Ján Fuzik ● predseda CSS ● O krajanoch a menšinách ● Dva zákony

Zhodou okolností v tom istom čase kulminoval zrod dvoch návrhov zákonov, jedného v Maďarsku, druhého na Slovensku. Majú však aj ďalšie spoločné črty. Oba pripravovali dlhé roky a čo je podstatnejšie: obidva sa týkajú elementárne i nás, Slovákov v Maďarsku.

Ide jednak (trochu zjednodušene) o návrh Zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí, ktorý prerokovala vláda SR. Druhý prináša zmenu menšinového a volebného zákona, o ktorom hlasovali poslanci maďarského parlamentu.

Nemôžem si nespomenúť na krajanskú eufóriu z leta 1999, keď bola v Bratislave ustanovená Stála konferencia Slovenská republika a zahraniční Slováci. Táto sa konala potom každý rok, ba pribudli k nej aj kultúrne Dni zahraničných Slovákov. Slovenská národná rada vydala deklaráciu, v ktorej s nadšením hlásila, že zahraniční Slováci tvoria organickú súčasť slovenského národa, ich tradície a dejiny sú neoddeliteľnou zložkou jeho kultúry. Do Ústavy SR sa dostal nový článok, ktorý zaväzuje SR podporovať národné povedomie a kultúrnu identitu Slovákov žijúcich v zahraničí, napomáhať ich inštitúcie zriadené na dosiahnutie tohto účelu a rozvíjať vzťahy s materskou krajinou.

Na druhej Stálej konferencii minister kultúry Milan Kňažko vyhlásil, že starostlivosť o krajanov a spolupráca s nimi by sa mali podstatne zlepšiť. - Stačí sa rozhliadnuť po susedných krajinách, - povedal, - a hneď je zrejmé, o koľko v spolupráci s krajanmi oproti týmto štátom zaostávame.

Asi zostane naveky tajomstvom, ktorým smerom sa bývalý pán minister za príkladom rozhliadol, výsledok bol však priam šokujúci: o niekoľko mesiacov predložil do medzirezortného pripomienkového konania návrh na zrušenie Domu zahraničných Slovákov a súčasne na zrušenie funkcie splnomocnenca vlády pre zahraničných Slovákov, spolu s jeho nedávno vytvoreným sekretariátom. Celosvetový protest krajanov síce znemožnil tieto divné snahy, ale prvý chladný vánok zo slovenskej politickej sféry nám ozrejmil, že to nebude také jednoduché...

Čo sme chceli?

Najskôr treba konštatovať, že v oblasti zákonodarnej Slovensko vôbec nezaostávalo za svojimi susedmi. V roku 1997 prijalo medzi prvými v regióne Zákon o zahraničných Slovákoch. Je síce pravdou, že obsahovo sa behom niekoľkých rokov vyprázdnil, výhody i privilégiá sa roztopili a ani krajanské preukazy nesplnili predbežné očakávania. Pre dva a pol miliónovú slovenskú komunitu vo svete sa ich vydalo asi okolo 11 tisíc kusov - v Maďarsku necelých sto, ale do rozoberania viac-menej známych príčin sa teraz nezahĺbme.

Už na jar roku 2000 splnomocnenec vlády SR pre zahraničných Slovákov Claude Baláž vypracoval tézy novely krajanského zákona. Tieto boli zamerané na úpravu a rozšírenie práv a povinností zahraničných Slovákov, SR ukladali záväzok zabezpečovať starostlivosť a ochranu slovenských menšín a komunít vo svete. Na prekonanie roztriešteného systému odborných síl a financií medzi rôznymi ministerstvami a ich inštitúciami navrhli vytvoriť samostatný Úrad pre zahraničných Slovákov. Ako to robia viacerí susedia pre svojich krajanov.

Slovenský svet sa v lete roku 2003 značne posilnil založením Svetového združenia Slovákov v zahraničí (SZSZ). Je to strešná občianska organizácia, registrovaná na Slovensku, ktorá má šesť slovenských členských organizácií aj v Maďarsku. Vyvíja aktivity v školskej, kultúrnej a mediálnej oblasti, jeho legislatívna pracovná skupina sa zapojila do tvorby nového krajanského zákona. Návrh novely bol vo februári 2004 ucelený, ibaže dlhé mesiace ho nemal kto predložiť na medzirezortné pripomienkovanie, potom vláde a parlamentu. Nakoniec pripadla táto úloha ministrovi spravodlivosti, zároveň vicepremiérovi pre legislatívu Danielovi Lipšicovi, ktorý sa nikdy netajil tým, že nepodporuje založenie samostatného Úradu pre Slovákov v zahraničí. Prikláňa sa k súčasnému riešeniu v rámci Úradu vlády, prostredníctvom Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov. Tým vznikol markantný rozpor medzi ministrom a splnomocnencom vlády C. Balážom, ktorý dôsledne zastupoval krajanské nároky a požiadavky, týkajúce sa nového samostatného úradu. Nakoniec zostali v návrhu zákona na ďalšie posúdenie obidve alternatívy.

