Sereď ● Pripomenuli si 60. výročie príchodu

                  prvého transportu Slovákov z Maďarska

Pri príležitosti jubilejného 60. výročia príchodu prvého transportu Slovákov z Pitvarošu, a tým aj prvého z Maďarska, uskutočnilo sa na železničnej stanici v Seredi slávnostné stretnutie pitvarošských navrátilcov do starej vlasti.

Prví Slováci, ktorí si prenajali pitvarošskú pustatinu v Čanádskej oblasti v roku 1816, prišli z Nadlaku a pochádzali z viacerých stredoslovenských stolíc. Samostatnú obec si však mohli zriadiť až v roku 1842. V Pitvaroši pôsobili v minulosti významné osobnosti. Napríklad učiteľom bol Pavol Veselský, autor slovenského dejepisu Uhorska a Ján Kutlík starší písal do slovenských novín a udržiaval styky s Ľudovítom Štúrom. V roku 1854 žilo už v Pitvaroši dvetisíc Slovákov a v slovenskej škole, ktorú zorganizoval Ján Kutlík, sa učilo vyše tristo žiakov.

Podľa Michala Bernulu nepriaznivé znaky v živote Pitvarošanov začali už v 20. rokoch minulého storočia, keď bola založená organizácia junákov (levente), čím začala drastická maďarizácia. Pracujúci v štátnych službách boli nútení meniť si priezviská a tak z Urbančoka sa stal Ujvári, Selenského Szőke, Zelmana Szántai, Príbelského Pusztai... Aj robotníci v neďalekom cukrovare ak si chceli udržať prácu, si zmenili priezviská a tak z Prístavku sa stal Pávai.

Po druhej svetovej vojne počet obyvateľov obce bol takmer tri tisíc, počet domov 583 a zapísaných žiakov v školskom roku 1945 - 46 bolo 427. Keďže si pitvarošskí Slováci za Horthyho režimu kvôli národnostnému útlaku veľa vytrpeli a v junáckych oddieloch vypestovaná nenávisť voči ním pokračovala, mnohí hneď po skončení vojny túžili vysťahovať sa na Slovensko. „Po druhej svetovej vojne boli Pitvarošania prví, ktorí sa prihlásili na presídlenie. V tom určite zohrala veľkú rolu skutočnosť, že ich na jeseň 1944 vyhnali z domovov a plánovali ich likvidáciu. Akcia presídľovania sa však rozšírila po celej krajine. 7. júla 1945 navštívila Československú republiku 40-členná skupina slovenskej sekcie Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku, aby tamojšie orgány informovala o zámere repatriácie Slovákov z Maďarska. Nakoľko v tom období existoval tzv. „maďarský problém“, tamojšia vláda mienila národnostnú situáciu riešiť vzájomnou výmenou obyvateľstva,“ napísal M. Bernula v Pitvarošskej kronike, knižne vydanej v Maďarsku (bez dátumu vydania).

Už pred výmenou obyvateľstva, 28. októbra 1946 opustilo Pitvaroš 30 bezmajetných ľudí. Hneď na to, 5. novembra, ďalších 52 osôb. Obec Pitvaroš v priebehu repatriácie opustilo celkom 2 442 Slovákov, čiže 655 rodín. Odviezli si 150 koní, 629 kusov hovädzieho dobytka, 3 000 ošípaných, 212 oviec a kôz, 8 219 kačíc a husí, ďalej dve mláťačky, 176 pluhov, 151 brán, 152 vozov a 2 traktory.

Pred šesťdesiatimi rokmi, 11. apríla 1947, sa z Pitvarošu pohol prvý transport repatriantov. Na druhý deň ďalší a tak sa pokračovalo počas celého presídľovania. Dňa 14. mája 1947 o druhej hodine ráno opustila pitvarošskú stanicu posledná vlaková súprava. Prvý transport Slovákov z Maďarska, ktorý odišiel 11. apríla z Pitvaroša približne so 70 rodinami, prišiel do železničnej stanice v Seredi 13. apríla 1947, druhý v poradí z Maďarska a prvý z Níreďházy o deň neskôr do Levíc a druhý v poradí z Pitvarošanmi tiež 14. apríla 1947 do Sládkovičova, vtedajšieho Diószegu. Prvé dva transporty v Seredi a v Leviciach boli slávnostne privítané najvyššími predstaviteľmi Slovenska.

