Prirodzené prostredie ● Predstavujeme Editu Pečeňovú

Ako by som mala začať prácu, ak píšem o takej osobnosti, akou je Edita Pečeňová, ktorú každý pozná ako riaditeľku Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a internátu v Békešskej Čabe? Pravdaže, od začiatku.

Z najlepších prác súťaže

Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

„Zo školských lavíc do života II.“

V roku 1999 som sa dostala do békeščabianskeho slovenského gymnázia. Nemala som problémy s prijímacou skúškou, lebo som mala aj v Sarvaši dobrú učiteľku slovenčiny, na konci 8. ročníka som urobila aj štátnu skúšku stredného stupňa typu C zo slovenského jazyka. Čiže by som mohla povedať, že som sa na gymnázium dostala ľahko. Vtedy som sa prvýkrát dostala do kontaktu s Editou Pečeňovou, ktorú som poznala len ako riaditeľku inštitúcie. Predtým som sa s ňou nestretla, hoci som o nej veľa počula, pretože pochádzam z tej istej obce ako ona. Keď som začala chodiť do gymnázia, vtedy som sa dozvedela, že moja teta tiež chodila do tejto školy a bola spolužiačkou terajšej riaditeľky. Dozvedela som sa od nej, že naša pani riaditeľka už aj na gymnáziu bola rovnako pedantná a dôsledná, ako je teraz. Čiže vráťme sa k tým začiatkom. Za dva roky som ju nespoznala, pretože nás nevyučovala žiaden predmet. Keď sme si sadli v septembri roku 2001 do lavíc a čakali sme na hodinu slovenčiny pani Boledovičovú (hosťujúcu učiteľku zo Slovenska), boli sme strašne prekvapení, keď k nám prišla pani riaditeľka. Hovorila nám, čo od nás očakáva o pol roka, ale my sme len pozerali, nevedeli sme prísť k sebe. Ale čas plynie. Naučili sme sa s ňou pracovať. Musím sa priznať, že aj ja som mala na začiatku trému, ako budem vedieť vyhovieť jej požiadavkám, ale potom som sa už radšej učila, aby som si zaslúžila jej uznanie. Mala som veľa šťastných zážitkov, niekedy som chcela mať ešte viac úloh. Vždy som robila práce zo slovenčiny s oduševnením. V 12. triede sme sa prihlásili na OKTV stredoškolskú olympiádu). Vtedy som dostala toľko učiva, že som si už nežiadala viac, ale trápila som sa s gramatickými úlohami, vďaka čomu som sa dostala do druhého kola. Spolu s riaditeľkou sme dostali úlohu. Prečo píšem, že spolu? No lebo sme každú úlohu robili spolu. Mala som prečítať slovenskú klasiku - Jozefa Maka a Tisícročnú včelu. Ale nečítala som sama. Pani učiteľka, lebo v tej situácii bola učiteľkou, nie riaditeľkou, čítala vždy so mnou a potom sme diskutovali o prečítanom. Chcela som ilustrovať mojimi vlastnými skúsenosťami to, že som veľmi vďačná tejto vynikajúcej žene, učiteľke, riaditeľke, že ma nielen učila, ale že som mohla s ňou spolupracovať a získať toľko vedomostí a zážitkov. Nepoznám inú takú zvláštnu a dobrú učiteľku, ako je ona.

Predstavujeme riaditeľku békeščabianskeho

slovenského gymnázia Editu Pečeňovú

- Ako spomínate na výchovu a detstvo v dedinskom prostredí?

