Slovenské osobnosti v dejinách Budapešti

a podiel Slovenska a Slovákov na hnutí Uhorských jakobínov

O účinkovaní slovenských osobnosti v Budapešti, resp. Budíne a Pešti v priebehu stáročí, minimálne sedemnástom až dvadsiatom prvom, by sa zaiste dala napísať encyklopédia i pozoruhodný miestopis.

Kerepešský cintorín: hrobka Petőfiho rodičov Štefana Petroviča a Márie Hrúzovej z Turca, z roku 1908, Kossuthovo mauzóleum, 1909; kaviareň Pilvax v Pešti kde Petőfi, vnímaný básnickým druhom Jankom Kráľom, v marci 1848, začínal marcovú revolúcie a pochod k univerzite; socha husárskeho „kapitána“, neskôr poľného maršala, pôvodom z turčianskeho zemianskeho rodu, Andreja - Andrása Hadika na budínskom hrade; kostol na Deákovom námestí, miesto účinkovania Jána Kollára, atď. Dúfam, že sa tak aj raz a čoskoro stane. Hoci chýbajú podobne koncipované základné monografie, mnohé už poznáme a veľa toho treba ešte vydolovať z archívov, napísať a zrekonštruovať. Z pozície vývoja slovenských dejín, uprednostňujeme prirodzene podiel slovenských osobností na tvorbe a prínose pre slovenskú politiku, kultúru a vedu, ako zas záujem maďarských historikov sa zameriava na uvedených i ďalších najmä v maďarských dejinách. Spoločné a zaiste nie identické čítanie a interpretovanie osobností so slovenským pozadím a pôvodom je v ich podiele na uhorských dejinách, tu navyše špeciálne prepojených predovšetkým na novodobé hlavné mesto Uhorska - vieme, že prakticky ním inak bola takmer tri storočia, do posledných zasadaní uhorského parlamentu v rokoch 1848-1849 terajšia Bratislava (Pressburg, Pozsony, Prešporok).

Iba publikácia malých profilov veľkých osobností Do pamäti národa, Bratislava 2003, ktorú zostavil Slavomír Michálek, významne ovplyvňujúcich v prvom polstoročí 20. storočia predovšetkým slovenské dejiny, majúcich významnejšie prepojenie na súčasnú Budapešť, ich prináša takmer dve desiatky, okolo jednej tretiny zo všetkých menovaných. Z tam uvedených politických osobností čakáme na väčšie štúdie o Ferdišovi Jurigovi, poslancovi vyhlasujúcom v peštianskom parlamente neodvislosť Slovenska od Uhorska roku 1918, pôsobení v Budapešti Milana Hodžu ako mimoriadneho politika a novinára, budúceho prvého premiéra v kresle Česko-Slovenska, alebo Tibora Böhma, hlavného politického predstaviteľa Slovákov po viedenskom diktáte predstaviteľov Nemecka a Talianska z roku 1938, po druhej svetovej vojne medzinárodne anulovanom, ktorým dočasne, počas druhej svetovej vojny, musela byť odstúpená časť slovenského územia a jeho obyvateľov dobovému Maďarsku.

Natália Krajčovičová v spomínanej knihe píše o ďalšom poprednom medzivojnovom politikovi Emil Stodolovi, ktorý v Budapešti trávil posledné semestre svojho štúdia práva - predchádzajúce absolvoval v Berlíne - a kde si pred prvou svetovou vojnou viac ako kedykoľvek predtým uvedomil nezmyselnosť národnostného útlaku voči nemaďarským národom žijúcim v Uhorsku. Kritizoval neochotu a neschopnosť maďarských strán vidieť oprávnenosť boja za slobodný vývoj slovenského národa. Vstrebával do seba kultúrnu atmosféru veľkomesta a nadviazal tu dobré vzťahy s rumunskými a srbskými študentmi. Ich spoločné podujatia sa stali východiskom pre politickú spoluprácu v ďalších rokoch. (Michálek, s. 535)

Zaujímavosťou je, že tu študoval aj jeho slávnejší brat, fyzik, vynálezca svetového významu, Aurel Stodola, profesor na zürišskej univerzite, priateľ Alberta Einsteina. V Budapešti absolvoval prvý ročník na Technickej univerzite a potom zácvik v strojárni Uhorských štátnych dráh. Vo výpočte mnohých ďalších by sme mohli pokračovať. Najmä študujúcej plejáde výtvarníkov (Alexander Bazovský, Mikuláš Galanda, Edmund Gwerk, Ladislav Medňanský, ale aj Jozef Murgaš, kňaz, ktorý stal tiež mimoriadnym vynálezcom v rádiotelegrafii), politikov (Matúš Dula, Fedor Hodža, syn Milana Hodžu, Ivan Krno, jeden z podpisujúcich Trianonskú zmluvu, František Jehlička, Jozef Kállay, Emanuel Lehocký), ale aj pôsobení budúceho biskupa Michala Buzalku, od roku 1911 pomocného duchovného v Nemocnici sv. Štefana.

