Juraj Bielik 80-ročný ● V službách svojej národnosti

Významná osobnosť našej Slovače Juraj Bielik sa 2. septembra dožíva 80. narodenín. Pri tejto príležitosti sme národnostného politika, neskoršieho diplomata a súčasného podpredsedu Slovenskej menšinovej samosprávy XIII. obvodu Budapešti požiadali o rozhovor.

- Považujem to za prejav úcty a snáď aj dôvery, že prejavujete záujem o moju životnú dráhu a životné skúsenosti. Moja generácia bola skutočne svedkom mnohých historických udalostí a spoločenských premien, ktoré od základov zmenili život obyvateľov Maďarska, vrátane života našej slovenskej národnosti. Som jedným zo žijúcich členov tej priekopníckej skupiny, ktorá sa hneď po skončení druhej svetovej vojny zapojila do národnostného diania. Bezmála štvrťstoročie som bol aktívnym účastníkom tohto procesu. Napriek tomu som dlho uvažoval, či moje skúsenosti, prípadne i názory, môžu znamenať dajaký odkaz pre dnešnú generáciu národnostných dejateľov a pracovníkov. Každá doba má svoje ciele, úlohy, dané možnosti a prostriedky na ich realizáciu.

- Ako spomínate na svoje rodisko, detstvo a mladosť?

- Narodil som sa roku 1926 v Békešskej Čabe, v čase, keď pospolitý ľud Maďarska sa sotva spamätal z hrôz a škôd zapríčinených prvou svetovou vojnou. Svoje detské a mladé roky som prežil vo veľmi ťažkých podmienkach, v chudobe, podobne ako deti iných tunajších rodín. Mojím rodným miestom bola Jaminou nazývaná štvrť mesta, ktorú obývali prevažne Slováci. Boli to ľudia nesmierne skromní, pracovití a čestní, s vysokými morálnymi vlastnosťami. Nakoľko pracovné príležitosti boli minimálne, ťažko dokázali zabezpečiť aj tie najzákladnejšie životné potreby pre svoje rodiny. Iba sezónne práce v miestnych tehelniach a na okolitých gazdovstvách a sálašoch znamenali akú-takú „istotu“ živobytia. Väčšina tunajších obyvateľov hovorila iba po slovensky. Aj mňa rodičia zapísali do slovenskej evanjelickej školy, v ktorej učiteľ Pavol Kováč prvú a druhú triedu - vyše sto žiačikov - učili paralelne v jednej učebni. V predvojnových rokoch, pod tlakom čoraz silnejšej maďarizácie, aj slovenské cirkevné školy postupne zanikali. Aj uvedomelejší slovenskí rodičia boli nútení podľahnúť heslu “uplatniť sa v živote možno iba s maďarskou vzdelanosťou“ a preto zapisovali svoje deti do maďarských škôl. Ani mňa tento osud neminul: vysvedčenie i diplom som získal na maďarských školách.

- Spomínate si z detstva na nejaké prejavy, alebo útoky voči ľuďom pre ich slovenskosť?

- Áno, ako dvanásťročného sa ma hlboko dotkol prípad môjho najbližšieho priateľa Paľka Debrovského, keď jedného dňa mi oznámil, že sa v budúcnosti bude volať Gerle Pál. Neskoršie som sa dozvedel, že pomaďarčenie mena bolo podmienkou toho, aby jeho otec mohol nastúpiť do štátnej služby ako poštár. Druhý prípad sa týkal priamo našej rodiny, z ktorého som mal potom na dlhé roky pocit menejcennosti za svoj slovenský pôvod. Učiteľ maďarčiny ma na strednej ekonomickej škole dlho presviedčal, že vraj žiakovi s dobrým učebným prospechom sa nehodí meno Bielik. Moji rodičia však nechceli ani počuť o zmene nášho priezviska, čo malo za následok, že známky z maďarčiny sa mi natrvalo značne zhoršili.

- Za akých okolností a kedy ste sa zapojili do národnostného diania mesta?