Osudné intermezzo

V polovici marca sme dostali prvé správy o tom, že aj meno C. Baláža sa objavilo v bratislavských zväzkoch Štátnej bezpečnosti. Splnomocnenec vlády pre zahraničných Slovákov síce vyhlásil, že Štb. ho evidovala ako agenta v roku 1989 počas niekoľkých mesiacov bez jeho vedomia a svoje dobré meno mieni obhájiť pred súdom, musel však odstúpiť. Minister spravodlivosti D. Lipšic predložil vláde návrh na vymenovanie nového splnomocnenca.

SZSZ vyhlásilo 18. apríl 2005 za deň protestu proti pretrvávajúcej diskriminačnej politike SR voči krajanom. Spoločná deklarácia kritizovala medziiným neustále odďaľovanie prijatia nového zákona, nesystémovosť starostlivosti Slovenska o svojich krajanov, nútené odstúpenie splnomocnenca vlády C. Baláža, pokusy o zrušenie Stálej konferencie a Dní zahraničných Slovákov.

Celoštátna slovenská samospráva (CSS) sa podľa rozhodnutia Predsedníctva k protestnej akcii nepripojila. Ani ďalšie slovenské členské organizácie z Maďarska. Nie kvôli vyššie uvedeným bodom. Vyhlásenie odsudzovalo totiž aj nadmerné jednostranné preferovanie podpory príslušníkov národnostných menšín a etnických skupín na Slovensku. V tom sme videli nesúvislosť s našim závažným problémom, s nedostatočnou a najmä nesystémovou starostlivosťou našej materskej krajiny o nás. Pritom sme boli jednotní aj v tom, že nebudeme útočiť na záujmy a snaženia iných národných a etnických menšín.

V mene CSS som napísal 23. marca list splnomocnencovi C. Balážovi, v ktorom som vyjadril naše poľutovanie nad udalosťami a dodal: „Obávam sa, že Vaše snaženie, pozitívny proces prípravy novely krajanského zákona, posilnenie SZSZ a všetky úsilia, ktoré ste za tie dlhé roky vynaložili v prospech slovenského krajanského sveta, nebudú mať pokračovateľa.“

Smutná dohra

Vláda SR schválila 1. júna návrh o zmene krajanského zákona. Z dvoch spomenutých alternatív podporila zachovanie súčasnej štruktúry a odmietla vytvorenie samostatného Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Vládnym predstaviteľom sa už asi nechce poobzerať sa ani po susedoch. V Maďarsku by videli Úrad pre Maďarov v zahraničí, ktorý disponuje v tohoročnom rozpočte len na vlastné fungovanie a na niektoré podporné projekty sumou takmer 650 miliónov forintov (asi 100 miliónov slovenských korún). Okrem toho podporuje Maďarov v susedných a vzdialenejších krajinách celý rad nadácií, novoschválený zákon o ich zotrvávaní v rodnej zemi, vládny program a ďalšie projekty v celkovej hodnote okolo 14 miliárd forintov.

Na Slovensko sa dostáva len na základe medzivládnej dohody o starostlivosti o krajanov, ktorú podpísali ministri zahraničných vecí SR a MR v decembri 2004, vyše miliardy forintov ročne na podporu maďarského národnostného školstva. Do Maďarska, pre našich Slovákov následkom tejto zmluvy neprišla doposiaľ ani koruna...

Vysoko si pritom vážime, samozrejme, štedrosť podpredsedu vlády Pála Csákyho, ktorý poskytol vlani spolu 3 milióny korún pre slovenské školy a inštitúcie v Novom Meste pod Šiatrom a Békešskej župe - v regióne, ktorý spadá pod kompetenciu iniciátora akcie, generálneho konzula SR v Békešskej Čabe, pána Štefana Daňa. Sme vďační i za sústavnú pomoc ministerstiev školstva, kultúry, Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov a ďalších inštitúcií. Iba ľutujeme, že na ústredný krajanský úrad, ktorý by túto všestrannú pomoc koordinoval a združoval, nemáme žiadnu nádej.

Definitívne rozhodne o tom síce parlament, teda Národná rada Slovenskej republiky, ale odmietavým uznesením vlády sú kocky asi hodené. Ako je už zrejmé i to, že v lete 2005 sa po dlhých rokoch nebude konať Stála konferencia v Bratislave a odpadnú aj Dni zahraničných Slovákov. Zdá sa, že marcové ídy sa stali osudnými nielen pre splnomocnenca vlády...