- Vyrástla som v Kardoši. Starí rodičia z matkinej strany bývali na salaši, Nagyrét sa tomu hovorí, pri Čabačude. Pamätám sa, že každý týždeň v sobotu sme sa zišli u starých rodičov - vtedy ešte obidvaja žili, bohužiaľ, teraz ich už nemám. Takže sálaš a sálašské prostredie pre mňa bolo najväčším zážitkom. Ešte sa pamätám na vôňu stromov, na hrozno, na hrušky… Starý otec pestoval ovocie, zeleninu a ja som bola stále pri ňom. Z dreva som mala poskladaný taký malý sálaš, ten bol len môj, a tam som sa skryla, tam som čítala, niekedy som snívala alebo som tam bola len tak sama so sebou. Nemám súrodencov, ale toto sálašské prostredie podľa mňa navždy ovplyvnilo môj život v tom zmysle, že sa cítim vždy veľmi blízko k prírode. Preto som nevedela nikdy bývať v paneláku. Postavili sme si rodinný dom, lebo potrebujem vidieť každý deň oblohu, koľko oblakov je tam, aké je počasie, tak, ako to každé ráno sledoval starý otec. V Kardoši som mala krásny život. Moji rodičia žili spolu so starými rodičmi, ktorí, žiaľ, už taktiež nežijú. Starí rodičia sa medzi sebou rozprávali po slovensky a od rána do večera som počúvala ich hovor, pletky a všelijaké historky z minulosti, o vojne… Starý otec mi recitoval básne, potom rozprával Gerčiho rozprávky po slovensky - strašne som ich mala rada. Napríklad ten neviem aký pán, ako si urobil taký veľký stoh zo sena,… aký veľký bol ten stoh... Moji rodičia a starí rodičia sa vždy zaoberali poľnohospodárstvom, takže všetko, čo súvisí s poľnohospodárstvom, je mi veľmi blízke, i keď, musím sa priznať, nikdy som nevykonávala s veľkou láskou tieto domáce a poľnohospodárske práce, nechutili mi voľáko. Ale predsa ten život je mi ešte stále veľmi blízky, teda cítim vôňu zeme, keď sa napríklad oralo, alebo keď sa hnoj vyvážal, keď bola žatva, keď sme lámali kukuricu… Ešte stále sa viem dobre rozpamätať, akú vôňu malo ovocie, tráva, ako sa menili vône prírody v jednotlivých ročných obdobiach.

- Ako ste sa dostali do kontaktu so slovenským jazykom?

- Prirodzene. Teda v rodine sa rozprávalo doma po slovensky. Starí rodičia sa medzi sebou nikdy nerozprávali po maďarsky, stará mama ani nevedela po maďarsky. Napríklad keď ochorela a keď som už bola väčšia, tak ja som s nimi (zámerne hovorím s nimi, lebo my onikáme) chodila k lekárovi. Stará mama mi pošepla, čo ju bolí, a ja som to povedala lekárovi. Vtedy som ešte nevedela, že ja vlastne tlmočím. Alebo sme chodili na trh predávať sliepky a stará mama mi pošepla, že dajme po stopäťdesiat, a ja som povedala, že százötven. A keď sa mi už nechcelo, tak som povedala százharminc, aby sme tie sliepky už predali.

- Akú slovenčinu ste používali doma - nárečovú alebo spisovnú?

- Starí rodičia cez zimu šli vždy na Slovensko, lebo tam sa presťahovala do Levíc otcova sestra, a do Želiezoviec, tam sa mi narodila sesternica, takže cez zimu sme boli sami - teda otec, matka a ja. Potom na jar sa vrátili. Vždy tak okolo novembra odcestovali a vo februári alebo začiatkom marca sa vrátili zo Slovenska. Bolo zaujímavé, ako si starí rodičia obohacovali svoju slovnú zásobu, ktorá bola už trocha zastaralá. Rodičia sa medzi sebou rozprávali po slovensky. To bolo zaujímavé, že mne sa už prihovárali po maďarsky, ja som napriek tomu starým rodičom odpovedala vždy po slovensky. Toto prirodzené prostredie - ja si myslím mi veľmi veľa pomohlo v osvojovaní si a v obohacovaní si slovenského jazyka. Hoci stará mama nebola veľmi spokojná, keď som ju začala opravovať na základe spisovnej slovenčiny a veľmi rázne a prísne mi povedala, že „To je panština, ďjóuka moja, tak sa u nás nikdy nevravelo!”. Ona používala bibličtinu, a keď som jej začala vysvetľovať, že to je vlastne čeština, odpovedala mi na to, že k Pánu Bohu len v takomto jazyku sa môže človek prihovárať, a nie v slovenčine. Starý otec mal veľmi bohatú slovnú zásobu, chcel si osvojiť aj slovenský pravopis, ale mäkčene nijako mu nevychádzali, lebo tak starých rodičov nikto neučil písať a čítať po slovensky, oni si písmo osvojovali autodidakticky. Vedeli obidvaja čítať. Napríklad taký Čabiansky kalendár čítali po slovensky, alebo to, čo si doniesli so sebou zo Slovenska. V novinách starý otec čítal napríklad, aké bude počasie… Dodnes sa u nás, keď sa zíde rodina, používa slovenský jazyk. Len teraz už, bohužiaľ, je to zriedkavo a výnimočne. Napríklad môj otec, keď bol niekoľkokrát hospitalizovaný, dostal sa do izby k takému starému pánovi, ktorý vraj už nehovoril. Zaujímavé bolo, že ja raz idem k nemu na návštevu a počujem tú našu nárečovú slovenčinu:„Vieš, vtedy, keď sa mi tá krava otelila”. Ten starý pán zle počul, mal zlý sluch. Ako 80-ročný už bol schopný komunikovať len v materčine - v slovenčine. Našla som v živote niekoľko príkladov na to, aký je vzťah k slovenčine. Človek sa vráti k tomu, k tým koreňom, z ktorých pochádza.