- Za mojich mladých čias som mal možnosť dostať sa do styku s malou čabianskou skupinou takzvaných národovcov. Hŕstka ľudí s čestným úmyslom, - súdiac z odstupom času - trošku i naivným spôsobom, sa snažila vštepovať národnostné povedomie do sŕdc tunajšieho slovenského obyvateľstva. Usporadúvala hudobné a tanečné večierky, prednášky a iné podujatia, ktoré lákali aj mňa. Niektorí členovia spomenutej skupiny, aj literárnou formou, poukazovali na neznesiteľné národnostné pomery. Dodnes sa živo zachovali v mojej pamäti veselé a ironické historky nášho suseda, ľudového spisovateľa Jána Gerčiho. Jeho diela rozhodne vplývali na ľudí, ktorí začali rozmýšľať o svojej slovenskosti a potom zdokonaľovať sa vo svojom materinskom jazyku. Aj tieto okolnosti ma viedli k tomu, aby som sa po skončení vojny prihlásil na miestnom sekretariáte Antifašistického frontu Slovanov. Táto organizácia vznikla z iniciatívy Srbov a Slovákov Békešskej župy. Koncom roka 1946 som sa stal jej funkcionárom, najprv v Békešskej Čabe a neskoršie v jej budapeštianskom centre.

- O tejto organizácii dnes už veľa nevieme. Za aké ciele bojovala?

- Spočiatku sa táto organizácia zdala byť silným záujmovým fórom všetkých slovanských národností žijúcich v Maďarsku. Mala konkrétne predstavy, ako odstrániť zločiny spáchané voči národnostiam. Vypracovala program všestranného rozvoja spoločenského, kultúrneho a školského života tunajších slovanských národností. Vydávala aj časopis Sloboda, ktorý vychádzal v slovenčine a srbčine. Neskôr aj do jej činnosti zasiahla politika. Maďarsko totiž pre nevýhodnú povojnovú pozíciu bolo nútené podpísať dohodu o výmene obyvateľstva s Československom, kde sa nacionalistické politické kruhy takto chceli zbaviť maďarského obyvateľstva na južnom Slovensku, ktoré považovali za kolektívneho vinníka v procese rozbitia Československej republiky.

Značná časť našich Slovákov na čele so skupinou tzv. národovcov nevidela záruku toho, že povojnové Maďarsko bude schopné a ochotné zabezpečiť práva Slovákov. Aj to bol dôvod, že slovenská časť Antifašistického frontu založila, pod názvom Zväz Slovanov v Maďarsku, novú organizáciu. Slovanov preto, lebo zastupovala aj záujmy príslušníkov málopočetnej českej národnosti, ktorí žili v okolí Pätkostolia (Pécs). Táto organizácia sa neskôr stala nástrojom vyšších politických záujmov a nástrojom presídľovacej akcie. Napriek tomu väčšia časť Slovákov, ktorí sa nechceli presídliť na Slovensko, túto organizáciu považovala za ochrancu svojich národnostných práv. V rámci organizácie sa však vytvorili dva tábory: protivníci presídľovania a jeho prívrženci. Bol som svedkom ostrých polemík, i tragických rozpadnutí slovenských rodín. Tri roky, ktoré ma viažu k tejto organizácii, znamenajú pre mňa nenahraditeľnú školu v rozšírení horizontu môjho myslenia a znalostí týkajúcich sa národnostného diania. Tu sa mi naskytla možnosť oboznámiť sa takmer so všetkými Slovákmi z tunajších obcí. V budapeštianskom ústredí - vo vzdelanom kolektíve - som mal možnosť si zdokonaliť aj znalosti slovenčiny.

- Rok 1948 bol rokom prevratu v živote našej Slovače. Vtedy vznikol aj Zväz demokratických Slovákov v Maďarsku.

- Áno, v roku 1948 sa v Československu dostali k moci politické sily, ktoré pod vplyvom medzinárodného tlaku uznali, že vysídlenie Maďarov z južného Slovenska, ani výmena obyvateľstva, nemôžu byť prostriedkom riešenia národnostných problémov. Presídľovacia akcia sa ešte v tom roku skončila. U nás sa najvyššie politické orgány rozhodli, že demokratickou cestou budú riešiť problémy nepresťahovaných Slovákov, ktorí tu ostali. Samozrejme, na vtedy platnej politickej platforme. Za takýchto okolností v r. 1948 zanikol Zväz Slovanov v Maďarsku, čo však verejne nikde a nikdy nebolo deklarované. V decembri toho roku sa založila nová slovenská organizácia, Zväz demokratických Slovákov v Maďarsku, ktorý, s menšími zmenami v názve, pôsobí dodnes.

- Podľa vášho členského preukazu s poradovým číslom 9 ste jedným zo zakladajúcich členov tejto organizácie.

- Členom zakladajúceho výboru som nebol, no od založenia až do roku 1970 som bol členom aparátu Zväzu. Zastával som rôzne funkcie, od radového pracovníka - úradníka až po generálneho tajomníka.

- Ako si spomínate na začiatky činnosti organizácie?

