K otázke jazyka a recepcie literárnej tvorby

Slovákov z Dolnej zeme, osobitne z Maďarska

Jazykom slovenskej literatúry - v našich končinách zároveň pestovaným a zabúdaným - môže byť len slovenčina. Pritom by bolo iluzórne očakávať od jazyka krásnej literatúry, že zľaví zo svojich kritérií a noriem preto, aby sa stal kvázi zrozumiteľnejším.

Chcel by som citovať z článku, ktorý nedávno vyšiel v Ľudových novinách pod titulom Národnostné zmeny v Sudiciach: „…slovenské literárne diela, ktoré sa nachádzajú v obecnej knižnici a mali slúžiť pestovaniu slovenského jazyka, nevyužívali, pretože väčšina obyvateľov im nerozumela…” Prekvapujúci nie je obsah tejto vety, teda skutočnosť, ktorú sami dobre poznáme, ale skôr jej konštatovanie, ku ktorému dospievame zriedka. Citovaný text by mohol slúžiť hoci aj ako motto môjho príspevku, ktorý považujem za pokus o náčrt príslušnej problematiky, resp. poukaz na niektoré aspekty otázky, ktorej, pokiaľ viem, dosiaľ nebola venovaná osobitná pozornosť, zato dosah ktorej často nedokážeme prehliadnuť a zvážiť v plnej miere.

Slovenská literatúra v Maďarsku, pokiaľ máme na mysli tvorbu tunajších autorov poézie, prózy, publicistiky i prekladov (áno, i prekladov), a pokiaľ pripúšťame jej existenciu ako celku zhruba v posledných tridsiatich rokoch, je snáď jediným činiteľom, ktorý nezohráva prakticky žiadnu, alebo len nepatrnú úlohu na palete prezentovania kultúry národnostnej proveniencie. Absentuje - česť výnimkám - v aktivitách slovenskej menšinovej pospolitosti, nezviditeľňuje sa na národnostných či obecných dňoch, folklórnych festivaloch, nepadajú jej omrvinky ani z inak bohatých stolov gastronomických a iných prezentácií. Na scénach osvetových a školských ustanovizní vystupujú speváci, tanečníci, prípadne výtvarníci, avšak sotvakedy sa tu prejavia recitátori a prednášatelia poézie a prózy, tobôž sami autori krásnej literatúry.

Zároveň je paradoxné, že hoci diela tunajších slovenských autorov námetom i formou oslovujú svojich potenciálnych príjemcov, adresáti týchto diel nedokážu primerane reagovať na ich posolstvo, keďže postrádajú príslušné jazykové kompetencie. Oslabená národnostná, kultúrna a hlavne jazyková identita sa naďalej a permanentne petrifikuje takmer výhradne na úrovni zachovávania a pestovania tradičných folklórnych žánrov a na osnove tradičnej jazykovej kultúry. Je to neuralgický bod jestvovania, pretrvávania a zároveň rozvíjania kultúry a literatúry slovenskej enklávy v Maďarsku.

Na tomto mieste sa však nehodláme zapodievať príčinami, ktoré spôsobili súčasný a chronický stav nevyváženého resp. nerovnocenného bilingvizmu. Stav, ktorý v našom prípade spochybňuje oprávnenosť existencie plnohodnotnej literárnej tvorby a jej recepciu do tej miery, že ju odkazuje do sféry virtuálnych javov. Nemáme v úmysle hovoriť ani o trvalo nedostatočnom pôsobení školského systému a vzdelávania v materinskom jazyku, radikálna náprava ktorého by mohla byť východiskom riešenia celého komplexu pálčivých problémov, vrátane ďalšej existencie slovenskej literárnej tvorby. Málopočetný a svojou kreativitou a pôsobením nevýkonný kolektív literárnych tvorcov nedokáže zásadne ovplyvniť či dokonca zvrátiť tento negatívny proces a usmerniť ho pozitívne. Naopak, súčasné objektívne podmienky, ktoré sa vymykajú jednoznačnej, ale i zjednodušenej charakteristike, neumožňujú výraznejšie pohyby v oblasti literárnej tvorby a jej recepcie vôbec, tým skôr na pôde tuzemskej slovenskej pospolitosti. (V zátvorkách iba na okraj podotýkam, že literárna tvorba je záležitosťou zvrchovane duchovno-individuálnou a nie inštitucionálnou či organizačnou.) K pohybu, ktorý nastal v tejto oblasti začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia a ktorý sa vyznačoval určitou živelnosťou, poskytol impulz blížiaci sa proces spoločenských zmien. Počiatok tohto obdobia považujeme za znovuzrodenie tunajšej slovenskej literatúry, ktorá - na rozdiel od predvojnovej generácie tvorcov - položila dôraz na zvýšené umelecké a estetické požiadavky ako prvoradé kritérium literatúry. Dodnes však nemáme k dispozícii žiadne údaje, ktoré by aspoň naznačovali mieru čítanosti a hodnotenia tejto literatúry. Nazdávam sa, že pokiaľ by takýto prieskum priniesol určité výsledky, ich bilancia - už vzhľadom na informácie ohľadne sledovania neliterárnych periodík - by bola s najväčšou pravdepodobnosťou skľučujúca.

