V rokoch 1989 - 1997 pracovala ako lexikografka v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra, je spoluautorkou Synonymického slovníka slovenčiny a slovníka Kľúčové termíny výtvarného umenia 2. pol. 20. storočia. Venuje sa jazykovej redakcii textov, popularizuje slovenčinu v denníku SME (rubrika Slovenčina od slova doslova) a na rozhlasovej stanici Devín (Diktát na Devíne). Externe učí štylistiku na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave a hrá v divadle SkRAT.

Debut v pravý čas

- Po začítaní sa do vášho životopisu sa nečudujem, že vaša kniha Láska ide cez žalúďok bola zaradená medzi najlepšie prozaické tituly vydané v roku 2007. Skôr som prekvapená, že sa zrodila až pred dvomi rokmi. Mohli by ste prezradiť príčinu?

- Neviem, asi nebolo treba skôr. Debutovať možno aj v šesťdesiatke, však? Nakoniec, kníh sa vydáva dosť, takže človek má aj ostych, či práve jeho myslenie niečím ešte obohatí svet textov. Tou úvahou sa vlastne začína aj moja kniha, niekde na začiatku je takýto dialóg:

„ - ľudia už napísali toľko postáv a príbehov, zhromaždili ich do knižníc, archívov a internetov.

- ľudia sa o seba starajú, je to prirodzené, duchovné dedičstvo má predsa hodnotu.

- platí sa z neho daň?".

Je to ironické aj sebaironické. Asi som na ten krok potrebovala dlhšiu prípravu a na tú som mala vlastne šťastie. Hneď po škole som sa dostala do dvoch „silných“ malých kolektívov ľudí, ktorým o niečo šlo. Jeden bol v Jazykovednom ústave, kde som pracovala na slovníku, druhý v divadle Stoka, čo bola prvá alternatívna scéna na Slovensku po roku 1989. Deväť rokov som teda každý deň skladala rady synonymných slov, skúmala, akými drobnými významami sa tie slovíčka od seba odlišujú a čo majú spoločné. V tichosti, ako v kláštore. Potom tie heslá čítali kolegovia a hlavná redaktorka a uprostred diskusie sme nachádzali ďalšie poznania, aké vlastne tie naše slovenské slová sú. Po večeroch som zasa dávala priechod slobodnému, nekontrolovanému predvádzaniu vlastných nápadov v divadle. Pre divadlo som písala kratšie útvary a scény, ktoré sa potom zakomponovali do celku s textami mojich kolegov. To bola moja umelecká škola - práca so slovom a disciplína na jednej strane a nespútanosť a sloboda výrazu, pohybu a hlasu na druhej strane. Tak sa kryštalizoval, ak chcete, dozrieval čas na individuálne písanie. Iste, mohla som začať aj inak, ale toto bol môj „pravý“ čas.

- Na mňa pôsobí vaša kniha ako experiment, nakoľko hlboko ju dokáže čitateľ pochopiť. Postavíte ho pred akúsi skúšku. K tomu, aby ju čím lepšie vychutnal, potrebuje nielen výbornú znalosť slovenčiny, ale aj kultúry ako takej. Alebo sa mýlim?

- Rukopis knihy čítal ako prvý môj kamarát, ktorý je vysokoškolský učiteľ slovenčiny, ten jej rozumel úplne. Ale čítala ju aj jeho dvadsaťročná dcéra, rozumela jej tiež, ale inak. Všetky narážky „neodčítala“, ale to neprekáža. Každý čítame inak, na základe svojich skúseností. Nepotrebujem byť totálne zrozumiteľná, v knihe sú kódované aj veci, ktoré si nechávam iba pre seba, nik ich neodhalí. Je to iba pre moju pamäť a možno v budúcnosti pre pamäť mojej dcéry. Text má však všeobecnú rovinu, ktorej, myslím, môže rozumieť každý. Predsa aj tie pasáže, ktoré majú podobu dialógu medzi neurčitými postavami, akýmisi mužoženami a ženomužmi, nám všetkým dobre pripomínajú spôsob rozhovoru, ktorý je typický pre súčasnosť. Chytáme za slovíčka, úmyselne sa tvárime, že sme neporozumeli ten význam slova, ktorý má hovoriaci na mysli, ale ten druhý, tretí význam, ktorý sa nám hodí. Robíme tak preto, lebo si nechceme rozumieť - sú toho plné noviny, televízia, internetové diskusie. Každý interpretuje reč toho druhého tak, aby druhého zosmiešnil, urazil. Bez úsilia porozumieť alebo dať niekomu za pravdu. V knihe to používam, ale dosadzujem vlastný obsah, ktorý je trocha zložitejší. Ale tá forma tam je. Postavy v dvoch častiach napríklad menia uprostred svojej reči rod - začínajú hovoriť ako ženy, končia ako muži a opačne. Nie je dôležité, kto hovorí, keď to, čo hovorí, je neľudské, agresívne, vulgárne. Čitateľ však uprostred knižky nájde aj akési „jadro“ - plynulú a zrozumiteľnú naráciu - intímny príbeh o smutnej láske. „Úhľadne“ je napísaná aj časť Daidalos a Ikaros. Formálne je to naozaj pestrá kniha, ale nemyslím, že nezrozumiteľná.

- Vo svojej knihe sa pohrávate s jazykom, vychutnávate nuansy slovenčiny, miestami sa zámerne dopúšťate chýb. Aký zámer tým sledujete?

- Jazyk je tu ako divadelné gesto. A dnešná slovenčina a jej rozmanité komunikačné štýly sú naozaj také. Lákalo ma zachytiť slovenčinu v procese, v šialenom pohybe, erupticky, ale, ako hovorím, aj tradične a pokojne.

 - Myslíte si, že bude možné presadiť ju do iných jazykov tak, aby bol preklad rovnocenný s originálom? Budú si ju môcť zakúpiť aj naši čitatelia, teda Slováci v Maďarsku?

- Neviem, či sa dá celkom pretlmočiť do akéhokoľvek jazyka. Ale myslím, že tu, v strednej Európe, prešli všetky jazyky a jazykové myslenie za posledných dvadsať rokov podobným prudkým vývinom ako u nás na Slovensku. Procesy rozširovania slovnej zásoby, rozvoj slangov, nárast asociačných a prenesených významov je rovnaký. Teraz sa pasáž Meniny má Nový rok prekladá do maďarčiny a je to veľmi zaujímavé.

- Ako si dokážete zadeliť čas pre rodinu, prácu na pracovisku, popularizovanie slovenčiny v médiách, divadlo a pre seba? Možno som dokonca niečo vynechala?

- S príchodom dieťaťa pred ôsmimi rokmi nadobudol môj život akýsi pravidelnejší rytmus. To prišlo zvonka, nevyhnutnosť. A vnútri? Nedelím svoj čas na prácu, dieťa, divadlo, písanie, je to jeden celok s plynulými prechodmi. Vždy to, čo práve „vládne“ akosi sekundárne ovplyvňuje to, čo je práve v úzadí, a naopak.

Za odpovede ďakuje

Vlasta Zsákaiová-Držíková

XVI. Budapeštiansky medzinárodný knižný festival

Koncom apríla sa v Budapešti uskutočnil XVI. ročník renomovaného medzinárodného knižného festivalu. Viac ako 300 kultúrnych programov a okolo 50 tisíc kníh, z toho 250 noviniek, prilákalo do Milenárneho parku odborníkov z domova, 30 krajín sveta a nad 60 tisíc záujemcov.

Bohatá ponuka v skromných podmienkach