Orosláňsky rodák Ján Cablk ● Bol významným národohospodárom

Otec slovenských sirôt Ján Cablk (na rozdiel od väčšej časti svojej rodiny) svoje národnobuditeľské úsilie dokončil v krajine svojich predkov.

Mladistvý Štefan Cablk (1831), rodák z Brezovej pod Bradlom sa v časoch hurbanovského povstania stal jeho dobrovoľníkom. Za tento skutok bol odsúdený na smrť, ale ako mladistvému mu trest pozmenili na žalár, z ktorého sa mu podarilo utiecť. Potom počas štúdií akoby sa bol tento oduševnený Slovák stratil a podľa všetkého maďarské úrady na neho aj zabudli. Po vyštudovaní a nástupe do notárskej praxe neúnavne pokračoval v udržiavaní práv a národného povedomia Slovákov. A to práve na mieste medzi Slovákmi v Zadunajsku, kde to vtedy bolo najviac potrebné. V čase feudalizmu sa v Orosláni v Komárňanskej stolici usadila veľká časť prisťahovalcov z okolia Myjavy. Tam našiel na začiatku pokojné pôsobisko aj Štefan Cablk. Prišiel tam za obecného notára v roku 1861. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní začal naňho znovu útok zo strany maďarizátorov, pretože všemožne sa usiloval udržiavať slovenské národné povedomie krajanov v Orosláni. To bolo tŕňom v očiach niekoľkých jednotlivcov a tiež úradov a tak ako nebezpečného pansláva ho spoločne s farárom Jurajom Mošteňanom a učiteľom Pavlom Bartošom šikanovali, napádali a potom aj nespravodlivo odsúdili. Štefan Cablk s manželkou Annou mal dvoch synov a tri dcéry a je len samozrejmé, že všetkých vychovával v slovenskom duchu. Z nich orosláňska rodáčka Pavla (1865) najprv študovala na dievčenskej škole v Pešti a v čase najväčšieho prenasledovania Slovákov na učiteľskej preparandii v Rábe (Győr). Pre národné presvedčenie celej rodiny, obvinenia z panslavizmu a pre nedostatok finančných prostriedkov musela štúdium predčasne ukončiť. Keď Štefan Cablk stratil v Orosláni fyzickým napádaním aj značnú časť svojho majetku, rodina sa vrátila na Slovensko, do Martina, kde rozšírila rady slovenských národovcov. Od roku 1888 pracoval najprv v administrácii Národných novín, potom ako pisár v advokátskej kancelárii Matúša Dulu a nakoniec ako účtovník v pivovare. Jeho dcéra Pavla sa ešte v Orosláni vydala za kaplána Ľudovíta Novomeského, s ktorým po krátkom pôsobení vo Svätoplukove pri Nitre sa rozhodla aj s manželom roku 1889 hľadať svoje uplatnenie medzi krajanmi v USA. Senický rodák Ľudovít Novomeský okrem toho, že vykonával medzi nimi duchovnú prácu ako reverend, patril medzi hlavných organizátorov slovenského života. V Newarku založil slovenský evanjelický zbor a školu, spolu s Petrom Rovniankom Slovenskú banku a roku 1890 Slovenský národný spolok. Zaslúžil sa tiež o založenie slovenských časopisov a okrem toho, že bol redaktorom viacerých, prispieval do mnohých ďalších časopisov a kalendárov. Zomrel roku 1938 v Newarku. Jeho manželka Pavla bola v tom čase jednou z najvýznamnejších Sloveniek v USA. Najprv začala prispievať do Amerikánsko-slovenských novín a keď sa rodina presťahovala roku 1893 do New Yorku, začala pracovať v ženskom spolku Živena. Jej príchodom začala narastať nielen organizačná činnosť Živeny, ale aj éra slovenského divadelníctva. Bola herečkou i režisérkou. V Živene prešla rôznymi funkciami, ale nakoniec až do svojej smrti bola predsedníčkou tohto spolku. Okrem toho v období prvej svetovej vojny bola aktívnou členkou amerického Červeného kríža. Ako jediná Slovenka sa dostala aj do prestížneho Contemporary klubu IMKA. Okrem organizátorského, rečníckeho, hereckého talentu prejavila aj literárne umenie. Na príklade prenasledovania celej rodiny Cablkovcov vydala brožúrku s názvom Následky maďarizácie v Uhorsku. Krátkymi príspevkami a listami prispela do viacerých slovenských periodík, vychádzajúcich v USA a na Slovensku. Zomrela 4. decembra 1922 a pochovali ju v Newarku, vedľa otca Štefana Cablka, ktorý zomrel 24. apríla 1918.

