Od 18. do 25. januára sa každý rok koná Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Tento termín navrhol v r. 1908 Paul Wattson, lebo sa nachádzal medzi sviatkami Katedry sv. Petra a Obrátenia sv. Pavla. Nejde o nové dielo, ktoré by v minulosti neexistovalo.

Ak sa viac zviditeľnilo a koná sa aj verejne, je to len potvrdením Kristových slov, ktoré povedal vo svojej Veľkňazskej modlitbe pred tým, ako nasledovali udalosti Veľkej noci: „...aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17,21)

Chcem sa zamyslieť nad tým, čo dnes znamená tento týždeň modlitieb, v ktorom sa prosí a modlí o jednotu kresťanov. Žijeme v dobe veľkých zmien: politických, hospodárskych, ekonomických, spoločenských, ale i osobných...

Sme svedkami nového sveta, ktorý sa vytvára uprostred nás. Vzniká jedno veľké spoločenstvo európskych národov, ktoré buduje svoje základy. Ale sme aj svedkami toho, že v tomto veľkom spoločenstve národov akoby sa zabúdalo na duchovnú tradíciu. Dokonca posledná udalosť, ktorá sa týkala krížov v talianskych školách, hovorí, že sa nielen zabúda na duchovnú tradíciu, ale akoby už ona ani nemala svoje miesto v európskom prostredí.

Európa bola vždy kresťanská. Aj európska kultúra je postavená na kresťanských základoch. Z nich vyrástla. Dnes akoby sme zabúdali na svoju históriu, ktorú máme tak bohatú po duchovnej stránke.

Jeden moment môže nastať, ktorý sa už raz v histórii vyskytol. Zoberme si príklad Severnej Afriky. Za čias prvotných kresťanov to boli kvitnúce kresťanské územia. A dnes? Afriku nikto nepovažuje za svet, ktorý prosperuje. Keby sa tam bolo udržalo kresťanstvo dodnes, možno by to bola tak rozvinutá časť sveta, ako je dnes Európa. To isté sa môže stať ale opačne. Stratí sa kresťanská kultúra, nedajbože aj samotné kresťanstvo, možno nastúpi islam, ktorý nie je taký tolerantný.... Iste, toto sú všetko len hypotetické úvahy. Ale tiež nie nereálne. Lebo sa veľmi dobre traduje, že história a dejiny sa opakujú.

Tento týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, a to všetkých kresťanov, by sa mal niesť práve v tomto duchu. Aby sme nehľadali medzi sebou to, čo nás rozdeľuje. Ale aby sme hľadali to, čo nás spája a nebáli sa spoločne, v jednej viere v Ježiša Krista ukázať, že kresťania sú tu a majú svoje miesto v novom spoločenstve národov. Že kresťanstvo patrí do Európy a Európa je kresťanská.

Prežili sme Vianoce, sviatky Lásky. Stretli sme sa s novonarodeným Ježišom Kristom. S Láskou, ktorú Boh daroval svetu. Ale On je tu stále medzi nami. Veď povedal jasne slová: Lebo kde sú zhromaždení dvaja alebo traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,20). A tak v spoločnej modlitbe, pri ktorej možno stretnúť Krista, znamená znova sa stretnúť s tou pravou Božou Láskou. S tou Láskou, ktorá sa nám ponúka až do krajnosti, až po obetovanie na kríži a to všetko za človeka, za každého z nás.

Prosme preto všetci spoločne a pokorne milosrdného a láskavého Otca, aby mocou svojho Ducha odstránil nejednotu medzi nami, aby ten, ktorého daroval, Boží Syn Ježiš Kristus znova zažiaril ako znak Božej prítomnosti medzi európskymi národmi. Nech nevíťazí ľudská pýcha, ale pokánie a pokora človeka. Ako to čítame aj v Starom zákone: „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva svoju milosť“. Veď iba „...z Božej milosti som tým, čím som“ (1 Kor 15,10,) napísal apoštol Pavol.

Nestavajme teda pýchu Európy, aby sme sa nepodobali staviteľom Babylonskej veže. Aby sa nová Európa ako spoločenstvo národov nerozsypala raz preto, že bola postavená len na ľudskej pýche, ale aby bola postavená aj na pevnom základe. Ľudskom ale i Božom. Veď poznáme asi všetci slová - Bez Božieho požehnania márne sú naše namáhania.

Stanislav Brtoš