Pri príležitosti jubilejného 60. výročia príchodu prvého transportu Slovákov z Pitvarošu, a tým aj prvého z Maďarska, uskutočnilo sa 14. apríla 2007 na železničnej stanici v Seredi slávnostné stretnutie pitvarošských navrátilcov do starej vlasti. Po desiatich rokoch, keď bola v roku 1997 na tejto železničnej stanici odhalená aj pamätná tabuľa, zorganizoval túto jubilejnú slávnosť Spolok Slovákov z Maďarska, Dom Matice slovenskej v Galante, Mestský úrad v Seredi a Miestny odbor Matice slovenskej v Seredi. Na jubilejnom stretnutí sa okrem najstarších repatriantov, ktorí sa vrátili na Slovensko v roku 1947 z Pitvaroša, zúčastnili aj ich početné rodiny a hostia. Nechýbali medzi nimi ani poslanci NR SR Jozef Valocký, Jozef Ďuračka, predseda Matice slovenskej Jozef Markuš, primátor mesta Sereď Vladimír Vranovič, riaditeľky Domu MS v Nitre a Dunajskej Strede, riaditeľ z Galanty a zástupcovia viacerých MO MS z Trnavského samosprávneho kraja. Po privítacom prejave predsedníčky Spolku Slovákov z Maďarska Anny Pilárikovej, ktorá ako jedna z repatriantiek počas prejavu a spomienok precitlivela a len ťažko prekonávala slzy, ďalším slávnostným rečníkom bol primátor mesta Sereď Vladimír Vranovič, ktorý vyzdvihol príslovečnú pracovitosť Slovákov z Dolnej zeme a ich prínos aj pri rozvoji Serede. Predseda MS Jozef Markuš svojím výstižným a hĺbavým prejavom zdôraznil významný príspevok Slovákov v prosperite veľkých svetových národov, na územiach ktorých v minulosti pracovali a pôsobili. Povedal tiež, že nie odchody, ale len návraty a ich spätný pohyb môžu dať Slovákovi skutočný pocit domova. Aj keď podľa neho Slováci mali v minulosti viac vlastí, vždy však bude platiť slovo o jedinečnom domove v skutočnej vlasti.

Medzi desiatkami repatriantov, prítomných na tejto spomienke, pochádzajúcich vo veľkej väčšine z Pitvaroša, bolo možné stretnúť sa aj s najstaršími, ktorí prišli do Serede s prvým transportom. Takými boli aj Štefan Legéň a Ján Garaj, obidvaja už 85-roční. - Z Pitvaroša sme odchádzali dobytčími vagónmi cez Békešskú Čabu, Budapešť, Štúrovo a o 11. hodine dopoludnia pristála vlaková súprava približne so 60 - 70 rodinami na tejto železničnej stanici. Do večera našu rodinu vojaci poodvážali najprv dočasne do Veľkej Mače a neskôr nás osídlovacia komisia natrvalo umiestnila vo Veľkých Uľanoch. Prvá zo štyroch dcér sa nám narodila ešte vo Veľkej Mači. Hneď po príchode na Slovensko sme spolu s Jánom Garajom absolvovali kurz traktoristov. Najprv sme pracovali ako traktoristi v strojnom družstve, potom v JRD, a to postupne ako vedúci pracovnej skupiny a ja ako účtovník, - zaspomínal si Štefan Legéň. Osemdesiatročný rodák z Pitvaroša, žijúci v Trenčíne, Michal Majo prišiel na Slovensko s rodičmi ako vyučený krajčír a po absolvovaní základnej vojenskej služby sa stal vojakom z povolania. Štefan Gašpar mal desať rokov, keď prišiel s rodičmi na stanicu v Seredi a aj ich ďalšia cesta smerovala do Veľkej Mače. Nakoniec osud to zariadil, že neskorší trvalý pobyt si našiel práve v Seredi. Vyučil sa za železiara a celý život až do odchodu do dôchodku pracoval so železom v podniku Stavoindustria. Ako dôchodca zostal kutilom a jeho záľubou sú starožitnosti pochádzajúce zo železných predmetov. Keď nemusí, nevynechá ani jednu burzu starožitností v Trenčíne, Nitre a v Bratislave. Účastníčka spomienkových osláv Zuzana Mikulcová-Kochanová prišla s rodičmi ako dvadsaťročná a rodina nový domov našla v Senci. Jej otec Jozef Kochan bol obuvníkom a ona sa vyučila za krajčírku, ďalšia sestra bola úradníčkou a brat, vyučený pekár sa po skončení základnej vojenskej služby priženil do Česka a žije v Chomutove. Jedným z najmladších repatriantov, ktorý prišiel na Slovensko s rodičmi ako dvojročný, bol na stretnutí Emil Dovalovský, ktorý je predsedom MO MS v Sládkovičove. Pripomenul účastníkom, že Pitvarošania žijú aj v Sládkovičove a pozval ich na ďalšie jubilejné stretnutie, na ktorom slávnostne odhalia pamätnú tabuľu na evanjelickom kostole v Sládkovičove. Na slávnostné spomienkové podujatie v Seredi prišli Pitvarošania nielen z blízkeho okolia, ale aj zo vzdialenejších miest - Bratislavy, Trenčína, Trnavy, Senca, Skalice, Nitry... Organizátori pripravili účastníkom bohatý kultúrny program, v ktorom sa predstavili spevácke zbory a súbory MO MS v Seredi a MO MS v Košútoch, počas celého podujatia vyhrávala dychová hudba Seredčanka.

Ján Jančovic