Veľa prináša aj zborník materiálov z konferencie v Budapešti v roku 1997: Kultúrne dedičstvo budapeštianskych Slovákov, Etnikum Kiadó, Budapešť 1998. Zaiste samostatné štúdie by si zaslúžili činnosť a vzťah k mestu by bolo treba podrobnejšie popísať u básnika Jána Kollára (stretnutia s Pavlom Jozefom Šafárikom, Františkom Palackým a Adamom Mickiewiczom), Jána Palárika, Jána Kadavého, Martina Hamaliara, Juraja Ribaya a mnohých ďalších. Aj keď dosť práce po slovensky v jednej z novších kníh už vykonal Oldřich Kníchal: Zvony dolnozemské, Portréty a úvahy, Budapešť 1996, ktorú písal v geografickom kontexte celého Maďarska. Aspoň náznakovo pripomenul pôsobenie Janka Kráľa, účinkovanie budúceho biskupa a predsedu matice slovenskej Štefana Moyzesa, Antona Ottmayera, dekana právnickej fakulty peštianskej univerzity, Jána Čajaka, Pavla Valaského, ale aj advokáta a revolucionára Samuela Vrchovského. Rovnako publicisticky básnik Gregor Papuček a viacerí ďalší, ktorých texty by bolo dobré zozbierať do knižnej podoby. Zaiste aj ďalších zdrojov je viac, nevraviac o neodhalených archívoch.

Osobne by som uprednostnil inú tému, István Széchenyi, považovaného za jedného z najväčších, ak nie vôbec „najväčšieho Maďara“, pôvodným rodovým menom Sečanský, ktorý sa po maďarsky sa naučil až na gymnáziu. Zaujímal by ma jeho vzťah nielen k Budapešti, ale aj k Slovákom vôbec, a to nielen k tvorivo najobdivuhodnejšiemu Jánovi Kollárovi. Zaiste by tu vyšli pozoruhodné slovenské a budapeštianske súvislosti, rovnako ako pri Franzovi Lisztovi (objavná monografia Miroslava Demka: Stratený syn Slovenska Franz Liszt, Bratislava 2003; v tom roku vyšla aj francúzska verzia vo Švajčiarsku: Franz Liszt compositeur Slovaque), Bélovi Bartókovi, Sándorovi Petöfimu, Lajosovi Kossuthovi i mnohých ďalších.

Sústreďme sa však na v slovensko-maďarských vzťahoch a interpretáciách neveľmi frekventovanú kapitolu Uhorských jakobínov, nielen preto že končili vo väzeniach a na popravišti v Budíne, ale mnohí boli Slovákmi, alebo pochádzali minimálne z dnešného územia Slovenska, do roku 1918 bývalého Horného Uhorska. Sprievodcom nám bude Jozef Šimonovič, knihou Ohlasy francúzskej revolúcie na Slovensku, Košice 1982, najmä kapitolou Slovensko a Slováci v hnutí Uhorských jakobínov, ktorý sa na Slovensku doteraz najpodrobnejšie zaoberal touto kapitolou dejín, dôsledne a dodnes neprekonane čerpajúc zo všetkých dobovo dostupných prameňov slovenskej, maďarskej i zahraničnej historiografie.

Jedným z kľúčových ideológov a reformátorov skupiny odsúdených „uhorských jakobínov“ bol rodák z Modry Jozef Hajnóczy / Hajnóci, 1750-1795.

Populárnejšie o ňom, ale aj jeho druhovi Ladislavovi Lackovičovi, na Slovensku písal aj Tomášom Winkler v Cestách na popravisko, Martin, 1988, kde sa zaoberal i osudom v Pešti väznených protikossúthovských povstalcov, najmä osnovateľa Žiadostí slovenského národa, Marka Daxnera, ktorého historicko-politicko-právny koncept z devätnásteho storočia, nadväzujúci na víziu budúcnosti slovenského národa a program Ľudovíta Štúra a Štúrovcov, keď mal nastať vek a zrovnoprávnenie všetkých národov sveta bez rozdielu, podľa niektorých interpretov, prešiel do základného, moderného, demokratického a humanistického európskeho a svetového kultúrneho dedičstva, ako neodmysliteľný slovenský prínos; Winkler písal aj o ďalších slovenských väzňoch, ktorým hrozila smrť v budapeštianskej väznici v roku 1848 - Michalovi Bakulínimu, evanjelických kňazoch Nosákovi a Rámyim, maliarovi Belánymu i v inej súvislosti o ohrozenom budúcom poslancovi Uhorského snemu Viliamovi Paulíny-Tóthovi.

