Vyše tridsať rokov nežijem v rodných Plešianskych Kostolanoch, napriek tomu viem

o nich prevelice moc. A to z najhodnovernejších prameňov, v modernom jazyku

od najkompetentnejších ľudí, ktorým možno plne dôverovať.

Moja teta, pravdaže, má už svoje roky, a potom jej priateľka, ktorá tých rôčikov má ešte viacej, sú dobre známymi klebetnicami. Vedia o všetkom, čo sa udialo, presnejšie aj o tom, čo sa neudialo, ale stať mohlo. Ale nemyslite si, že naše pletkárky chodia po susedkách, alebo po celej dedine a roznášajú klebety. Vôbec nie! Naopak, k nim chodia susedky a celá dedina, aby sa o tom-onom čosi dozvedeli. A takto moja teta a jej kamarátka, vždy spolu pečené-varené, bez toho, že by urobili čo len krôčik na ulicu, sa dozvedia všetko od svojich návštevníkov, presnejšie, rafinovane všetko z nich vytiahnu, všetko, čo len chcú. Pravda, obrúsky si pred ústa nekladú, nikdy na nikoho neziapu, ale zato si každého skúmavo popremeriavajú.

- Á, chlapče, tu sa nič nedeje, - vítajú ma zavše, keď ich navštívim. - Táto dedina spí, už ani vetrík tu toľko nefúka, ako voľakedy, ba ani len toľko neprší. Čo s takou dedinou? - A potom mi pospomínajú, komu sa narodilo dieťa, kto zomrel a kto všetko bol na pohrebe zosnulého. Dozviem sa, ktorí mládenci kam chodia po nociach na zálety, ktoré dievča sa prespalo, ktorý muž sa ožiera a bije si ženu a vyrozprávajú mi aj priam neuveriteľné príbehy. Ide často o prípady, ktoré sa človeka dotknú a chtiac-nechtiac musí o nich uvažovať. Z takýchto príhod som pozbieral niekoľko, ale nie s úmyslom, aby som dakoho chcel presvedčiť, či sú naskrze pravdivé.

x

Tesára od štvrtých susedov náhle poštípala osa a skoro zomrel. Iba umelým dýchaním „z úst do úst“ sa podarilo vrátiť ho do života. Potom prišiel lekár a ten mu pichol nejakú zázračnú injekciu, po ktorej sa o niekoľko minút prebral. Iba sa akosi čudne okolo seba obzeral, a bolo na ňom vidieť, že nič nechápe.

- Ten už bol na druhom svete, - presviedča ma tetka a jej priateľka prikyvuje. - A bez lekára by tam bol aj ostal. Tá potvora osa, aká je len malilinká, a predsa dokáže i zabiť takého mocného chlapa, ako je tesár!

Spolužiaka lekára sa pýtam, či je to možné?

- Je, veru, - hovorí. - Ten tesár totiž musel vypiť najmenej pol litra päťdesiatstupňovej pálenky, ktorá zmnohonásobila účinok osieho jedu. Aj to je možné, že tesár má na osí jed alergiu, čo môže spôsobiť smrť na otravu z alkoholu. Od alkoholu však môže zomrieť aj bez uštipnutia osy.

- To však nie je žiadna senzácia, - poznamenám. - Ale zomrieť na uštipnutie osou, to už áno, to je prípad, o ktorom sa dlho - dlho hovorí...

x

Muž bývajúci v dome oproti tety nechá hladovať prasce. Nie je to náhoda, totiž pred niekoľkými rokmi mu ošípaná pri zabíjačke odhryzla gule!

- Takto kruto sa veru pomstí ten zurvalec tým nevinným prasiatkam, - hovorí teta.

- Ale prosím vás, tetka, veď tento vtip poznajú ľudia po celej krajine, - pokúšam sa zastať suseda oproti.

- A tebe ešte nedošlo, že ho žena podvádza? Prečo ho klame, há? - zapája sa do debaty tetkina kamarátka.

- A čo by som sa čudoval, - hudiem si pre seba, nedokážem však s istotou posúdiť počínanie suseda, lebo v odpoludňajších hodinách sám dobre čujem prasce, ako plné nepokoja grúlia v chlieve spomínaného muža. Predsa každý vie, že prasce vreštia iba vtedy, keď sú hladné.

Na druhý deň si na počítači vyťukám mailovú adresu miestneho zverolekára, s ktorým sa dávnejšie poznáme a opýtam sa ho na túto vec. Jeho odpoveď:

- Je to volovina. Pravda však je taká, že toho chlapa kedysi dávno skutočne pohryzla ošípaná, nie však práve na tom chúlostivom mieste, ale na ruke. Aj to je pravda, že jeho prasce nie sú prekrmované. Na toto však je odpoveď tiež veľmi jednoduchá a logická: krmivo je teraz strašne drahé a výkupná cena mäsa prevelice nízka. Jeho prasce žrať dostávajú tak akurát.

x

Evka je pekné a veľmi slušné mladé dievča. Už oddávna ona v dedine jediná vlastní ten najmenší typ poľského fiata ružovej farby. Keď uháňa po dedine ružový fiatík, každý vie, že za volantom nemôže sedieť nik iný iba Evička. Vidieť v týchto končinách populárny fiat a obľúbenú slečnu Evu jeden bez druhého je nemysliteľné.

