O. Kníchal ● Z histórie jednej cesty

Okupácia nadlho prerušila sľubné prenikanie českej a slovenskej kultúry do krajiny na Ďalekom východe, ako aj utešene sa rozvíjajúce vzájomné vzťahy.

Superexpres Hikari prešumí smogom Jokohamy a takmer nebadane sa zastaví na tokijskom nádraží. Od Osaky nás delia necelé tri hodiny a dobrých šesťsto kilometrov.

V dave na peróne pátram po okuliaroch v čiernom rámiku, ktoré by mali patriť môjmu starému známemu. Tak si ho ešte pamätám po tých deviatich rokoch, potom, čo sa vrátil zo stovežatej Prahy, kde dva roky pôsobil ako lektor japončiny: bohemo-slovakista Kei Kurisu, dlhoročný priaznivec literatúry a kultúry českej i slovenskej.

Nečudo, že medzi toľkými a tak podobnými tvárami svojich krajanov ma poznáva najprv on - a nie náhodou máva novinami Asahi šimbun, do ktorých už roky prispieva článkami o Československu. Redakcia tohoto najväčšieho tunajšieho denníka a pravdepodobne druhého najväčšieho na svete, kam sa práve chystáme, sídli na najrušnejšom tokijskom bulváre Ginza. Hodinová ručička sa ešte len blíži k dvanástej a číslice na svetelnej tabuli ukazujú 235 dopravných nehôd od polnoci nového dňa. V Tokiu, ktoré má bezmála dvanásť miliónov obyvateľov, denne pribúda tisíc motorových vozidiel a pokiaľ ide o nehody, je to vysvetlenie naozaj názorné a presvedčivé.

Pod pojmom redakcia si u nás obyčajne predstavíme jedno- či dvojposchodovú budovu, ktorá obyčajne nemusí patriť výhradne tejto inštitúcii. To, čo upúta našu pozornosť uprostred Ginzy, ďaleko prekonáva všetky tradičné predstavy. Sídlom Asahi je palác na ploche šestnástich hektárov, týčiaci sa do výšky niekoľkých poschodí. Akoby už svojimi rozmermi chcel pripomenúť, že Asahi je nielen tlačové impérium, ale aj národná pýcha. Už sám názov, ktorý značí rannú zoru, hovorí za seba. Noviny tohoto mena od svojho vzniku chceli byť pochodňou krajiny na ceste do modernej doby. V ich zakladacej listine sa uvádza, že budú písať jazykom, ktorý dokáže porozumieť hoci aj dieťa. To preto, že japončina pred stodvadsiatimi rokmi - v čase, keď sa začínala doba spoločenských reforiem a modernizácie - mala až sedem tisíc znakov, pospolitému ľudu z väčšej časti nezrozumiteľných.

Redakcia Asahi zaviedla znaky fonetické. Redaktori a reportéri si počínali dôsledne nielen pokiaľ išlo o zrozumiteľnosť, ale aj v tom, čo bolo rozhodujúce takpovediac v celospoločenskom záujme. Za tieto svoje postoje neraz riskovali nielen svoje postavenie, ale aj holý život. Najmä keď si trúfali postaviť sa zoči-voči najvyššej moci.

V roku 1943 autor článku, ktorý kritizoval všemocného premiéra Togoa za jeho militaristickú politiku, spáchal vo väzení harakiri. V auguste 1945 zase americké okupačné úrady skonfiškovali denník za to, že sa opovážil pranierovať americkú vládu za atómové útoky na Hirošimu a Nagasaki.

Zo strechy impozantného paláca Asahi práve štartuje helikoptéra s ďalším vydaním novín kamsi smerom na juh. Na severné Hokkaido sa novinové strany prenášajú telefaxom, čo je tiež vynález, ktorý dostal svoj rodný list v krajine vychádzajúceho slnka.

Prechádzame mamutím podnikom zamestnávajúcim na osem tisíc pracovníkov, vrátane stoviek redaktorov. Jeden z nich, pán Teruo Inoue, v rubrike ktorého vychádzajú články nášho bohemoslovakistu, nás prevedie po miestnostiach so sálovým spravodajstvom, zbežne nazrieme do dokumentácie, kde sa ľahko presvedčíme, ako sú Asahi informované o všetkých významnejších politikoch Československa. Nevynecháme ani tlačiareň, ktorá pri pohľade zhora svojimi rozmermi pripomína strojovňu veľkej zaoceánskej lode.

Z bulváru Ginza, kde medzitým opäť vzrástol počet dopravných nehôd, sa vydáme metrom a električkou do prímestskej štvrte Hinosi. Sídlisko priam v európskom štýle, uprostred činžiakov domy služieb, kancelárie na vybavovanie sťažností obyvateľov, poštové automaty a ďalšie vymoženosti, v strednej Európe takmer neznáme.