Rodičia a súrodenci po odchode dcéry Pavly do USA až do začiatku 20. storočia stále žili v Martine, kde boli pevnou súčasťou martinskej slovenskej spoločnosti. Nechýbali ani na jednom podujatí, ktoré sa týkalo obrany práv slovenského národa. V roku 1898 patrili medzi 28 Martinčanov-národovcov, ktorých vyšetrovali a potom v roku 1900 odsúdili, a to iba za to, že na stanici spevom vítali redaktora Národných novín Ambra Pietra, ktorý sa vracal z väzenia vo Vacove k novému procesu. Za uverejnené články na obranu Slovákov pred maďarizáciou bol vtedy odsúdený na osem mesiacov väzenia a 600 korún pokuty. Kým dcéra Etela Cablková dostala trest 100 korún peňažnej pokuty, jej vtedy už 69-ročný otec Štefan Cablk a brat Ján Cablk si v bystrickom väzení, v cele číslo 81, odsedeli dva mesiace. Za dcérou Pavlou odišiel začiatkom 20. storočia do USA nielen otec Štefan Cablk, ale aj ďalšia Cablková dcéra, divadelná ochotníčka Etela, ktorá posilnila slovenský národný život v USA. Okrem iného bola predsedníčkou klubu Slávia v Pittsburghu a neskôr ako členka Slovenskej ligy aj tajomníčkou ČSNR.

Volali ho otcom slovenských sirôt

Ďalšou významnou osobnosťou z rodiny bol už spomínaný syn Štefana Cablka Ján, ktorému chcem venovať rozhodujúcu časť tohto príspevku. Ján Cablk sa narodil 9. februára 1867 v Orosláni. Už počas orosláňského pobytu do roku 1885 navštevoval lýceum v Bratislave, skadiaľ ho zo siedmeho ročníka spoločne s ďalšími pätnástimi druhmi vyhodili zo štúdia. Boli obvinení, že sa tajne schádzali, spievali slovenské pesničky, v škole sa rozprávali po slovensky, čím vraj ohrozovali uhorské vlastenectvo. V skutočnosti najväčším ich prehrešením bolo to, že zorganizovali schôdzku a slávnosť na počesť menín obetavej podporovateľky slovenských študentov Boženy Kutlíkovej-Hodžovej, manželky advokáta, priateľa a donátora slovenských študentov Vendelína Kutlíka. Ján Cablk po troch rokoch odišiel do Kluže, kde sa zamestnal ako úradník a kde súkromne ukončil zvyšok gymnázia. Potom právo a komerčné vedy študoval v Budapešti a v Kluži. Po skončení štúdií začal pracovať ako bankový úradník v Myjave, v Martine a hlavný účtovník sporiteľne v Krupine. V čase pôsobenia v Martine v septembri roku 1901 nastúpil dvojmesačné väzenie v Banskej Bystrici (za už uvedené vítanie Ambra Pietra z vacovského väzenia). V tomto meste ako divadelný ochotník v rokoch 1897 - 1900 vytvoril až 16 postáv v divadelných hrách a dokonca bol aj autorom komédie 2x2=4, ktorú uviedli aj na doskách SND a vo Východoslovenskom divadle v Košiciach. Keď v rokoch 1906 - 1914 pôsobil ako riaditeľ Ľudovej banky vo Vrbovom, vtedy popri svojej profesijnej práci značnú časť prostriedkov a času venoval starostlivosti o deti v sirotincoch a ďalšie chudobné deti zase posielal na štúdia. Zo začiatku podporoval Slovákov študujúcich na rôznych školách v Uhorsku, ale keď prišiel na to, že viacerí z nich sa po skončení štúdia zmaďarizujú a „popánštia“ a pre slovenský národ sú takto málo platní, spojil sa s Dr. J. Pavlom Blahom a spolu s nim vyberali na školách snaživých žiakov pochádzajúcich z mnohopočetných rodín a tých vysielal študovať do Čiech a na Moravu s jeho podporou. Žil v bezdetnom manželstve a tak mnohých chudobných žiakov podporoval až po maturitu na obchodných akadémiách a priemyselných školách takmer úplne zo svojich prostriedkov. Popri tom z titulu svojej bankovej funkcie významnú časť finančných prostriedkov mohol použiť aj pre tento účel. Píše o tom v knihe Medzi vrchmi a na rovine Ivan Thurzo, ktorý jeden čas v bankách pracoval pod vedením Jána Cablka. - V časoch národného útlaku naše slovenské peňažné ústavy boli nielen baštou slovenského národného povedomia, horlivou činnosťou svojich zamestnancov, ale súčasne aj zdrojom finančných prostriedkov na národné ciele. Všeobecne sa vie o činnosti Jána Cablka, peňažníka vo Vrbovom, ktorý rozličnými grajciarovými a šestákovými položkami, nenápadne započítanými obchodným stránkam, napomáhal školovanie slovenských mladíkov na českých stredných a odborných školách. Po Cablkovej smrti, keď vynášali jeho truhlu, špalier okolo nej tvorili práve tí, ktorými Cablk takto pomohol vyštudovať. Ešte výstižnejšie a adresnejšie o dobročinnej pomoci Jána Cablka chudobným žiakom píše jeden z nich - Ján Duriš-Frndák v dlhšom článku v Stráži na Sione (č. 4 / 1944): - V jeseni roku 1912 bol som tiež medzi Jánom Cablkom vystrojenými študentmi do Čiech a na Moravu, ktorí od Vŕbového sa na vozoch viezli na železničnú stanicu v Brezovej pod Bradlom. Bolo nás počtom 14. Na stanici si nás dojate začal obzerať starý šedivý Brezovan tak, že mu začali oči slziť, brada triasť a pritom vyriekol prorocké slová: „Ach, ach, teda toto sú tie Cablkové deti ? No keď vie sám Cablk toľko iskier nakresať pre slovenský plameň, dá Boh, že bude z toho taký oheň, ktorý spáli aj maďarské jarmo“. Spomenul som si na tento starčekov výrok, keď sme dňa 3. novembra 1918 večer nakladali do vlaku na brnianskom nádraží, v prítomnosti slovenského národného výboru, guľomety a strelivo a chystali sa ísť oslobodzovať Slovensko. K nám prideleným vojakom sme boli zaradení iba traja dôstojníci - všetci traja Cablkovi odchovanci z Vrbového. Musím však pripomenúť, že kým sme obsadili Vrbové, slúžili už v našich radoch z Vrbového a okolia ďalší šiesti dôstojníci - Slováci a mnoho vyštudovaných poddôstojníkov a desiatky ďalších vojakov nastúpilo do radov slovenských dobrovoľníkov. Na túto uvedomelosť mala veľký vplyv práve Cablková činnosť vo Vrbovom. - V ďalšej časti píše o nezištnej pomoci Jána Calbka, jeho názoroch na zbytočné vynakladanie finančných prostriedkov na v živote nepotrebné veci. Medzi ne zaraďoval aj písanie novoročných pozdravov, stavanie drahých pomníkov a hromadenie vencov na rakvy zomrelých. Všetky takto použité finančné prostriedky by bol najradšej videl použité na zaopatrenie sirôt a vzdelávanie chudobných žiakov. O tom píše ďalej Ján Ďuriš: - Tak aj my Cablkovi odchovanci a ctitelia jeho zásad sme sa rozhodli, že pri jeho hrobe dňa 17. októbra 1943 miesto vencov na jeho rakvu, k pietnemu ucteniu jeho pamiatky, pošleme protihodnotu týchto nákladov do modranského sirotinca, na podporu ním milovaných chudobných sirôt. Sedem fyzických osôb a päť právnických osôb sa takto poskladali na čiastku 15 850 korún.

