Staré príslovie hovorí, že „peniaze ležia na ulici, stačí sa po ne iba zohnúť“. No mne sa zdá, že v súčasnosti to už nie je doslovnou pravdou.

Pamätám sa, pred dvadsiatimi rokmi som každý týždeň našla nejakú odkotúľanú mincu na zastávke, v obchode či na chodníku, ale v poslednej dobe sa mi to už nestáva. Či je to tým, že ľudia nemajú peniaze a dávajú si pozor na každý halier, alebo tým, že na ulici žije také množstvo bezdomovcov a žobrákov, že stratené peniaze sa okamžite dostanú k novému majiteľovi, to neviem, ale v každom prípade je to smutné.

V predchádzajúcich týždňoch ma viackrát na zastávke alebo na ulici oslovili žobráci a pýtali si pár forintov. Raz to bola dokonca žena, ktorá mi so slzami v očiach porozprávala, že ju vykradli v autobuse a teraz nemá peniaze na cestu domov. Bolo to presvedčivé a emotívne, ale hotovosť so sebou nikdy nenosím, takže aj keby som chcela, peniaze som jej nemohla dať. Znepokojovalo ma to, kým som ju znova neuvidela v úplne inom obvode mesta, zastavovala ľudí na ulici a pýtala si peniaze na cestu domov. Takže tie peniaze sú naozaj na ulici, ale už v inej forme, v peňaženkách súcitných chodcov. Je to naozaj dobre premyslený, vypracovaný a realizovaný, dokonca asi aj rentabilný projekt postavený na klamstve.

Žeby sa klamstvo vyplácalo? Ak to beriem z etickej stránky, rozhodne nie, ale ak sa na to pozriem z hospodárskeho hľadiska, vyzerá to, že áno. Niekto klame za každodenné živobytie, iní, ktorí majú zabezpečené zázemie, to robia vo veľkom. Peniažky zo štátnej vychudnutej peňaženky povyťahujú pomocou etnickej a národnostnej karty a hoci dostanú peniaze, máli sa im to. A tu by som poznamenala, že „Kto si mála neváži, po mnohom nech nebaží“, veď každý forint nájdený „na ulici“ je darom. Nám, platcom daní, by sa za ne mali poďakovať!

Ivett Horváthová Körtvélyesi