Za výrazný medzistupeň vo vývoji slovensky písanej literatúry a jej čítanosti v Maďarsku možno označiť tvorbu tzv. ľudových autorov, ktorá svojím žánrovým i jazykovým ustrojením vychádzala v ústrety literárnemu vkusu i nárečovému úzu Slovákov a do istej miery sa stretávala s porozumením čitateľských vrstiev. Pripomeňme si edície Čabianskeho kalendára, divadelné hry a pod. Vtedajší slovensky píšuci autori, ale aj poniektorí ich dnešní nasledovníci, príslušníci staršej generácie, čerpajú zo svojho regionálneho prostredia a folklórnych tradícií, ktoré, v medziach svojho talentu a literárneho vzdelania, stvárňujú v archaickom jazyku a štýle, hojne využívajúc nárečové prvky a opierajúc sa o tradície klasického slovenského realizmu. Ich práce majú najskôr dokumentárnu hodnotu.

Bližšie k dnešnej hovorovej a literárnej slovenčine majú súčasní autori, ktorí sa školili aj na dielach modernej slovenskej literatúry. Musíme si však pritom uvedomiť, že klasifikovať tento fenomén v jeho celistvosti je značne problematické, keďže časť textov týchto autorov, predovšetkým prozaických, skôr než uzrela svetlo sveta, prešla viac či menej zovrubnou jazykovou a štylistickou úpravou, čo nás odkazuje už len na ich finálnu podobu, nehovoriac o prípadoch, keď pôvodným jazykom nebola slovenčina, lež čiastočne alebo úplne maďarčina, čo predstavuje nielen frapantný príklad dominantného postavenia jazyka štátnej príslušnosti, ale zároveň aj badateľnej straty jazykovej kompetencie, keďže estetická a formová hodnota akéhokoľvek literárneho prejavu nevyhnutne korešponduje s jeho jazykovou autentickosťou. Na rozdiel od svojich predchodcov príslušníci mladších generácií literátov z Dolnej zeme vyrastali v inom prostredí a osvojovali si iný spôsob života a to determinuje aj voľbu žánrov a jazykových prostriedkov v ich tvorbe.

Napriek rozdielom jazykov širšieho prostredia slovenčina sa vo svojej hovorovej či písanej podobe podstatne neodlišuje v Rumunsku, Maďarsku, ani vo Vojvodine, zato pomerne diferencované sú jej jazykové resp. literárne kontexty. Proti efektívnemu, teda ekvivalentnému bilingvizmu používateľov svojej materčiny a jazyka väčšiny vo Vojvodine či Rumunsku stojí bilingválna nevyváženosť príslušníkov slovenskej menšiny v Maďarsku. Kolektívy intelektuálov resp. literátov v Nadlaku alebo povedzme v Báčskom Petrovci, ako aj tamojšie čitateľské obce, sú viac-menej organické celky so všetkými náležitými atribútmi. Sú to organizmy, ktoré literatúru, vedno s jej regionálnymi špecifickými znakmi nielen generujú, ale aj konzumujú a kvalifikujú. Povedané výrazom z výrobnej terminológie, túto literatúru produkujú a zužitkujú v primeranej kvantite i kvalite. Predpokladom toho je jednak jazykovo fundované čitateľské zázemie, jednak kritický arzenál literárnej komunity, ktorá disponuje svojou publicistickou tribúnou, cieľavedome reflektuje literárnu tvorbu, jej spoločenský a kultúrny dosah a vytyčuje nové produktívne modely tvorivosti. Tieto danosti absentujú na pôde slovenskej literárnej aktivity v Maďarsku.

Neúmernosti sú badateľné aj pokiaľ ide o ďalšiu významnú dimenziu - kontext literatúry a kultúry väčšinového prostredia. Sprostredkovanie, respektíve výmena literárnych hodnôt, prípadne tvorba vo dvoch či viacerých jazykoch bola v uplynulých desaťročiach, ba i storočiach, prirodzeným imperatívom účinkovania slovenských spisovateľov na území Uhorska a podobná tendencia sa prejavuje i dnes, osobitne v krajinách s obyvateľstvom rozličných materinských jazykov. V krajine svätého Štefana sa dnes uplatňuje dosť ojedinele, aj v dôsledku už spomenutého neefektívneho bilingvizmu. Iná situácia panuje napríklad vo Vojvodine a Rumunsku, kde sa intenzívnou a cieľavedomou činnosťou v oblasti prekladu vytvorili podmienky na rozšírenie vlastného literárneho a jazykového kontextu, vďaka čomu sa literatúra tamojších menšín stretáva s odozvou a ocenením v širšom rámci a, prirodzene, aj v kultúrnej verejnosti materskej krajiny, literárne produkty a podnety ktorej tiež sprostredkúva a hodnotí. Systém sprostredkovania literárnych hodnôt môže prispieť k vzájomnému prelínaniu a obohacovaniu celého spektra kontextov slovenskej literatúry.

