Ján Fuzik ● Príklady

Rok 2006 sa bude vyznačovať parlamentnými a komunálnymi voľbami. O tých prvých - už koľký raz! - sa z nášho užšieho národnostného hľadiska škoda zmieňovať. Našich poslancov asi znovu nebudeme voliť!

Svetoznámy francúzsky filmový režisér Jean Renoir - syn nemenej slávneho maliara - v spomienkach na svojho otca s uznaním napísal: „Deti stvoria rodičia, ale až po ich narodení...“ Vo výchove, formovaní dieťaťa, teda v tom ozajstnom „stvorení“, hrá nesporne najdôležitejšiu rolu rodinné prostredie. A neskôr, samozrejme, škola. Či už materská, alebo tá riadna, v ktorých sa dieťa, žiak a študent socializuje v stále širšom kolektíve. Ako všade a pre všetky národnosti vo svete, ani pre nás, Slovákov v Maďarsku, nie je však jedno, ako táto tvorba človeka prebieha. Či si dieťa v škole zachová, osvojí a rozvíja slovenčinu, či sa v ňom vypestuje, alebo posilní pocit slovenskosti, nazývaný módne aj identita. Naschvál naznačujem rôzne východiská a stupne daného procesu, veď dobre vieme, že už aj to druhotné stvorenie, výchova v rodine neprebieha v súčasnosti z tohto hľadiska bez ťažkostí. Puto bežného používania a odovzdávania slovenčiny mladším pokoleniam sa v prevažnej väčšine našich rodín už pretrhlo. Ako to naši bádatelia so svojou odbornou strohosťou konštatujú: slovenčina stratila svoju komunikatívnu funkciu. Pred niekoľkými, ale nezriedka aj pred mnohými desaťročiami. A riešenie očakávame - možno trochu pohodlne a zjednodušujúc celú vec - iba od škôl. Od takzvaných našich škôl, v ktorých sa akou-takou formou slovenský jazyk ešte zachoval. Od popoludňajších krúžkov až po výučbu prevažnej väčšiny predmetov. Máme ich však spolu ešte vyše päťdesiat v celej krajine! Lenže učitelia tu i tam rovnako zalamujú rukami, že oni sami to všetko preklenúť nedokážu, a že stále väčšie trhliny na našom vreci nezaplátajú. Látka pritom starne a z nášho dedičstva sa stále viac rozsýpa....

Ale kde potom hľadať spásu, ak nie v školách? Bola to otázka, ktorou sme sa vlani, ale už aj v predchádzajúcich rokoch veľa zapodievali. A budeme sa jej hodne venovať i v tomto novom roku 2006. Výchovno-vzdelávací výbor Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) sa snažil zmapovať situáciu slovenskej národnostnej výučby v Maďarsku a navrhol aj akčný program na jej zlepšovanie. Otázky dotvorilo i Valné zhromaždenie CSS a podľa toho sa snažíme pokračovať v práci. Čo sa nám podarilo dosiahnuť doposiaľ? Nesporne najväčším a doteraz nevídaným úspechom je fakt, že CSS prevádzkuje už dve slovenské školy so žiackymi domovmi, sarvašskú a čabiansku. Prevzali sme ich predovšetkým kvôli samostatnej činnosti a nenarušenému rozvoju, čo sa už prejavilo vo výraznom zvýšení počtu škôlkárov v oboch ustanovizniach. Podľa platných uznesení a dohôd CSS sa stane od 1. júla 2007 aj prevádzkovateľom Slovenskej základnej školy a žiackeho domova v Novom Meste pod Šiatrom. Tento náš krok motivovala predovšetkým snaha o záchranu samostatnosti inštitúcie, ktorú zakaždým chceli pričleniť k niektorej miestnej maďarskej škole. Reorganizačné snahy utíchli, aj búrky okolo nej, takže veríme nielen v pokojnú a úspešnú prácu školy, ale aj v jej ďalší rozvoj, aký sme mohli zaznamenať i v Slovenskom Komlóši. Prevádzku tamojšej dvojjazyčnej základnej školy podľa súčasných právnych predpisov nemôžeme síce prevziať, ale stačila správa, že sa jej budova obnoví a rozšíri - príslušné práce už prebiehajú - a záujem o ňu sa očividne zvýšil.

