdane čakal na trest, ktorý mu vymeria všemocný sudca. Čakal a zvažoval svoju vinu. Iba hlboko na dne jeho otrasenej duše sliepňal plamienok nádeje. Za ten čas, čo s Evou žijú v rajskej záhrade, nepoznal stvoriteľov hnev. Snáď sa rozpomenie na chvíle jeho oddanosti a zjaví mu svoju milosrdnú tvár. Aj anjeli, ktorí sa náhle objavili a teraz postávajú okolo, s napätím vyčkávali, čo odpovie Všemohúci.

Lebo ju miloval - doznieval im ešte v ušiach Adamov výkrik. Každý, kto počul tie slová, nevychádzal z údivu. Adam prehovoril o láske.

Nevedieť, že Všemohúci všetko vidí a predvída aj tie najnepatrnejšie hnutia mysle, anjeli by sa bývali mohli nazdávať, že aj On sa na okamih zarazil a preto to mlčanie. Žeby stvoriteľ všetkého živého a neživého prejavil svoje pochopenie alebo dokonca súcit? Žeby On, ktorý riadi osudy celého sveta podľa svojich rozhodnutí, chcel pristúpiť na dohodu s dvomi biednymi tvormi? Dosiaľ sa nestalo, že by Pán sveta prejavil podobné porozumenie, veď on sám je pochopením svojho vlastného konania.

Samozrejme, že to všetko bolo iba číre zdanie. Vládca nad svetom a živým tvorstvom vedel, že Adam vyriekol slová, ktoré boli mocnejšie než on sám a ktoré by jedine mohli obstáť aj pred ním. Mohli by. Lenže Adamovo vyznanie, ktorým by sa bol tak rád očistil za svoj čin, nedokázalo pohnúť najvyššieho sudcu k tomu, aby zmenil svoj ortieľ. A potom slová, ktoré povedal Adam, už v tej chvíli stratili svoju platnosť. Uväznil sa do vlastných slov. Áno, miloval, ale miluje ju aj teraz a bude ju milovať aj naďalej?

Keby anjeli a dvaja ľudia v tej chvíli dokázali pochopiť to krátke mlčanie Všemohúceho a pritom vidieť jeho jasnú tvár, boli by hneď poznali, že jej výraz zároveň naznačuje súhlas s tým, čo bolo a zármutok nad tým, čo sa už pominulo. Adam sa sám usvedčil, že nedokáže milovať raz a navždy, cele a bezvýhradne. A tiež nedokázal pochopiť, že Všemohúci je láska sama a ak sa jej zrieka, zrieka sa tým Jeho samého.

Preto tak netrpezlivo čakali anjeli zhromaždení v alejach spanilých cédrov na slová svojho pána. Vedeli, že Adam si zasluhuje trest, nevedeli však, aká veľká bude jeho miera.

- Nie ty, lež ja som napísal zákon lásky na nebi i na zemi a ten zákon sprevádza aj vaše kroky, - doľahol hlas z výšin a nepokojom naplnil Adamovo srdce. Tvoja láska je ako steblo suchej trávy; vietor ho môže kedykoľvek odviať. Dobre teda, ak si miloval, skús to ešte raz a ja vystavím tvoju a vašu lásku tvrdým skúškam, súženiam a zúfalstvu. Budem vás skúšať rovnako, ako jedno telo. Budete trpieť spoločne a nerozdielne. Nasiakli ste pýchou a neodolali ste pokušeniu neresti. Chceli ste byť väčší a múdrejší a tak ste zišli z cesty, pre ktorú ste boli stvorení. Budete musieť vzdorovať svojim pokušeniam, lebo ste sa neosvedčili vo svojej dvojjedinosti, ako som vám prikázal. Zošlem na vás trápenie a jedno bude ťažšie než druhé. Zlo, ktoré vzišlo z vašej neposlušnosti, potrvá veky a nikdy nebude menšie a vtedy zrátam váš čas a zmetiem ľudské plemeno z povrchu zemského. Lebo nastane čas účtovania a ešte dlho potrvá, než si milosrdenstvo nájde cestu k vašim srdciam.

Adam a Eva zronene načúvali tomu rozsudku. Na jazyk sa im tlačila otázka za otázkou, ale nahlas sa neodvážili prehovoriť ani slovo. Všemohúci beztak pozná ich pochybnosti a preto sa odmlčal. Obaja prehĺtali horké slzy a mysleli na vinu, za ktorú budú pykať do posledného dychu. Lebo Všemohúci ich nepotrestal smrťou, lež životom a to tvrdým a horkým.

Vtedy obaja padli na kolená a tvárou sa dotkli zeme. Už nehriala ako kedysi. Prstami zaborenými do hliny primykali sa k nej ako k poslednému útočisku. Akoby chceli ešte aspoň chvíľu zotrvať na tej rodnej pôde. Jednako nemohli uniknúť krutej vidine. Tá vidina neľútostných skúšok im brala dych a premkýnala telo. To chatrné telo, čo podľahlo pokušeniu a raz biedne dokoná.

Eva už stokrát oľutovala svoju ľahkovernosť. Adam v duchu zazlieval Všemohúcemu, že dopustil, aby sa nechal zviesť. Veď po celý čas boli pod jeho ochranou a bez jeho vedomia sa im neskrivil ani vlas na hlave. Všemohúci mu dal ženu, aby ho zbavil samoty. Prečo radšej neostal sám a čo si teraz počnú so sebou, keď sa Všemohúci od nich odvrátil?

Namiesto odpovede Najvyššieho sa ozval úsečný hlas. Prenikal mu celým telom:

- Nadarmo horekujete. Záhrada už nie je vaším domovom. Váš domov je odteraz tam! - pristúpil k nim archanjel s planúcim mečom a ľavicou ukázal smerom na Sever od Zlatej rieky. Tam budete vydaní napospas živlom a dravej zveri, tam dožijete svoje roky.

Na jeho pokyn dvaja strážcovia pri Veľkej bráne ich vyzvali, aby opustili rajskú záhradu. V širokej aleji lemovanej palmami a olivovníkmi sa medzitým po oboch stranách zhromaždili roje vtákov všetkých farieb, štvornohé zvery, plazy a ostatné suchozemské tvorstvo. Prostriedkom cesty sa váhavým krokom a zahanbene uberala dvojica ľudí. Dve postavy odeté do šiat, ktoré im nechal ušiť vládca zeme a neba. Po obidvoch stranách aleje zavládlo odmietavé ticho, iba sem-tam sa ozvalo sotva počuteľné tenulinké zapísknutie mláďat vo vtáčích hniezdach.

Za Adamom a Evou skackalo zopár zvierat na obživu a na plemeno - dva páry oviec, barany a kozliatka. Pri bráne otvorenej dokorán stál cherubín s vytaseným mečom. Od zeme za bránou, zvanej Pustatina, vial studený vietor a ozývalo sa vytie šakalov.

(Úryvok z pripravovaného románu O. Kníchala Predkovia Kainovi)