A o tom druhom

Zákon o právach národných a etnických menšín v Maďarsku, schválený pred dvanástimi rokmi, sa obnovuje vlastne od prvej tretiny svojej doterajšej platnosti. Teda už osem rokov. Šesť som z nich aj sám zažil ako predseda CSS. Na policiach mám celé hŕby rôznych verzií a pozmeňovacích návrhov, ktoré sa zrodili v Úrade pre národné a etnické menšiny, v pracovnom kolektíve nášho parlamentného ombudsmana, vo viacerých ministerstvách, ale aj na celoštátnych menšinových samosprávach. Často sme pracovali naraz aj z troch-štyroch variantov, predsa sa parlamentu dlhé roky nepodarilo nič predložiť. Buď sme nemohli prijať predstavy našich vládnych, či zákonodarných rokovacích partnerov, alebo my, menšiny sme sa nedokázali medzi sebou dohodnúť. S časovým odstupom však musíme uznať, že to predsa len nebola márna robota, veď vtedy sa vytvárali tie princípy a mechanizmy „klasického“ menšinového zákona, ktoré v súčasnej novelizačnej fáze prešli bez diskusie. Ani sa veľmi o nich nehovorilo a nehovorí. I keď nám tieto umožnili, aby mala CSS v súčasnosti už 8 inštitúcií, medzi nimi dve školy, financovanie ktorých má garantovať zákon o štátnom rozpočte v osobitných rubrikách. Posilňuje sa menšinový samosprávny systém ako taký, jeho právne a administratívne zázemie, ale zároveň narastá aj význam národnostnej občianskej sféry. V tomto teda neboli spory medzi 13 národnými a etnickými menšinami, ale základné odlišnosti sa museli skôr-neskôr vykľuť.

Zoznamy a iné úskalia

Konflikty vznikali okolo volebných predpisov, ktoré sa prerokúvali spočiatku osobitne, neskôr sa spojili s menšinovým zákonom. Pre každého bolo zrejmé, poukázal na to aj menšinový ombudsman, že voľby poslancov do menšinových samospráv sa stále viac zneužívajú. Aj my sami sme museli konštatovať, že na vidieku máme každú desiatu samosprávu založenú v takej osade, v ktorej Slováci nežijú vôbec, alebo v nepatrnom počte. (Ani pri tajnom sčítaní obyvateľov sa nezviditeľnili.) Pritom aj modifikovaná ústava posilnila princíp, podľa ktorého si majú vytvárať svoje samosprávy dané menšiny samy, teda aj volieb sa môžu zúčastniť iba ich príslušníci. Lenže ako ich vymedziť a ako také voľby uskutočniť?

Na jar roku 2003 Úrad pre národné a etnické menšiny profesionálne koordinoval prácu na novele menšinového a volebného zákona, ktorá trvala asi dva mesiace. Dva-, trikrát týždenne sa zasadalo za účasti predstaviteľov kompetentných ministerstiev, Úradu ombudsmana a volebných orgánov. Národnostnú sféru zastupovali delegáti šiestich celoštátnych menšinových samospráv, vrátane CSS. Výsledkom intenzívnej práce bol ucelený volebný systém, založený na zozname národnostných voličov, čiže na tzv. registrácii. Menej početné menšiny to od počiatku odmietali, väčšie národnosti, ako aj my, Slováci, sme to po dlhých debatách a výmenách názorov aj tu na stránkach Ľudových novín napokon prijali. Bolo pre nás totiž zrejmé, že volebné predpisy sú iba jednou - i keď nie zanedbateľnou - stránkou mince. Išlo nám aj o „klasický“ menšinový zákon, ktorý by výrazne zlepšoval situáciu národností. Pritom prijateľná alternatíva zoznamu voličov sa nevypracovala.

Návrh novely zákona bol predložený parlamentu aj v dôsledku rozporov medzi menšinami s niekoľkomesačným oneskorením, koncom marca 2004. Potom sme zaznamenali rôzne politické udalosti, ktoré zákonodarný proces v našej záležitosti jednoducho zmrazili. V prvý májový deň vstúpila Maďarská republika do Európskej únie, nasledovali voľby do európskeho parlamentu. V septembri došlo k reorganizácii vlády, nastúpil nový premiér Ferenc Gyurcsány a národnostná oblasť sa dostala k novému ministerstvu. V decembri sa konalo referendum o dvojitom občianstve Maďarov žijúcich v zahraničí - a bolo po roku 2004.

