Zaujímavú, pekne ilustrovanú, ale pre našu slovenskú vec potenciálne nevyužitú, to jest nesprávne podanú správičku sme si mohli prečítať v 2. čísle Ľudových novín (r. 1990) pod názvom „Socha Gy. Szondiho v Drégelypalánku.“ Píše sa v nej, že „Koncom minulého roka odhalili v novohradskom Drégelypalánku sochu hradného kapitána Györgya Szondiho, ktorý sa prvý postavil proti Turkom tiahnucim na Uhorsko.” Dozvieme sa ešte, že sochu zhotovil Pál Kő, že ju umiestnili v centre obce, a že pri príležitosti jej slávnostného odhalenia rolu Gy. Szondiho hodnotil historik István Nemeskürti.

Nič viac. Človek by sa mohol aj diviť, čo tá správa hľadá v našich slovenských novinách, keď nič spoločného nemá s našou národnosťou. Veď Drégelypalánk nie je u nás zaregistrovaný ako slovenská osada, ani György Szondi nežije v našom vedomí ako Slovák, ale ako maďarská historická postava. V škole sme sa učili báseň Jánosa Aranya: „Szondi két apródja“ (Dvaja pážatá Szondiho), a v Novom maďarskom lexikóne (Új magyar lexikon 1972) sa dočítame, že „Szondi György /?-1552/: Drégely hős védője, a 16. sz-i végvári vitézek jellegzetes alakja. Halálát Tinódi Sebestyén és az ő nyomán Kölcsey, Czuczor és Arany énekelte meg” („György Szondi /?-1552/: hrdinský obranca Drégelya, charakteristická postava bojovníkov pohraničných hradov 16. storočia. Jeho smrť ospieval Sebestyén Tinódi a po jeho stopách Kölcsey, Czuczor a Arany.“)

Čiže správička v Ľudových novinách, naše štúdiá v škole, a nakoniec aj Nový maďarský lexikón nám vnukajú, že tu bezpochyby ide o maďarského historického hrdinu. Tým viac, že spomínaný lexikón publikuje aj vlastnoručný podpis: Georgius Szondi!

O to mi teraz ani nejde, že tvrdenie podľa ktorého „György Szondi“ sa údajne „prvý postavil proti Turkom tiahnucim na Uhorsko“ je nezmysel (veď hrad „Drégely“ aj vtedy bol v severnej časti Uhorska a Turci prišli od juhu!), skôr mi ide o to, že národné povedomie našich Slovákov by lepšie posilňovala taká správa, ktorá popri bájke z minulého storočia by im ukázala aj niečo zo sveta skutočnej histórie. Správa, z ktorej by sa dozvedeli, že Drégely nebol Drégely, ale Dragul (viď Kiss Lajos: Földrajzi nevek etimológiai szótára 1988, s. 391), Draguľ, a čo je v tomto prípade snáď ešte dôležitejšie, že spomínaný hrdina sa volal nie Szondi György, ale Juraj Sucho. Ak by sa o tom historik István Nemeskürti pri slávnostnom odhalení sochy náhodou nebol zmienil, čo sa ľahko mohlo stať, to je jeho chyba. Ale že sa o tom nezmienili ani naše Ľudové noviny, to je chyba redakcie. Taká chyba, ktorá sa len čiastočne dá napraviť uverejnením tohto môjho príspevku.

Na skutočnosť, že meno Szondi György je meno vymyslené, poukázal už aj spisovateľ Ján Balko vo svojom historickom románe Sultánova pomsta (viď s. 213), keď k osobnému menu kapitána hradu Draguľa, Juraja Suchu priložil nasledujúcu vysvetlivku: „Juraj Sucho a Szondi György je jedna a tá istá osoba. Ide totiž o to, že maďarskí buržoázni dejepisci pomaďarčili meno Juraja Suchu na Szondi Györgya (pozri dielo Borovszky Samu: Magyarország vármegyéi és városai. Hontvármegye, s. 106). Tu sa doslova píše: „…maga Szondi, recte Sucho is tót származású lehetett, ami éppenséggel nem von le semmit halhatatlan dicsőségéből” („…sám Szondi recte Sucho bol asi tiež slovenského pôvodu, čo mu naskrze neuberá z jeho nesmrteľnej slávy.“) Z textu ďalej vyplýva, že aj väčšinu Suchovej posádky tvorili Slováci. (Poznamenám, že latinské slovo recte = správne).

Na túto zvláštnu poznámku spomínaného románu ma upozornil v Mlynkoch môj brat Jožko, ktorý tento román Jána Balku práve čítal. Bol som tým veľmi vzrušený a chcel som o tom napísať do našich novín. Skôr som sa však chcel aj na vlastné oči presvedčiť o pravdivosti tejto mimoriadnej správy spisovateľa. Zašiel som do budapeštianskej Univerzitnej knižnice (Egyetemi Könyvtár), vybral som si spomenutú knihu (Borovszky Samu: Magyarország vármegyéi és városai. Hontvármegye, značka: Ge 34/10), otvoril som ju na 106-tej strane a presvedčil som sa, že spisovateľ Ján Balko má pravdu. Ten citovaný text je skutočne tam.

Odcitujem ešte jednu vetu, ktorá je z hľadiska našej témy tiež veľmi výrečná: „A selmecziek abban reménykedtek, hogy a közelgő törököket Szondi - igazi nevén Szucho - György Drégely mellett fel fogja tartóztatni” („Štiavničania sa nádejali, že György Szondi - pravým menom Sucho - blížiacich sa Turkov pri Draguli zadrží.“) Čiže meno Szondi György vlastne neexistovalo, resp. nebolo skutočné!

Trápia ma tu potom už iba dve otázky:

a) Ak má pravdu Nový maďarský lexikón, že totiž Juraj Sucho sa sám podpisoval ako Georgius Szondi, asi prečo to robil, či sa počiatky pomaďarčovania našich priezvisk musia posunúť späť z 19. storočia až do 16.-ho?!

b) Ale ak uznáme pravdivým tvrdenie, že o pomaďarčovaní Slovákov sa dá hovoriť len od 19. storočia, alebo že meno Juraja Suchu pomaďarčili na Szondi Györgya iba neskôr „buržoázni dejepisci“, potom odkiaľ sa vzal ten „originálny“, „vlastnoručný“ podpis (Georgius Szondi) v Novom maďarskom lexikóne?!

Či tak, či onak, máme tu do činenia s pregnantným príkladom na to, prečo sa o nás, Slovákoch, hovorieva(lo), že vraj my nemáme históriu. Máme ju, len ju pred nami až podnes starostlivo utajujú. Na nás je rad (aj na novinároch Ľudových novín), aby sme si ju odkryli, urobili ju viditeľnou, ba čo viac, aby sme si ju nikomu nedali takto chytrácky vysvojiť.

My, Slováci, teda môžeme byť hrdí na hradného kapitána Juraja Suchu, ktorý spolu so svojou 150-člennou - prevažne tiež slovenskou - posádkou tak odvážne bránil svoj hrad Draguľ, tak hrdinsky bojoval proti tureckej presile, že radšej všetci do jedného obetovali svoj život, ale kým žili, nevzdali sa.

Gregor Papuček (1990)