Očami turistu spod Tatier ● Zadunajský slovenský triptych

Najkrajší pohľad na Ostrihom je zo Štúrova. Keď sa nasýtime veľkolepej panorámy, prejdeme cez most Márie Valérie ponad Dunaj a sme v bývalom hlavnom meste Uhorska, to znamená, že aj v našom bývalom hlavnom meste.

Odporúčame nevynechať Kresťanské múzeum, ktoré uchováva množstvo zbierkových predmetov pochádzajúcich zo Slovenska, ako aj hradný kopec s Bazilikou a hradom.

Z Dömösa na Dobogókő

Presuňme sa na autobusovú stanicu, odkiaľ skoro každú polhodinu odchádzajú autobusy smerom na Visegrád. Cez dunajské predmestia Ostrihomu a Pilismarót (Pilíšske Moravce) mieria do Dömösu, kde vystúpime. Dedinka, dnes skôr rekreačné stredisko v úzkom údolí Dunaja, má slávnu históriu. Nad obcou sa nachádzajú zvyšky kostola, paláca a opátstva. Ako svoje kráľovské sídlo ho používal kráľ Belo I. (1060 - 1063). Každý vladár má aj svoj trón, ale trón Bela I. bol taký vratký, že sa s ním zvalil a následkom zranenia, ktoré pritom panovník utrpel, neskôr podľahol.

Zo stredu obce vedie značkovaný chodník (zelená, červená a žltá značka) hore údolím Mlynského potoka. Dolinka sa zužuje a začína roklina Rám, ktorá ako by bola vlastnou sestrou (trochu ešte nevyvinutou) roklín Slovenského raja. Dnom rokliny tečie potok, ktorý nevysychá ani za najsuchšieho leta. Stúpame lesom a čistinkami až dosiahneme vrchol Chotárna skala (Dobogókő - 699 m. n. m). Z vrcholu je nádherný výhľad predovšetkým na severnú stranu, kde hlboko v údolí tečie Dunaj, za ním pokračujú horské pásmo Börzsöny (Novohradské vrchy) a ešte ďalej je - Slovensko. Náhorná plošina, okrem spomenutej strmej skalnatej severnej steny, sa na ostatné smery zvažuje mierne. Preto je tu množstvo chát, zotavovní, hotelov. A pri vrcholovom bode stojí pamätník postavený Edmundovi Térymu, zakladateľovi organizovanej uhorskej turistiky, ktorý je známy aj na Slovensku. Môžeme pokračovať ďalej turistickými chodníčkami viacerými smermi. Na juh do Mlynkov, nad ktorými sa týči najvyšší vrch miestneho horstva - PILÍŠ (756 m). Zaujímavý je aj východný smer - hlbokými lesmi do Senváclavu a dolu k Dunaju do Visegrádu.

Vyberme sa z vrcholu Dobogókő smerom na západ. Asi hodinu nám trvá cesta do Huti, kde sa tiež dohovoríme. Hut' má 349 obyvateľov. V roku 1236 Belo IV. daroval priľahlé územie paulínom a v roku 1287 kráľ Ladislav IV. založil paulínsky kláštor. V tureckom období boli kláštor aj dedina zničené. V roku 1703 tu paulíni usadili sklárskeho majstra, ktorý bol po období stredoveku prvým obyvateľom tohto údolia. Jeho dielňa - sklárska huta - dala tomuto miestu názov Huta. Po troch desaťročiach zaniká výroba skla. V prvej polovici 18. storočia sa tu usadili Slováci z Nitrianskej a neskôr z Gemerskej stolice. Hlavným povolaním obyvateľov bolo pálenie vápna. V Huti majú národopisný dom, v ktorom sú sústredené pamiatky a spomienky na slovenskú históriu a históriu kraja. A je tu aj „slovenská“ krčma U Švejka.

Dedinský kostol je akýmsi pomníkom slovensko-maďarskej vzájomnosti. Pamätná tabuľa pripomína slávny výrok kardinála Rudnaya (rodáka z Veselého pri Piešťanoch): „Slovák som a keby som bol aj na Petrovom stolci, Slovákom ostanem“. V maďarčine na tej istej tabuli je však nápis: „Veľkému maďarskému cirkevnému činiteľovi a štátnikovi“. My si však slovo maďarský môžeme zameniť za uhorský. Vedľa je pamätná tabuľa Petrovi Pázmaňovi s textom: „Dobrý pastier svojho ľudu, majster maďarskej reči, mecenáš slovenského jazyka.“

Smer: Visegrád!

Asi najviac nám toto pomenovanie pripomína pražský Vyšehrad. Slovenskí čitatelia si spomenú na kopec Vyšehrad s rano stredovekým osídlením medzi Prievidzou a Martinom.