- Skôr, ako by som na túto otázku odpovedal, spomeniem prípad z obdobia prípravných prác zakladajúceho zjazdu Zväzu. Ten jasne naznačuje, aké škodlivé účinky môže znamenať pre národnosť nedostatok školených, kvalifikovaných členov. Prípad sa odohral v sídle bývalého Zväzu Slovanov, ktoré sa stalo i sídlom nového Zväzu v Budapešti na Nádorovej ulici č. 6. Sem sa dostavili dvaja energickí muži a začali vyhadzovať všetko, o čom predpokladali, že môže škodiť novej organizácii. Nákladným autom odviezli a zničili množstvo slovenských kníh, medzi nimi i niekoľko sto zväzkov Hvozdíkovho slovníka a iných hodnôt, dedičstvo predchádzajúcich slovenských orgánov. Dom na Nádorovej ulici v pred- i povojnových rokoch bol trvalým i prechodným sídlom viacerých slovenských orgánov, podnikov i bydliskom ich zamestnancov. Tu sídlila napr. Československá banka, Družstvo Dunaj, Slovenská jednota, Antifašistický front Slovanov, redakcia Slobody, údajne aj Spolok sv. Vojtecha a iné. Hádam nebolo by od veci, keby naši bádatelia i vedecky spracovali históriu tohto “slovenského domu“.

Ale vráťme sa k počiatočným krokom Zväzu, ktorý z politického i spoločenského hľadiska vznikol vo veľmi zložitom a protikladnom období. Táto protikladnosť a zložitosť charakterizovala aj našu národnosť. Okrem vnútorných problémov a ťažkostí naša organizácia zápasila na ceste, ktorú si vytýčila, s rôznymi prekážkami a politickými bariérami. Preto bolo občas nutné prispôsobiť niektoré naše zámery i metódy k stále sa meniacim podmienkam. Tu by som mohol uviesť na ilustráciu až ponižujúcu a urážlivú podriadenosť našej organizácie voči najvyššiemu politickému vedeniu. Prvý volený generálny tajomník Ján Boldocký, inak pracovník ÚV Strany maďarských pracujúcich, onedlho po založení Zväzu nastúpil do diplomatických služieb. Ako jeho nástupca bol poverený vysokopostavený funkcionár, vedúci oddelenia ÚV, ktorý tri- štyri roky vykonával politický dozor nad prácou úradujúceho tajomníka, ktorým bol vtedy Michal Krajčík. Bol som častým svedkom, aké vážne duševné traumy, zapríčinené ironicky intrigujúcim dozorcom, prežíval náš vedúci, nami obľúbený “šéf“. Pamätám si, aké výčitky sa mu dostali pred vydaním prvej ročenky, Nášho kalendára na rok 1950. Všetky rukopisy boli už v tlačiarni, keď spomínaná “vrchnosť“ nariadila, aby na prvej strane obálky bol aj portrét “vodcu maďarského ľudu“, s odôvodnením, že tá nemôže chýbať v sedliackej izbe. Autor kresby - na úkor vlastného odborného presvedčenia a osobnej prestíže - „namontoval“ žiadanú fotografiu na vyznačené miesto a až potom mohla ročenka vyjsť.

- Dovoľte mi otázku, na ktorú iba máloktorí poznajú odpoveď. Prečo je v maďarskom názve „Zväz demokratický“ a v slovenskom zasa „Slováci“?

- Je to jednak následok nedostatočnej znalosti materinského jazyka a azda aj politickej zaujatosti. K tomu možno ešte pripísať aj to, že kompetentné osobnosti ani tesne pred odoslaním žiadosti o registráciu novej organizácie neboli ochotné zmeniť slovenský názov, ktorý nebol presným prekladom názvu maďarského. Dlhé roky sme boli za to viackrát kritizovaní zo strany našich slovenčinárov. Pôvodnú registráciu až po rokoch zmenili naši nasledovníci.

- S odstupom času sa začali právom, či neprávom, ozývať aj kritické hlasy voči činnosti Zväzu.

- Už na začiatku päťdesiatych rokov bolo jasné, že Zväz nemôže pokračovať po vytýčenej ceste. Toto prvé rozhodné upozornenie bolo i dôkazom toho, že teória a prax sa ani v oblasti národnostného diania nedostávajú vždy na tú istú koľaj. Dovtedy vytvorenú členskú základňu vyhlásili za zbytočnú a už založené miestne pobočky boli postupne zrušené. Museli sme sa vzdať aj budapeštianskej pobočky a knižnice, ktoré mali už stálych členov a čitateľov. Z masovo-spoločenskej organizácie sa po zrušení pobočiek stal úrad so svojím aparátom.