- Ktoré slová máte ešte v pamäti, ktoré ste len doma používali?

- Celú slovnú zásobu. No teraz to už ťažko ide pretransformovať do nárečovej podoby. S Petrom Pečeňom - s bratrancovým synom - sme robili zaujímavú prácu: pozbierali sme kardošské nárečové slová, máme ich už asi 300. Celé vety sme pozbierali, názvy jedál, poľnohospodárskych prostriedkov. Vypytovali sme sa napríklad, ako ich povie ujo Jano Pečeňa. Našla som hlboko v pamäti také slová, ako napríklad štrnágeľ, furmanka, alebo zajac. Čižmy sa naťahovali pomocou zajaca. Zajac mal pod posteľou každý pán, každý gazda. Vrátili sa mi tieto slovíčka, keď sme robili tento nárečový prieskum. To je môj obľúbený koníček.

- Kde ste chodili do základnej školy?

- Do základnej školy som chodila v Kardoši. Rodina Gulyásovcov mala veľký vplyv na mňa. Pani učiteľka Gulyásová bola mojou prvou učiteľkou a ja si myslím, že bola vynikajúca. Potom nás vyučoval pán Gulyás. Vyzdvihla by som, že som veľmi vďačná kardošskej škole a keby som mala príležitosť, urobila by som tam pomník pre tých učiteľov, ktorí ma učili. Nechcem každého zvlášť, ale ešte treba vyzdvihnúť pána učiteľa Gutyana. Zlatý pán, ktorý s veľkou oduševnenosťou vychovával dedinské deti, organizoval tábory,… Chodievali sme na výlety po celom Maďarsku, rozprával nám o Budapešti, o kultúre, histórii, o tom, ako sa máme správať, aj o tom, ako si máme vyžehliť blúzku či košeľu, ako máme vyzerať, ako sa máme učiť jazyky. Napríklad keď pocítil, že ja mám určitý sklon k jazykom, tak mi zaobstaral magnetofón, lebo som ho nemala, aby som si vypočula svoju reč a opravila nedostatky, intonáciu. Vždy mal na starosti kardošské dedinské deti. Chodievali sme s ním na túry a zaviedol nás do dejín našej obce. Kreslili sme, fotili sme, strašne veľa sme sa od neho naučili. Takže som mu veľmi vďačná, ale aj všetkým tým učiteľom, ktorí tam pracovali. Vychovávali právnikov, lekárov, učiteľov a s veľkou láskou sa o nich starali. Boli veľmi prísni, ale odovzdávali nám nielen učivo, lež sme od nich dostali aj určitú výchovu, - ukázali nám, čo je hodnotné v živote, ako sa máme postarať o to, aby sme sa dostali trošku vyššie, že nemusíme sledovať len ten dedinský svet, veď svet je oveľa širší,… a oni nám ho otvorili. Takže boli to naozaj vynikajúci ľudia.