Kto sa dostane do Visegrádu, pri pohľade na ruiny Horného hradu si všimne tesne pod hradom pamätník, ktorý tvorí veľké biele písmeno „V“ Mnohí netušia, že je to pocta slovenskému kňazovi a publicistovi Jozefovi Karolovi Viktorínovi, ktorý na tunajšej fare pôsobil ako kňaz v rokoch 1866 -1874 a na tunajšom cintoríne je aj pochovaný. Viktorín už r. 1858 uverejnil v almanachu Concordia (vydal ho spoločne s Jánom Palárikom) štúdiu „Vyšegrad. Opis historicko-topografický“, v ktorej upozornil na pamiatky tohto mestečka. V tom čase pôsobil v neďalekom Budíne. Osud visegrádských pamiatok mu nebol ľahostajný a preto v roku 1872 (to už žil vo Visegráde) vydáva v Pešti knižočku v maďarčine a v nemčine „Vysegrád kedysi a dnes”, v ktorej použil a preložil svoje pôvodne slovenské texty. Knižka obsahuje aj informácie o jeho angažovanosti pri sprístupnení a oprave ruín. Práve jeho pričinením sa začalo s opravou dolného hradu - Šalamúnovej veže.

Čo stojí za pozornosť?

Rímske pamiatky

Dunaj z tejto strany tvoril hranicu Rímskej ríše - známe Limes Romanum. Preto je územie okolo Visegrádu posiate zbytkami rímskych stavieb. A ako hovorí slovo Limes, pekne v jednej línii popri toku Dunaja. Na predmestí Visegrádu v smere na Budapešť v Szentgyörgypuszte sú základy dvoch strážnych veži. Potom nasleduje Starý Vyšehrad - Sibrik domb, kde bol rímsky vojenský tábor. Smerom na Ostrihom je časť Visegrádu, ktorá sa nazýva Lepence. Väčšie rímske osídlenie bolo aj tesne pred Dömösom v Gizellatelep. Všetky pamiatky na Rímsku ríšu sú konzervované v základoch.

Slovanské pamiatky

Aj keď sa to v Maďarsku až tak všeobecne nepripúšťa, na živote vo Visegráde mali podiel aj naši predkovia (Slovania/Sloveni aj Slovenky). Už samotný názov je výrečným dokladom slovenskej prítomnosti. Ich sídlo, hradisko, azda plynulo prešlo ako stredisko jedného z komitátov, prvotných administratívno-organizačných jednotiek prvopočiatkov Uhorského kráľovstva - do Vyšehradskej stolice. Pôvodný Starý Vyšehrad sa nachádzal na kopci, ktorý dnes nazývajú Sibrik domb a je za Šalamúnovou vežou v smere toku Dunaja. Archeologické výskumy hovoria jasnou rečou. Tu sídlili aj Slovania, tu bolo prvé stredisko Vyšehradskej stolice po vzniku uhorského štátu. Spomínajú sa aj ruskí mnísi, ktorí sem prišli s ruskou (haličskou) manželkou jedného z arpádovských kráľov ako zakladatelia kláštora. Tento Vyšehrad „fungoval“ až do tatárskeho vpádu.

Zlatý vek Visegrádu

Ostrihom r. 1241 Tatári vyplienili, ale nová panovnícka dynastia Anjouovcov z Neapola sa potrebovala etablovať tam, kde by bola v cudzej krajine relatívne bezpečná. Voľba padla na Visegrád. Už po tatárskom vpáde začal kráľ Belo IV. budovať hrad na mieste, kde je dodnes. Kráľ Karol Róbert z Anjou potreboval však reprezentačné sídlo, čo stredoveký hrad nedokázal poskytnúť. Preto na úpätí hradného kopca pri Dunaji začal vyrastať kráľovský palác. Tento rozširovali a budovali okrem Anjouovcov aj Žigmund Luxemburský a Matej Korvín. Dvesto rokov bol kráľovský palác spolu s Horným hradom a Šalamúnovou vežou takpovediac hlavným mestom Uhorska. Ale prišli Turci a Budín padol. Hlavné mesto sa presunulo do Bratislavy. Spustol tiež Visegrád, najmä kráľovský palác. Pomohla tomu aj prírodná katastrofa, zosuv svahu nad palácom.