V súvislosti s bilingválnymi interferenciami literárnej tvorby vo Vojvodine tamojší autori, jazykovedci a kritici spravidla zdôrazňujú legitímnosť špecifickosti svojho literárneho a hovorového jazyka, ktorý prinajmenšom nie je nevyhnutne totožný so slovenčinou v jej pravlasti. Zároveň táto slovenčina údajne nemusí byť a ani nie je smerodajná pre jej enklávny variant, v ktorom sa uplatňujú aj odlišné funkcie a reality. Pripusťme teda, že tento variant jazyka - a v tomto ohľade je situácia podobná aj v Maďarsku - si týmto spôsobom vytvára svoju vlastnú, povedzme autonómnu, lenže nekanonizovanú podobu.

Nepokúšajme sa však klopať na otvorené dvere. Uplatňovanie dialektizmov, archaizmov a hoci aj štylistických osobitostí - dodajme, že niekedy aj bizarných - alebo lexiky pretavenej z jazykového okolia, možno považovať za pochopiteľné a oprávnené. Nazdávam sa, že celoslovenská literatúra čerpá alebo by mohla čerpať takýmto spôsobom zo všetkých regiónov, štátov a svetadielov, kde sa nachádzajú a pôsobia jej tvorcovia. (Tak vzniklo napríklad aj rozsiahle dielo básnika Rudolfa Dilonga, ktorý tvoril na troch kontinentoch a storočnicu narodenia ktorého sme si nedávno pripomenuli.) Zároveň si však myslím, že spisovná norma slovenčiny je iba jedna. Táto norma je daná predovšetkým elementárnymi a platnými gramatickými pravidlami, ktoré nepodliehajú individuálnej ľubovôli a vkusu a ktoré nemožno aplikovať voluntaristicky, povedzme podľa ducha a litery iného jazyka, ale ani z nevedomosti či rozmaru. Je treba si to uvedomiť preto, lebo prehreškov proti tejto zásade, ako to potvrdzujú skúsenosti z autorskej, redakčnej i prekladateľskej praxe, sa dopúšťajú slovenskí autori nielen z Dolnej zeme. Pritom je tiež nesporné, že intenzitu recepcie literárneho diela v tom či onom jazyku, regióne a štátnom útvare zďaleka neurčuje len správne uplatňovanie jazykovej normy, ale životnosť diela a jeho estetické hodnoty.

Autor týchto riadkov v titule síce vymedzil tému štúdie teritoriálne, nie je však ťažké predstaviť si, že aj recepcia literárnej produkcie zo Slovenska sa rovnako vzťahuje na Dolnú zem. Žiaľ, v súčasnosti, keď vážky literárneho dopytu a ponuky sú takmer prázdne, o podobnej recepcii možno hovoriť nanajvýš s eufemizmom. A podobne je tomu v opačnom smere: v procese globalizácie sa materská krajina pomerne ľahko zaobíde bez literatúry diaspór, jazyk ktorých je beztak vystavený hrozbe zániku.

Nedokážeme sa preniesť do budúcnosti, ktorá by nám prezradila, kam až tento proces dospeje, vráťme sa však k východiskovému bodu tohto príspevku a pokúsme sa zbežne načrtnúť závery:

Súčasnú situáciu slovenskej literárnej tvorby v Maďarsku by sme mohli charakterizovať ako syndróm bludného kruhu. Čítanosť či skôr nečítanosť tejto tvorby nesporne súvisí s neefektívnosťou výučby materinského jazyka a jeho nedostatočným uplatňovaním. Zároveň expanzia väčších a veľkých jazykov zvyšuje podiel diskriminácie málo rozšírených jazykov, vrátane jazykov menšín.

Jazykom slovenskej literatúry - v našich končinách zároveň pestovaným a zabúdaným - môže byť i nabudúce len slovenčina. Pritom by bolo iluzórne očakávať od jazyka krásnej literatúry, že zľaví zo svojich kritérií a noriem preto, aby sa stal kvázi zrozumiteľnejším. Naopak, nádej na jeho prežitie a zachovanie spočíva jedine v jeho zdokonaľovaní zo strany recipientov i literárnych subjektov, v generačnej obrode, v hľadaní nových podnetov a inovácií. Len takýmto spôsobom, dokonca aj pri absencii potenciálnych čitateľov krásneho slova, by aj tunajšia literárna tvorba mohla presiahnuť vlastný, nateraz uzavretý kontext, a presadiť sa v kontexte vyššom, povedzme celoslovenskom, tam, kde sa literárna tvorba realizuje na primeranej úrovni. Zdá sa však, že vzhľadom na súčasnú, už spomenutú situáciu, ostáva tento predpoklad zatiaľ iba optimistickou víziou.

Oldřich Kníchal