- Ako vplýva na budúcnosť dieťaťa to, aký kontakt má s učiteľkou slovenského jazyka?

- Slovenčinu nás učila pani Anna Melišová - Ružinská. Je vynikajúca učiteľka. Na hodinách sme čítali Fraňa Kráľa, lebo učebnice, ktoré sme mali, boli pre nás trošku nudné. Teda moja generácia si ešte prirodzene osvojila slovenčinu. Keď som napríklad dostala v auguste učebnice slovenčiny, pamätám sa, že jedna obálka bola červená, druhá zelená, tretia modrá a bolo tam napísané Čítanka. Pozdávala sa mi príliš jednoduchá. Naši učitelia nás naučili čítať. Za jeden deň som prečítala celú čítanku a pani učiteľka sa rozhodla, že budeme čítať niečo vážnejšie, Čenkovej deti od Fraňa Kráľa. Ona nám čítala, my sme tomu rozumeli, potom sme sa rozprávali o tom, čo ona prečítala a tak sme si rozširovali slovnú zásobu.

- Vedeli ste už v základnej škole, že sa chcete stať učiteľkou?

- Vždy som sa chcela stať učiteľkou. Mala som hádam osem rokov, keď som sa rozhodla. Ináč, nie som sama, v rodine máme učiteľov. Takže určite mám niečo v génoch, čo súvisí s touto profesiou. Musím však konštatovať, že nie je ľahká. Nevedela som si predstaviť inú profesiu, nikdy v živote som nerozmýšľala o tom, že budem - čo ja viem - novinárka alebo lekárka. Práca s ľuďmi, s deťmi ma vždy lákala.

- Kde ste pokračovali v štúdiách?

- Prihlásila som sa na Slovenské gymnázium do Békešskej Čaby. Bolo to moje rozhodnutie, hoci ma trocha ovplyvnil aj pán profesor Gutyan, ktorý mi povedal, že mám určitý cit k jazykom, že by som sa mala vydať po tejto ceste. Pamätám sa aj na prvý deň. Môj krstný otec zo Slovenska bol práve tu a priviezol ma autom - pricestovali sme červeným Moskvičom. V Čabe bol riaditeľom internátu pán profesor Kiszely. Pekne po slovensky sa porozprávali o tom, že trošku som plakala, lebo sa mi nechcelo do internátu. Ťažko som si zvykla na internát, ale tu, v Békešskej Čabe, ma čakali dobrí ľudia: pani profesorka Milyová, pani profesorka Vargová, pán riaditeľ Kiszely. Vynikajúci, láskaví, dobrosrdeční ľudia.

- Aké spomienky máte na gymnaziálne roky?

- Dobré, myslím si, že bolo dobrým gymnáziom. Mala som dobrých spolužiakov. V triede nás bolo 17. Našou triednou profesorkou bola Anna Vargová Korcsoková - vytvorila z nás dobrý kolektív. Dodnes sa pravidelne stretávame, máme medzi sebou architekta, pracovníka na ministerstve zahraničných vecí, učiteľov, inžinierov. Práve minulý rok v novembri sme mali stretnutie. Každý má prácu, nikto nie je nezamestnaný. Máme veľa detí, tomu sa tešíme. Naše deti sú už dospelé, ale dušu máme mladú.

- V čom sa odlišuje život dnešných gymnazistov od vašich gymnaziálnych rokov?

- Neveľmi sa odlišoval náš život od života súčasných gymnazistov. Samozrejme, že sme mali menej možností a boli sme oveľa chudobnejší, ako terajšie deti, teda nemali sme takéto dobré podmienky, ako majú naše deti teraz. Nemali sme doma magnetofóny. Ale zato sme chodievali aj do zahraničia, na Slovensko, organizovali pre nás výlety po celom Maďarsku a knihy boli lacné. Veľa sme čítali a v tom je podstatný rozdiel, lebo vtedy sme ešte nemali video. Pravidelne sme si kupovali knihy, nie požičiavali ich z knižnice. To bolo zaujímavé, že sme zbierali knihy a niekedy sme čítali aj na hodinách.