Medzitým však koncom jesene väčšia opozičná strana Fidesz vystúpila z konsenzu štyroch parlamentných strán v otázke novely menšinového zákona. Zásadne odmietla registráciu, čiže zostavovanie zoznamov národnostných voličov, nesúhlasila so zriadením župných menšinových samospráv. Navrhla zrušiť doterajšie voľby celoštátnych menšinových samospráv formou elektorských schôdzí a napokon volebné právo zúžila len na maďarských štátnych občanov.

Počas ďalších rokovaní expertov od prvých dvoch bodov s určitými úpravami odstúpili, druhé dva uplatnili. Tým sa naskytla možnosť vytvorenia konsenzu medzi dvomi dominantnými parlamentnými stranami v otázke novely zákona, ku ktorej je potrebná dvojtretinová väčšina hlasov.

Menej početné menšiny sa ocitli v kritickej situácii. Namiesto odmietanej registrácie dostali horšiu (samozrejme, aj my!) a napokon bolo ubrané volebné právo nemaďarským štátnym občanom, čo sa ich citlivo dotklo. V tejto napätej situácii - v predvečer prezidentských volieb a onedlho sa začínajúcej kampane parlamentných volieb - sme my, Slováci spolu s Nemcami, za podpory Rómov, Chorvátov, Slovincov, Grékov a ďalších museli ozrejmiť, že môže nastať ešte horší a neodvratný stav: ak návrh novely zákona prepadne! Tak sa zrodilo potom spoločné vyhlásenie 12 celoštátnych menšinových samospráv - uverejnené aj v predchádzajúcom čísle Ľudových novín -, ktoré víta konsenzus dvoch vedúcich parlamentných strán a zdôrazňujúc niektoré svoje námietky i ďalšie požiadavky, ale koniec koncov sa zasadzuje za novelu zákona.

V parlamente k tomu 13. júna večer aj došlo. Novelu „dvojtretinového“ menšinového a volebného zákona odhlasovalo 95 percent poslancov.

Čosi o voľbách

O nových volebných predpisoch - a zostaňme už teraz len pri tých - budeme ešte veľa hovoriť na regionálnych a miestnych poradách. Tu by som vyzdvihol len niekoľko základných princípov už aj kvôli tomu, že v maďarskej tlači sa objavujú často protirečivé interpretácie nariadení zákona.

Zoznamy voličov teda zostávajú, ale bez národnostnej kontroly. Každý občan dostane do 31. mája 2006 volebný balík, v ktorom nájde aj tlačivo - žiadosť o zapísanie do zoznamu národnostných voličov. V tom uvedie svoje osobné údaje, prehlásenie, že patrí k danej - v našom prípade slovenskej - menšinovej komunite a žiada zaznamenať svoju osobu do menšinového volebného zoznamu. Toto tlačivo pošle potom buď poštou, alebo ho hodí do urny na obecnom úrade. Nejde teda o osobnú registráciu u notára!

Predseda miestnej volebnej komisie - vo väčšine prípadov notár - zaznamenáva bez posúdenia všetkých prihlásených s volebným právom. Ak je do 15. júla zaznamenaných aspoň 30 osôb, miestne voľby sa vypíšu. Kandidovať môžu však iba registrované národnostné organizácie. Individuálni, tzv. „nezávislí“ kandidáti, sa vylučujú. Komunálne a menšinové voľby sa konajú v ten istý deň, ale v osobitnej volebnej miestnosti, keďže aj okruh oprávnených voličov je rozdielny. Na mieste zvolení poslanci budú elektormi, ktorí môžu voliť v marci budúceho roka poslancov župnej a celoštátnej samosprávy. Župné samosprávy sa môžu voliť v prípade 10 miestnych menšinových samospráv, tak isto aj budapeštianska. Kandidačné listiny týchto volieb zostavujú tiež registrované národnostné organizácie.

O podrobnejších podmienkach budeme ešte určite veľa diskutovať aj tu, na stránkach Ľudových novín. Úlohou vedenia CSS v nastávajúcom období bude uplatniť nové legislatívne predpisy v oblasti financovania našich inštitúcií, ako aj ovplyvniť výkonné nariadenie volebného zákona, vydané ministerstvom vnútra, aby bolo čím účinnejšie pre náš samosprávny systém.

Vyvinieme tiež ofenzívu za parlamentné zastúpenie menšín, veď modifikácia sa netýka 20. paragrafu pôvodného menšinového zákona, ktorý nám to zaručuje.

Asi nie náhodou ma napadla v týchto dňoch zaujímavá myšlienka maďarského spisovateľa a publicistu Ernő Osvátha, ktorý raz napísal: „Hľadanie zákonov a vzbura proti nim - to vypĺňa život človeka.“

My to máme však trochu zložitejšie. Musíme za ne aj pracovať.