Popri dobročinnosti Ján Cablk v predvojnovom období a počas vojny vo Vrbovom obhajoval národné záujmy Slovákov, rozširoval slovenské časopisy a aj takto prebúdzal slovenský ľud k hláseniu sa k svojim právam. To bol dôvod zo strany uhorských úradov, že ho prenasledovali, dva razy uväznili v Bratislave a Szombathelyi a nakoniec odsúdili a internovali v roku 1914 v Kőrmende. Po prevrate v roku 1918 sa stal zastupujúcim prednostom zásobovacieho úradu Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska a roku 1919 riaditeľom Ľudovej banky v Novom Meste nad Váhom. Po jej spojení s Hospodárskou bankou vykonával v Bratislave funkciu jej generálneho riaditeľa. Ako jeden z najznámejších slovenských finančníkov a národohospodárov od roku 1924 až do konca aktívneho života stál na čele Zväzu roľníckych vzájomných pokladníc. Je považovaný za zakladateľa družstevných peňažných ústavov na Slovensku. Aj v tomto medzivojnovom období svoje pôsobenie v bankových inštitúciách vždy spájal s napomáhaním národných a kultúrnych snáh Slovákov. Činnosť slovenských peňažných ústavov a ich zásluhy v neprajných časoch charakterizoval Ján Cablk takto: - Kultúrne potreby Slovákov vychádzali neraz zo slovenských peňažných ústavov. Tieto zriaďovali divadlá a podporovali národopisné výskumy v prírode. V nich sa predplácali a sprostredkúvali dodávky slovenských časopisov, ak tak odmietla urobiť maďarská vláda. Nejedna verejná knižnica sa zriadila alebo aspoň začala pomocou slovenského peňažného ústavu. V banke sa usporiadúvali politické, národné aj spoločenské, ba i rodinné porady...

Svoje bohaté skúsenosti z národohospodárskej oblasti publikoval v rôznych novinách, časopisoch a zborníkoch. Ján Cablk, na rozdiel od väčšej časti svojej rodiny, ktorá zo vtedajšieho žalára národov emigrovala do USA, svoje národnobuditeľské úsilie dokončil v krajine svojich predkov. Otec slovenských sirôt zomrel 15. októbra 1943 v Bratislave.

Ján Jančovic