- Zúčastňovali ste sa na nejakých spoločenských akciách?

- Spoločenské akcie vždy boli, v našej triede boli oduševnení tanečníci. Ja tancovať a spievať, bohužiaľ, neviem, na tieto dve disciplíny nemám nadanie. Ale naša trieda mala samostatnú tanečnú skupinu. Iba dvaja sme netancovali - ja a môj manžel, vtedy ešte len môj spolužiak. Vo všetkom inom sme však triede pomáhali.

- Kedy ste sa rozhodli, kde budete pokračovať ďalej a prečo práve tam?

- Takže už na základnej škole som vedela, že budem učiteľkou. Na strednej škole sa vo mne len posilnilo toto rozhodnutie a prihlásila som sa na Univerzitu Loránda Eötvösa v Budapešti, na slavistiku, konkrétne na slovenčinu a ruštinu, kde som sa veľmi dobre cítila. Už od tretieho ročníka som sa zapájala do hnutia Ako sa stať skvelým učiteľom! Chodievala som na také mimoriadne zamestnania z metodiky, kde sme sa učili nové postupy. Dobre som sa cítila aj počas praxe v budapeštianskych školách, a to na ruštine aj na slovenčine. Mala som zaujímavé zážitky. Predstavte si, že ešte pred troma rokmi som bola v Budapešti, stála som tam na zastávke autobusu. Podišiel ku mne vysoký mladý muž a povedal mi, že on sa ešte na mňa pamätá, že som vyučovala v ich škole. To bolo pred 20 rokmi a bola som tam len mesiac. Ja som sa na neho nepamätala, veď vtedy mal 15 rokov. Bol to taký dobrý pocit, že ma spoznal ešte po toľkých rokoch. Potom sme sa porozprávali, ja som mu povedala, že som už riaditeľka, a on mi na to povedal len: „Vedel som to!“

- Kde ste začali pracovať po skončení univerzity?

- Po skončení univerzity som sa dostala ihneď sem. Mala som dve možnosti: ostať v Budapešti a zaoberať sa vedeckou prácou alebo vyučovať. Neviem prečo, ale pre mňa bolo jednoznačné, že sa vrátim sem. Pán profesor Chlebnický ma zavolal a ja som prišla. Veľmi dobre ma prijali, dobre sa tu cítim.

- Bolo vašim snom obsadiť riaditeľské kreslo?

- To, že som sa stala riaditeľkou, nebolo plánované. Vždy som rozmýšľala len o tom, že budem učiteľkou. Myslím si, že v duchu som ňou do dnešného dňa. Je veľmi zaujímavé, že deti ma dodnes oslovujú pani učiteľka a nie pani riaditeľka. Z toho sa veľmi teším, lebo ja si myslím, že študenti ma ešte stále pokladajú viac za učiteľku, ako za riaditeľku, hoci v tejto funkcii ma rešpektujú.

- Prečo ste prijali funkciu riaditeľky školy?

- Predovšetkým preto, lebo v tom vidím úzku súvislosť s mojou základnou profesiou. Navyše beriem veľmi vážne budúcnosť tejto školy, ako aj národnostného školstva. Rovnako vážne beriem aj zodpovednosť, ktorá s tým súvisí. Takže si myslím, že môžem ostať i učiteľkou, veď do dnešného dňa vykonávam túto svoju prácu. Týždenne mám veľa hodín a ešte viac sa venujem svojim žiakom. Teda funkcia mi neprekáža v tom, aby som bola aj vo vyučovacom procese, aby som sa rozvíjala v profesii, lebo človek sa stále učí a stále zdokonaľuje svoje metódy. Takže ja si myslím, že z roka na rok viac viem o svojej profesii a z roka na rok sa viem lepšie sústrediť na ten najdôležitejší problém - ako čo najlepšie naučiť deti po slovensky. Veľa o tom už viem, ale myslím si, že ešte veľa neviem, takže sa ešte môžem zdokonaliť. Napríklad práve teraz vyučujem syntax v dvanástej triede a vidím ďalšie možnosti, ale aj problémy, ktoré zdokonalením mojej práce už v nasledujúcej triede nebudú. Napríklad pri vyučovaní morfológie sa budem vedieť oveľa lepšie sústrediť na jednotlivé jazykové javy, aby som pri syntaxi nemala toľko problémov, ako mám s deťmi teraz, v tomto roku.