Pomery sa postupne zhoršovali, nespokojnosť spoločnosti a v jej rámci aj v radoch národností stúpala. Politické vedenie nemalo žiadne sympatie a porozumenie voči národnostným zväzom. Nepremyslenými opatreniami a akciami reagovalo na početné pripomienky a požiadavky národnostných zväzov, vrátane našej organizácie. Pozornosť z jeho strany bola iba formálnou záležitosťou, ako o tom svedčí aj okázalé celoštátne národnostné zhromaždenie, prehliadka usporiadaná r. 1955 v Divadle ľudovej armády za účasti najvyšších štátnych a straníckych predstaviteľov. Takéto akcie vládnucich kruhov však nič nevyriešili. Zväz, napriek tomu, že mal obrovské zásluhy na zorganizovaní slovenského národnostného školstva, do školských záležitostí nemohol zasahovať. Ostala mu iba oblasť kultúry. Vďaka nadšeným a oddaným členom aparátu i redakčnému kolektívu Našej slobody si Zväz i za takýchto okolností našiel svoj priestor pôsobnosti. Vytvorili sme širokú sieť kultúrnych aktivistov a referentov, s ktorými sme spoločne organizovali po celej krajine kultúrne zájazdy. Každý rok sa na nich zúčastňovali desiatky slovenských súborov a stovky ochotníkov. Členovia aparátu boli aj častými účastníkmi agitačných zaškoľujúcich akcií. Z oblasti publikačnej činnosti spomeniem vydávanie nášho týždenníka, ročenky Nášho kalendára, ako aj iných materiálov a brožúr pre naše ochotnícke súbory. Postupne sme si vytvorili silné a spoľahlivé občianske zázemie. Dobrá spolupráca, i osobné kontakty s dobrovoľnými aktivistami, učiteľmi a vedúcimi činiteľmi slovenských obcí a so širokými vrstvami Slovákov boli zárukou našich úspešných akcií i celej našej činnosti.

- Revolučné udalosti r. 1956 zasiahli aj do života Zväzu?

- Hádam najťažšie obdobie svojej existencie prežívala naša organizácia v čase známych udalostí r. 1956. Aparát Zväzu ostal bez vedenia, poverený tajomník opustil Maďarsko. Vydávanie nášho týždenníka bolo zastavené, redakčný kolektív bol rozpustený. Boli sme dezorientovaní ako väčšina občanov. Za týchto okolností som bol poverený v júli 1957 vedením aparátu Zväzu a r. 1960 ma vymenovali za jeho generálneho tajomníka. Našou najdôležitejšou úlohou bolo vytvoriť čím skôr podmienky pre normálnu činnosť Zväzu a pre znovuvydávanie nášho týždenníka. S rezolúciami a rôznymi požiadavkami sme sa obracali na obnovené mocenské orgány. Jednou z našich prvoradých požiadaviek bolo, aby Zväz patril pod dozor Rady ministrov a aby mu bolo povolené vytvoriť širšiu spoločenskú bázu, pravda, bez členstva, lebo o tom nemohla byť ani reč. Patričné orgány sa neponáhľali reagovať na naše požiadavky. Spomínam si na jedno z ponižujúcich stretnutí v budove Parlamentu, keď sa vedúci predstavitelia štyroch národnostných zväzov stretli s predsedom Úradu pre informácie pri Rade ministrov, Istvánom Szirmaim. Urgovali sme povolenie na znovuvydávanie národnostných novín. Tento kompetentný politik bez toho, že by nás bol všetkých vypočul a odpovedal na naše žiadosti, prerušil jedného z rečníkov, vstal a podal všetkým ruku so slovami: “Dovidenia, súdruhovia!“ Ešte predtým poznamenal, že sa mu do rúk nedostal z vidieka ani jeden protest proti tomu, že nevychádzajú národnostné noviny. Jeho náhle rozlúčenie vyvolalo v nás zlé predtuchy. Vysvitlo, že neboli neopodstatnené, keďže povolenie na vydávanie našich novín sme dostali až po dlhých mesiacoch. Periodikum sme pomenovali Ľudové noviny a vedením redakcie sme poverili Jána Hanku. Inak medzi Zväzom a redakciou bola taká úzka spolupráca, že sme hodnotili niektoré úlohy a problémy na spoločných poradách.

- Po tzv. konsolidačnom období mal Zväz možnosti na rozšírenie svojej činnosti?