Hajnóci po štúdiách v Bratislave sa v roku 1779 stáva advokátom u grófa Széchenyiho (v slovenskej literatúre uvádzaný aj ako Sečéni) v Pešti, potom navštevuje župné a šľachtické archívy, opisuje „stredoveké listiny, zostavuje rodokmene, kompletizuje rozsiahlu grófovu knižnicu“, ktorá sa neskôr stane Maďarskou národnou knižnicou (Winkler, s. 229). Píše nemecky a latinsky úvahy o obmedzení kráľovskej moci v Uhorsku, ale aj šľachty a kléru i potreby slobôd pre poddaných a roľníkov. Obdobne i inak - o obmedzovaní uhorských stavov - ako predtým, na viedenskom dvore, z poverenia ešte cisárovnej Márie Terézie, písal iný slovenský reformátor, Adam František Kollár, rodák z Terchovej.

Katechizmus tajnej spoločnosti reformátorov v Uhorsku, ktorý mal napísať Ignác Martinovič / Martinovicz, podľa iných Hajnóci, v máji 1794 (Cathecismus occultae societas reformatorum in Hungaria), začínajúci prvou kapitolou a témou „O zhubnej vláde rakúskeho domu voči uhorskému ľudu“ nám napovie, prečo oslovil predovšetkým šľachticov, mešťanov a intelektuálov z dnešného územia Slovenska, ktorí boli aj výrazne v pozadí celého konceptu a programu radikálnej zmeny. V druhej kapitole (hlave) „O reforme uhorskej politiky“ sa píše o vyhlásení a podobe nezávislej republiky, prevzatí moci od kráľa a viedenského kabinetu uhorským národom / ľudom a novej, lepšej, duchu národa / ľudu viac prispôsobenej vláde: „Pretože pod menom uhorského národa treba rozumieť všetok ľud, ktorý obýva provincie patriace Uhorsku a ktorý vytvára rozličné národy, má si každý národ vytvoriť vlastnú provinciu a s ostatnými národmi má byť spojený najdôvernejšou zmluvou. To jest Uhorská republika má byť federatívna. Každý národ má slobodne užívať svoj jazyk, spravovať sa svojimi mravmi a zvykmi a svojou náboženskou slobodou. Vtedy postačí k blahu štátu, ak každý jeden národ bude spojený s druhým zmluvou.“ (Šimončič, s. 178). Federatívne provincie mali užívať na provinciálnych zhromaždeniach / parlamentoch vlastný jazyk a prispôsobiť provinciálnu ústavu základným článkom všeobecnej ústavy s úplnou slobodou myslenia, tlače, obchodovania, pestovaním vied a umenia. Podľa anonymného plagátu z roku 1793 a neskôr i samotného Martinoviča, jednu zo štyroch hlavných provincií Uhorska malo tvoriť Slovensko (Šimončič, s. 119), ako provincia Slavonica a všetky tri hlavné národy - maďarský, nemecký a slovenský mali byť rovnoprávne. (Šimončič, s. 120)

Hajnóci, pravdepodobný autor aj prvého slovenského prekladu Marseillaisy, spolu so svojimi spoločníkmi na čele s Martinovičom, bol popravený na Krvavom poli v Budíne 20. mája 1795. V ďalšej poprave v dvojici odsúdených sťali 3. júna 1795 aj hlavu vychovávateľa Alexandra Solárčika, „na žiadosť palatína, pretože neprejavili dostatočnú ľútosť“ (Šimončič, s.117), ktorého historik Heinrich Fodor pokladal tiež za Slováka. Katechizmus získal od Skaličana Samuela Vrchovského, (pôvodne tiež odsúdeného na smrť a stratu majetku, neskôr väzneného, zomrel v Brne na Špilbergu roku 1797 na škrofulózu s otvorenými ranami na tele), rozširoval ho, získaval preň stúpencov a diskutovali o ňom. Pri obžalobných spisoch Vrchovského boli doložené slovenské listy od otca a brata Pavla z roku 1794. Z osemnástich odsúdených na trest smrti sťatím, popravili siedmich, jedenástich omilostili. Viacerých odsúdili na vysoké tresty, mnohých vyšetrovali.