- Predpokladám, že nie je ľahké byť súčasne matkou aj riaditeľkou? Ako viete dať do súladu rodinný a školský život?

- Príliš veľa sa musím venovať školským otázkam, takže veľmi často sa mi stáva, že keď som sama, rozmýšľam, zoskupujem plány, hodnotím jednotlivé úseky činnosti našej školy, alebo si zapisujem svoje nápady. Bohužiaľ, veľa času trávim v škole, často od rána do večera. Ale nie preto, že nechcem ísť domov, ale vždy si voľačo nájdem. Chcem zabezpečovať pre svojich kolegov a našich žiakov čím lepšie pracovné podmienky. Mám vynikajúcich kolegov a myslím si, že kolektív békeščabianskej školy je po odbornej i po ľudskej stránke na dobrej úrovni. Teraz sa u nás striedajú generácie, pribúda mladých ľudí a najväčším problémom pre mňa je vychovať túto mladú generáciu učiteľov v tom duchu, v akom duchu mňa vychovala tá generácia, ktorá je už na dôchodku. Aby sa duch békeščabianskej školy, jej úroveň, naše nároky nielenže zachránili, ale aby sa dostali do novej dimenzie, lebo sa musíme prispôsobiť modernej generácii, výzvam, ktoré každodenne dostávame. Rodina ma podporuje, ale výčitky svedomia zato mám vždy, lebo sa neviem venovať svojim vlastným deťom toľko, koľko by som sa mala. To má určité nedostatky, ale aj výhody, lebo sú samostatné. Bohužiaľ, chlapci sa naučili aj variť, najjednoduchšie jedlá si spravia sami, lebo vedia, že matka je v škole. Niekedy by som sa mohla viac venovať svojim deťom a to ma trápi, lebo človek si nenájde harmóniu medzi povolaním a medzi rodinou. Teda vždy buď alebo dominuje rodina, a potom mám kvôli tomu výčitky svedomia, alebo opačne. Je to taký kolobeh hľadania rovnováhy.

- Bola som svedkom toho, ako sa menila budova školy počas vášho riadenia. Ste spokojná s výsledkami, alebo máte ešte nejaké plány?

- Viac ako 30 miliónov sme investovali do budovy tejto školy, ale to je strašne málo. Táto škola by potrebovala nové šaty, potrebná je rekonštrukcia celej budovy (staré múry, zlá izolácia, zlá strecha, zlá elektrická sieť). Nevieme si kúpiť viac počítačov, lebo elektrická sieť školy je taká zastaraná, že by sme ju potrebovali vymeniť. Ja pevne verím, že rekonštrukcia budovy sa začne v blízkej budúcnosti. Potrebné je to aj preto, aby sme mali na úrovni vybavené kabinety, čo je podmienkou úspešnej, kvalitnejšej výučby.

- Aké kontakty má škola s inými inštitúciami?

- Naša inštitúcia má podpísanú dohodu o spolupráci s bratislavským slovanským gymnáziom. Mali sme veľmi zaujímavé akcie, naši gymnazisti cestovali na Slovensko a bývali v rodinách, chodili na vyučovacie hodiny. Základná škola zasa podpísala dohodu o spolupráci s levickou školou, kde prebieha aj dvojjazyčné vyučovanie, aby sme uľahčili kontakty medzi deťmi. Mali sme spoločné divadelné vystúpenie v Leviciach. Predviedli sme rozprávku v slovenčine. Deti z Levíc boli u nás na týždňovom pobyte. Ukázali sme im pamätihodnosti Békešskej Čaby a Slovenského Komlóša.

- Aké kontakty máte s Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku?