Súčasnosť

Kraj bol po skončení tureckých vojen do značnej miery vyľudnený. Vyhynuli Maďari, Slováci, Nemci, v 18. storočí prichádza nové obyvateľstvo - aj slovenské. Kopce nad Visegrádom a predmestia dnešnej Budapešti osídlili práve oni. Až v prvej polovici 19. storočia sa obnovuje Ostrihom ako sídlo arcibiskupa (zaslúžil sa o to Alexander Rudnay). A v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch toho istého storočia práve vo Visegráde začína nová etapa života mesta a územia zásluhou spomínaného J. Viktorína. Zhruba 150 rokov ďalšieho vývoja doplnilo Visegrád o archeologické vykopávky, o pamätníky, o rekonštrukciu pamiatok, o vybudovanie expozícií, o povesť mondénneho letoviska, o termálne kúpalisko a skoro aj o priehradu Nagymaros. V roku 1991 práve na Visegráde sa zišli predstavitelia Česko-Slovenska, Poľska a Maďarska a založili združenie krajín Visegrádska trojka (po rozdelení Česko-Slovenska Visegrádska štvorka).

Po stopách prvého slovenského olympijského medailistu

Začnime v Šahách (Ipolyság). Pre mnohých nie známy a už vôbec nie príťažlivý cieľ turistických či iných potuliek. Samotné mesto bolo dlho sídlom hontianskej stolice a na toto obdobie upozorňuje dodnes župný dom na námestí. Mestečko je známe aj z obdobia väzenia slovenských revolučných mládencov z roku 1848 Janka Kráľa a Jána Rotaridesa. Medzi najstaršie budovy mesta patrí budova kláštora na vrchu nad Ipľom. V nedávnej minulosti sa práve tu (v meste s literárnym názvom Palánok) odohrával dej románu významného slovenského spisovateľa Ladislava Balleka Pomocník.

Prejdeme cez Ipeľ k železničnej stanici a už sme pri hranici. Všimnite si, že súčasne prechádzame aj bývalú železničnú trať zo Šiah do Drégelypalánku, ktorú miestne združenie Ipeľská únia by rado obnoviť. Hneď za hranicou odbočíme doprava a prvá obec na ceste je Bernecebaráti. Sú to vlastne pôvodne dve obce Bernece a Baráti. Práve tu prežil veľkú časť svojho života Alojz Sokol (19. 6. 1871 - 9. 9. 1932) prvý slovenský olympijský medailista, ktorého športová história spätá s existenciou vtedajšieho Uhorska uvádza aj pod menami Szokol, alebo Alajos Szokolyi. Na prvých OH v Aténach v behu na 100 metrov skončil tretí časom 12,6 za Burkem z USA a Hofmannom z Nemecka. Okrem šprintu sa objavil aj vo výsledkových listinách trojskoku (skončil štvrtý výkonom 12,30) a behu na 100 m prekážok. Tento držiteľ bronzovej medaile sa narodil v Hronci na strednom Slovensku asi 40 km na východ od Banskej Bystrice, priženil sa však do rodiny, ktorá mala kaštieľ a majetky v Bernecebaráti. Napriek tomuto „vzostupu“ pracoval na župnom úrade v Šahách. Po vzniku Československej republiky zostal v Maďarsku, kde v roku 1932 zomrel a je pochovaný. Na miestnom cintoríne nájdete jeho hrob, na začiatku dediny pomník a na kaštieli, v ktorom býval, aj pamätnú tabuľu.

Cestou v smere toku Ipľa pokračujeme na juh. Zaujímavú stavbu husárskeho kaštieľa ponúka nasledujúca obec Vámosmikola (Trhový Mikuláš), ktorá leží oproti slovenským Pastovciam.

Odbočíme hlbšie do bočného údolia. Nachádzame sa v dedine Nagybörzsöny bohatej na pamiatky. Na jej konci v doline - úzkokoľajka. Pred časom zanedbaná, dnes naberá nový dych a podľa cestovného poriadku z roku 2004 predpokladajú v nasledujúcich rokoch jej prevádzku cez Márianosztru až do Szobu v dĺžke 21 km.

Ešte chvíľku a sme v pohraničnej dedinke Letke. Prejdeme cez most ponad Ipeľ a sme na Slovensku v Salke. Toto miesto je svetoznáme. Tu bolo trvalé bydlisko lodivoda dunajského - hrdinu rovnomenného románu Julesa Vernea. Ktovie prečo? Možno návšteva obce vám pomôže pochopiť autorovu fantáziu.

Na záver vychutnajme Verneove predstavy a pustime sa po brehu Ipľa údolím až do Chľaby a k Dunaju pod Kováčovskými kopcami, ktoré sú akýmsi symbolickým prepojením ľudí žijúcich na oboch stranách Dunaja a Ipľa bez ohľadu na rozdielnosť jazykov. Jedni aj druhí majú radi miesta, kde žijú a sú pohostinní voči pocestným.

V diaľke vyčnieva kupola Ostrihomskej baziliky. Okruh sa uzaviera....

Jozef Schwarz