- Predstav si, že tej krásnej Evke narástli fúzy, - počujem najnovšiu správu od mojich hostiteliek. - Celkom sa zmenila. Už nikoho ani nezdraví, ale naopak, vytrubuje na chodcov, bliká na nich, máva im z auta. A naviac, ako nám to mnohí seriózni ľudia potvrdili, narástli jej aj fúzy!

O hodinu sa v miestnej začmudenej a zasmradenej krčme dozviem, že pred dvoma týždňami si v susednej dedine jeden chalan kúpil práve taký fiatík a zrovna tej farby, často na ňom príde za kamošmi, alebo za dajakou priateľkou. Švihácke fúzy mu pristanú, dievčatám sa ľúbi a čoskoro sa aj v okolitých obciach bavia na tom, ako sa z „ fúzatej Evky“ vykľul súci mládenec. Odvtedy sú jeho návštevy v dedine ešte častejšie a zakaždým niektorú poteší pozvaním previezť sa na jeho novom autičku. Aj to sa dozviem, že Evička si naďalej drží povesť dobre vychovanej dievčiny, iba fiatku má už druhý, či tretí týždeň v autoservise.

x

V dedine sa už dávnejšie povráva, že ich farár príliš často pozerá na dno pohárika. Teta a jej priateľka takýmto „kostolným“ klebetám neveria. Natoľko nie, že sa to nedotýka ich viery. Klebety im nezabránia v tom, aby svoju pobožnosť prejavovali aj navonok tak, že pravidelne chodia upratovať do kostola i na faru. Raz práve na tejto fare zažili nezvyčajnú príhodu, o ktorej som sa dopočul nie od nich, ale od istej babičky. Keď obe ženy nič netušiac vstúpili do veľkej obývačky, nechceli veriť vlastným očiam. Za jedálenským stolom sedelo päť či šesť farárov a všetci boli na mol sťatí! Aj pán biskup, ktorého poznali z videnia, spal s hlavou opretou o stôl.

- Dcérky moje, dnes oslavujeme, - zakoktal ich milý farárko, keď zazrel vstupujúce ženy. - Zabudol som vám odkázať, že tu bude menšie stretnutie. Oslavujeme to, že presne pred dvadsiatimi piatimi rokmi je tomu, čo som naposledy pil vodu! - priznal vo svojej opilosti kňaz úprimne.

- Teta, je to pravda, že sa náš pán farár ožiera? - opýtal som sa raz predstierajúc úplne nevinne ľahostajnosť.

- To nie je pravda, - odsekla mi rázne a tvrdý výraz nesúhlasu sa jej rozhostil po celej tvári.

- Tak teda ani to nebude pravda, že na hodinách náboženstva sa od detí nenecháva vyrušovať a na plné ústa sa napcháva vyprážaným mäsom, domácim chlebom a zapíja to pálenkou? Dáva si vraj ohnivú pálenku, takú vyzretú, čo je od suda už žltkastá a deti si myslia, že je to traubisóda.

- Odkiaľ berieš také voloviny?- zasyčala hrozivo. - Že sa ani ty nehanbíš!? To sú samé klebety! - riekla mi a s kamennou tvárou, s pevne zovretými ústami sa pozerala na mňa.

x

V dedine je čoraz viac prišelcov. Domorodci im predávajú svoje pozemky, domy i znamenité domáce víno. Napriek všetkému sa na týchto odkundesov pozerajú nedôverčivo, asi preto, že sú spravidla zámožnejší, mladší (veď prichádzajú mladé páry), ale i skúsenejší starší, a že sa usilujú vytvoriť si tu ozajstný domov.

V malej spoločnosti sa mi sťažuje jedna takáto prišelkyňa stredného veku, pekná, elegantná a viditeľne náročná na pestovanie svojej krásy.

- Ja sa tu úžasne dobre cítim, - hovorí. - Manžel úspešne podniká v Pešti, nemusí denne cestovať a odkedy bývame tu, ja ani nie som zamestnaná. Robím doma, čo len treba. A práve toto nechápu tunajší, a pravdepodobne preto sa o nás klebetí. Vraj ja som bola špičková advokátka a zarobila som obrovský majetok, z čoho financujem všetko ja, dokonca aj manželove podnikanie, len aby to vyzeralo tak, že manžel pracuje. Keď som sa dozvedela, čo všetko sa o nás hovorí, pochopila som, prečo ma tunajší oslovujú „pani doktorka”. Ináč mňa takéto klebety vôbec nerozhádžu. Už ani preto nie, lebo nielen my sme terčom klebiet, ale aj iní noví prisťahovalci, manželské páry, o ktorých vám ja nič nepoviem. Ale ak chcete o nich počuť niečo zaujímavé, opýtajte sa tety alebo jej kamarátky.