- S Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku máme vynikajúce vzťahy, niekedy spoločne organizujeme akcie. V decembri to bola prednáška mladého výskumného pracovníka Alexandra Tótha o cudzích slovách v slovenčine. Zaujímavé sú populárno-vedecké prednášky, ktoré organizuje VÚSM, dobré sú ním vydané publikácie, čítanky, ktoré sa dajú použiť na hodinách slovenčiny, aj na čítanie. Moje kolegyne spolupracujú s výskumným ústavom na projektoch, pripravujeme sa na jazykovú skúšku, takže ja si veľmi vysoko cením prácu ústavu a vysoko hodnotím našu spoluprácu.

- Čo si myslíte, má dieťa výhody z toho, že pochádza z dvojjazyčného prostredia?

- Každé dieťa, ktoré pochádza z prirodzeného dvojjazyčného prostredia, má výhody. Len neviem, či toto prirodzené dvojjazyčné prostredie ešte vieme vytvoriť pre naše deti. Ja si myslím, že v školských inštitúciách v každom prípade. Momentálne sa najlepšie vedia deti naučiť jazyk tam, kde sú dvojjazyčné školy. Dobré by bolo, keby sme mohli mať jednojazyčné národnostné inštitúcie. Ale nie som presvedčená o tom, že máme také rodiny, ktoré dokážu vytvoriť dvojjazyčné prostredie. Veď napr. televízne či rozhlasové vysielanie v slovenčine sa dostane do našich rodín len veľmi zriedka. Ľudové noviny, noviny zo Slovenska si nemôže človek zaobstarať kedy sa mu zažiada. Teda svet okolo nás je jednojazyčný, maďarský. Inteligentný človek, ktorý chápe význam znalosti slovenčiny a ktorý je oddaný svojim koreňom, ktorý sa pamätá, nosí v sebe pamiatku alebo má blízky vzťah k slovenskej kultúre a k slovenskému pôvodu, ten si dá dieťa do inštitúcie podobného typu. Neoceniteľná prednosť je, keď dieťa ovláda slovenský jazyk, vie v ňom komunikovať, pozná literatúru, dejiny jazyka, kultúru. Pochopí celkom iný svet. Ale dnešná doba má pre nás ešte jednu výzvu, treba ovládať ešte jeden svetový jazyk. Ja som veľmi pyšná na to, že napríklad naši gymnazisti - ročník 2004/2005 - odišiel zo školy tak, že viac ako polovica študentov mala štátnu skúšku vyššieho stupňa typu C zo slovenčiny a štátnu skúšku stredného stupňa typu C z angličtiny alebo z nemčiny. Myslím si, že toto je budúcnosť našej inštitúcie. Odovzdať slovenský jazyk a kultúru na veľmi vysokej úrovni, podľa možností čoraz lepšie, čoraz efektívnejšie, ale popri tom naučiť študentov aj angličtinu alebo nemčinu. Snaživí študenti sa dostanú na medicínu, na ekonomiku, na poľnohospodársku univerzitu, na filozofické smery. Dosahovali sme vynikajúce výsledky a predpokladám, že ich budeme dosahovať aj v budúcnosti.

Na záver by som chcela o Edite Pečeňovej citovať zo spomienok môjho bývalého spolužiaka Ondreja Béreša: „Bola jednou z mojich obľúbených učiteľov. Takú úctu nikto z učiteľov nevedel odo mňa dosiahnuť, ako sa to podarilo jej. Vždy som mal trému, keď sa blížila hodina slovenčiny, pretože ona nás učila slovenský jazyk a literatúru. Keď sme boli niekoľko týždňov pred maturitou, prebehlo mi mysľou, že nezmaturujem, pretože som nebol najlepší z gramatiky, mohol by som povedať, že na ňu nemám talent. Predsa sa mi podarilo získať maturitné vysvedčenie, niečo sa na mňa predsa len za tie roky „nalepilo“. Vždy som na ňu pozeral nielen ako na učiteľku, ale aj ako na riaditeľku školy. Vykonávala, a myslím si, že aj vykonáva tak horlivo svoju prácu, že by to slúžilo ku cti aj mužom v tejto funkcii.“

Edita Srnková

Pedagogická fakulta Vysokej školy S. Tešedíka v Sarvaši

Pomocné profesorky: Anna Lentvorská a Erika Fajnorová