Šimončič ďalej uvádza stručné charakteristiky súdených, odsúdených i prepustených, pre nedokázanie viny, z územia Slovenska. Gabriel Ambrózi, šľachtic z Dolného Kubína, kráľovský prokurátor, zomrel vo väznici. Šľachtica Pavla Uzu z Mádu odsúdili najskôr na desať rokov, potom na smrť, „omilostili” a bol väznený do roku 1803. Jozef Pružinský pôvodom z Pružiny bol odsúdený na tri roky. Trnavský šľachtic Jozef Neumiller- Ujdörgyi, pôvodne teológ, ktorý kázal aj slovensky, si odpykal päť rokov. Šimončič mu neskôr venoval samostatnú štúdiu v knihe Mojej Trnave, K dejinám Trnavy a okolia, Trnava 1998 - Trnavský jakobín Jozef Neumiller-Ujdörgyi: „Všetci obvinení boli vo vyšetrovacej väzbe i po rozsudku v kasárňach pri bývalom františkánskom kláštore v Budíne. (Ferencz) Kazinczy zachoval aj plán ciel. Ujdörgyi bol v cele číslo 10 s (Pavlom) Uzom.“ (s. 141) Medzi kratšie väznenými, teda niekoľko mesiacov v Budíne, neskôr prepustenými, Šimočič v prvej knihe uvádza, že bol aj Imrich Lonovič z Vinného, poslucháč medicíny, ktorú dokončil na peštianskej univerzite, neskôr hlavný lekár v Biharskej stolici. Andrej Nemšáni bol šľachticom so Spiša, ktorému vinu nedokázali. Jakub Brehm, uvádzaný i ako Böhm, chirurg zo Spišskej Soboty, bol odsúdený na jeden rok žalára. Po dlhšej vyšetrovacej väzbe bol prepustený František Abafi z Hornej Lehoty na Orave, ktorý bol neskôr oravským podžupanom. Dva roky väznili, do 1797, ďalšieho priateľa Samuela Vrchovského, šľachtica a právnika Kornela Bujanoviča. S územím dnešného Slovenska boli spojení aj Pavol Ős - popravený spolu so Solárčikom - ktorý študoval v Banskej Bystrici a na evanjelickom lýceu v Bratislave. Ignác Tánčič, priateľ Ujdörgyiho, dostal desať rokov žalára, študoval na Generálnom seminári v Bratislave a bol pedagógom v Michalovciach. Michal Landerer, odsúdený pôvodne na smrť, potom väznený, pochádzal zo známej bratislavskej tlačiarskej rodiny. Autor memoárov o jakobínskom hnutí Ferencz Kazinczy (v brnenských väzenských análoch uvádzaný ako František) i ďalší spisovateľ Ján Bačáni pôsobili tiež na dnešnom území Slovenska. Upodozrievaní z účasti na sprisahaní, ale dlhodobejšie neodsúdení boli aj šľachtic Ján Juraj Vyšný z Nemeckej Ľupče, Michal Bagulajanskij, rodák z Olšavy pri Svidníku, ktorý urobil úradnícku kariéru v cárskom Petersburgu, František Xaver Ďurkovič, profesor na univerzitách v Trnave a Pešti, aj Martin Juraj Kovačič, priateľ Hajnóciho, rodák zo Šenkvíc.

Tretina účastníkov Martinovičovho procesu bola zo Slovenska, viacerí boli so Slovenskom „spätí rodom, štúdiami alebo prácou“. V porovnaní s ostatnými časťami Uhorska i samotného dnešného územia Maďarska, ich podiel bol „viac ako len pozoruhodný a významný.“ (Šimončič, s. 129)

Povstanie uhorských jakobínov, ktoré fakticky nebolo skutočným povstaním, ale prípravou na možnú radikálnu reformu neúnosného stavu spoločnosti jej kritikmi, nie je iba významná kapitola európskych, uhorských a budapeštianskych dejín, ale aj jedna z neprehliadnuteľných podôb vtedy sa rodiacich intelektuálnych, osobnostných i politických slovensko-maďarských vzťahov. Plán federácie sa neuskutočnil, ani neskôr, prešiel však do konceptu „slovenského okolia“ po roku 1848, i do federalizačných ambícií Rakúsko-Uhorska u Milana Hodžu pred prvou svetovou vojnou. Dnes ožíva na neporovnateľne širšej podobe Európskej únie, ktorú väčšina krajín by chcela mať v prípadnej ústavnej zmluve skôr konfederáciou ako federáciou, užšej spolupráci, s plným zachovaním štátnej a národnej suverenity každého člena.

Viliam Jablonický