Pomocou Ministerstva školstva Slovenskej republiky sa nám podarilo zdvojnásobiť počet turnusov v školách v prírode na Slovensku. Čo je však ďalšou starosťou, ale aj radosťou zároveň: nároky našich škôl ďaleko presahujú súčasné štyri možnosti ročne. Taktiež plánujeme vypracovať systém štipendií, ktorý by napomáhal zaškoľovanie žiakov do slovenských gymnázií a neskôr na univerzitné katedry či už doma, alebo na Slovensku. Spolu so Zväzom Slovákov v Maďarsku a jeho nadáciou Lipa sme položili základy projektu, žiaľ, finančná podpora na základe medzinárodnej dohody o vzájomnej podpore menšín zo Slovenska zatiaľ na jej konto neprišla. Urobíme však, čo je v našich silách. Prácu slovenských pedagógov - ktorú si mimoriadne vážime - mienime podporiť aj tým, že doterajšiu efektívnu činnosť nášho Slovenského metodického centra pre materské školy rozšírime aj na verejné školstvo.

Často sa nám stáva, že závidíme našim vojvodinským, alebo sedmohradským krajanom ich prirodzený slovenský život, samozrejmú identitu. Podobný pocit sa ma zmocnil, keď som v slovenskom mesačníku, vychádzajúcom v Rumunsku, čítal vyznanie istého nadlackého stredoškoláka: „Ja som Slovák a som tomu rád. Je to moja národnosť a som hrdý na to. Moji rodičia sú Slováci a preto som dostal aj ja slovenskú krv. Som Slovák a nezáleží mi na tom, kto to vie. Byť Slovákom je jedným z mojich najväčších bohatstiev, s ktorým sa môžem naozaj chváliť...“

U nás by z rôznych dôvodov asi máloktorý mladý človek sformuloval takéto vyznanie ako Jaroslav Černota z Nadlaku. Sú však menej hodnotné študentské práce tých našich žiakov, ktorí sa z Čaby, Sarvaša, Komlóša a ďalších škôl pravidelne aktivizujú na výzvu Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, alebo sa zapájajú do celoštátnych študentsko-vedeckých súťaží, zúčastňujú sa recitačných či divadelných prehliadok? Veru nie!

O práci v rôznych spolkoch, slovenských samosprávach alebo v Organizácii slovenskej mládeže v Maďarsku ani nehovoriac. Preto nás potešila správa, že sa obnovilo vedenie našej celoštátnej mládežníckej organizácie. Nadviazali sme nielen kontakty s nimi, ale ihneď sme sa dohodli aj na prvej spoločnej akcii. A dúfame, že aj v nastávajúcich menšinových voľbách objavíme čoraz viac mladých tvárí.

Rok 2006 sa bude totiž vyznačovať aj parlamentnými a komunálnymi voľbami. O tých prvých - už koľký raz! - sa z nášho užšieho národnostného hľadiska škoda zmieňovať. Našich poslancov asi znovu nebudeme voliť! (To „asi“ ponechávam kvôli zázrakom. Po napísaní týchto riadkov sa ešte pokúsime spolu s ostatnými predsedami celoštátnych menšinových samospráv uplatniť naše zákonné právo na parlamentné zastúpenie.)

Celkom iná bude situácia s voľbami do menšinových samospráv. Ako je známe, po dlhých rokoch parlament schválil v júni 2005 novelu menšinového zákona, ktorá by mala posilniť našu činnosť a garantovať financovanie i prevádzkovanie našich inštitúcií. Vo volebných predpisoch nastali pritom zásadné zmeny. Najhlavnejšia bude azda tá, že iba my sami, Slováci v Maďarsku, by sme si mali voliť naše miestne, a najnovšie i župné samosprávy a napokon celoštátny zbor. Sleduje sa tým aj odstránenie doterajšieho zneužívania zákona. Má to, samozrejme, i svoju cenu: musíme sa do volieb prihlásiť, priznať vlastnú slovenskú národnostnú príslušnosť. Na základe toho sa potom môžeme dožadovať našich menšinových práv a uplatnenia zákonných predpisov.

Mnohí sa toho ešte obávajú, ale po spoločných prípravách to musí ísť. Veď aj pri poslednom sčítaní ľudu sa nás hlásilo k slovenskej národnosti o 70 percent viac, ako pred desiatimi rokmi! A keď sa nám už podarilo niektorých našich mladých ľudí natoľko úspešne vychovať a usmerniť, že svojou prácou, záujmami a aktivitami sa rozhodne hlásia k našej slovenskej národnostnej veci, tak si vo chvíľach ťažších rozhodnutí zoberme príklad práve z nich! Alebo z onoho nadlackého stredoškoláka.

(NK 2006)