- Do istej miery áno. Každé štyri roky sme mohli usporadúvať celoštátnu konferenciu delegátov, ktorých sme volili na spoločných schôdzach s Vlasteneckým ľudovým frontom. Na týchto konferenciách sme volili celoštátne výbory, čím naša činnosť nadobudla širšiu spoločenskú bázu. Stala sa efektívnejšou a zasahovala širšie vrstvy našej národnosti. Ročne sme niekoľkokrát zvolávali členov výboru a prerokovávali sme s nimi väčšinu aktuálnych problémov. Takto naša organizácia nadobudla väčšie šance na realizovanie zákonmi a uzneseniami zabezpečených národnostných práv. K tomuto prispela aj naša spolupráca s Vlasteneckým ľudovým frontom, s ktorým sme organizovali časté spoločné akcie. Našu činnosť sme postupne rozšírili i kontaktmi s poľnohospodárskymi družstvami našich obcí, pre ktoré sme organizovali výmeny skúseností. Vtedy, začiatkom šesťdesiatych rokov, sa zakladali prvé slovenské kluby, v materčine sa konali vedecko-populárne prednášky, zakladali sa literárne scény, v rámci celoštátnych a iných festivalov sa mobilizovali ochotnícke súbory, otvárali sa stále výstavy národnostných zbierok po našich obciach a zavádzali sa do praxe aj nové osvetové formy, ktoré obohacovali náš národnostný kultúrny život. K tomuto všetkému sa, pochopiteľne, pričinil aj náš Zväz.

- Máte dojem, že Zväz bol natoľko efektívny ako to od neho očakávala naša Slovač?

- Vôbec nie. Napríklad zvolené orgány za daných okolností neboli a ani nemohli byť účinným a efektívnym nástrojom. Miesto toho, aby boli silnou bázou a oporou našej činnosti a podieľali sa na realizovaní aktuálnych úloh, viac-menej pasívne sledovali národnostné dianie. Nie vždy vlastnou vinou. Mohol by som uviesť viac príčin. Spomeniem iba tie najdôležitejšie. Politické vedenie sa nepoučilo z chýb minulosti. Niektoré nové opatrenia a uznesenia boli i naďalej protikladné a postoj niektorých predstaviteľov župných i okresných orgánov bol často dvojtvárny. Ako-tak uznávali potrebu nových uznesení, týkajúcich sa našej menšiny, ale netajili sa tým, že v týchto uzneseniach vidia iba taktické kroky, ktoré netreba brať vážne. Uvážte, čo si mohol pomyslieť člen Celoštátneho výboru, keď aj napriek protestom národnostných zväzov r. 1961 sa školy so slovenským vyučovacím jazykom stali dvojjazyčnými a následkom rôznych opatrení sa na školách, kde sa slovenčina vyučovala ako predmet, počet žiakov učiacich sa materinský jazyk klesol z 10 tisíc na polovicu! Niet sa čo čudovať, že mnohých to znechutilo. Pre mňa bolo veľkým sklamaním aj to, že podaktorí čelní predstavitelia župných politických a spoločenských orgánov - pôvodom Slováci -, na ktorých sme sa odvolávali ako na predstaviteľov našej národnosti, sa neraz postavili proti niektorým uzneseniam najvyšších fór. Nesúhlasili napríklad s používaním dvojjazyčných, teda i slovenských názvov našich obcí a miest, čo je dnes už samozrejmosťou. Taktiež sa nám nepodarilo uskutočniť slovenské vysielanie v rozhlase i televízii. To všetko naznačuje, že celá spoločnosť, teda aj príslušníci väčšinového národa, by lepšie mali poznať nás, tunajších Slovákov, naše nároky, a mali by byť nielen lojálni ale i solidárni voči nám a ochotní nám aj pomáhať.

Pod vplyvom politických reforiem v Československu r. 1968 i naše politické vedenie bolo nútené zmeniť svoj postoj, začalo venovať viac pozornosti národnostným otázkam. R. 1969 IV. zjazd Zväzu zasadal už v takomto duchu. Bol som síce znovuzvolený za generálneho tajomníka, no o rok - pre odchod do diplomatických služieb - som štafetu odovzdal inému. Nasledovali roky diplomatickej služby v Československu: najprv ma vymenovali za generálneho konzula v Bratislave, neskôr som sa stal riaditeľom Maďarského kultúrneho a informačného strediska v Prahe. Ale to je už iná kapitola môjho života.

Aj s odstupom času si myslím, že Zväz demokratických Slovákov v Maďarsku, jeho aparát i redakčný kolektív Ľudových novín - i keď sa dopustili viacerých chýb - po celé spomínané obdobie ostali verní svojmu poslaniu a splnili všetko, čo im okolnosti, podmienky a prostriedky umožňovali. Slovom, boli si vedomí toho, že slúžia svojej národnosti i za okolností, keď táto služba nebola vždy slávyplná.

Spomienky jubilanta zaznamenal:

Z. Bárkányi