Byt, do ktorého vstupujeme, je do istej miery zariadený tiež po európsky, najmä ak máme na zreteli štvornohý stôl, sektorový nábytok, na stole miesto paličiek vidličky a nože. Na večeru sa podáva rybacie filé so zemiakovým šalátom. Kei Kurisu podotýka, že toto jedlo obľubuje český spisovateľ Arnošt Lustig, ktorý tu bol hosťom iba nedávno a ktorého diela už stačili zaujať svoje miesto v tunajšom knižnom repertoári.

Do pohárov zurčí neobyčajne lahodný kalpis. „Viete, ako u nás pred vojnou inzerovali tento osviežujúci nápoj?“ kladie mi otázku hostiteľ a sám si na ňu odpovie: „Takto: Kalpis chutí ako prvá láska,“ a prepukne v srdečný smiech.

Pozerám na tohto šesťdesiatnika v tmavých okuliaroch a spomeniem si na daždivé popoludnie na ktoromsi pražskom cintoríne, na spomienkový akt pri príležitosti storočnice narodenia Stanislava Boušku, českého prekladateľa chýrneho provensalského básnika Frédérica Mistrala. Fotografia z pietneho aktu je aj navzdory pošmúrnemu počasiu perfektná, ako inak, keď tento výkon podal fotoaparát made in Japan. Na rube je venovanie s touto poznámkou: „Bola to skutočne náhoda, že ste ma navštívili vo chvíli, keď som premýšľal, ktože asi je ten mladík uprostred...“ „Mladík uprostred“ totiž práve vo chvíli, keď písmená na fotografickom papieri uschýnali, vstúpil do garsónky v Dome profesorov neďaleko obchodného domu Biela labuť, kde si Kei Kurisu servíroval nepredstaviteľne horký zelený čaj. Zobral na vedomie mladíkovu prítomnosť a zašiel pre ďalšiu šálku.

Na pôde stovežatého mesta sme sa stretli ešte raz - keď sa Kurisu vracal zo slavistického kongresu vo Viedni. Jeho kolegovia zo západnej Európy tam zvyčajne rokovali a konverzovali - po nemecky. Bohemoslovakista z Japonska azda ako jediný vytrval pri jazykoch, z ktorých prekladal.

Do jeho „papierovej džungle“ tam doma - ako v našej vzájomnej korešpondencii ironicky označoval svoju rukopismi zavalenú pracovňu - medzitým pribúdali desiatky mojich listov a kopa ďalšej pošty. V listoch sa to hemžilo poznámkami a vysvetlivkami z histórie, literatúry, politiky i gramatiky, cez ktoré som nazeral do Kurisuovej prekladateľskej dielne. Veľakrát však bolo treba vybaviť aj veci všednejšie - objednať alebo zaslať časopis, zadovážiť knihu a článok, nadviazať kontakty. (Jedným z tých najpamätnejších bolo stretnutie s vdovou po V. Clementisovi dr. Pátkovou.)

To už sme zhruba v polovici šesťdesiatych rokov, keď v Japonsku začal vzrastať záujem o českú a slovenskú literatúru a publicistiku, o časopisy ako Kultúrny život a Literární noviny, na stránkach ktorých sa začínali pranierovať zločiny stalinizmu. S tým bezprostredne súviseli aj niektoré diela slovenských spisovateľov, zásluhou Kei Kurisua prvýkrát preložené aj do japončiny: Mňačkove Oneskorené reportáže a Bednárove Hodiny a minúty.

Prinajmenšom rovnako priekopnícke boli Kurisove kroky na poli bohemistiky. Niekedy v tých rokoch ma prekvapila objemná zásielka, v ktorej som objavil štyri zväzky kompletného vydania Osudov dobrého vojaka Švejka v paperbackovej úprave renomovaného vydavateľstva Iwanami šoten. Kurisu tlmočil aj Čapka, ktorý ako dramatik bol v Japonsku doma už po prvej svetovej vojne, keď tam uviedli jeho R. U. R. Náš bohemoslovakista medzitým kriticky preložil aj Fučíkovu Reportáž, zhromaždil jej 31 vydaní a začal písať knihu o jej osudoch.

Tento zoznam zďaleka nie je úplný a mohol byť ešte úplnejší, nebyť udalostí v auguste 1968. Sovietska okupácia Československa opäť a nadlho prerušila sľubné prenikanie českej a slovenskej kultúry do krajiny na Ďalekom východe, ako aj utešene sa rozvíjajúce vzájomné vzťahy. V posledných augustových dňoch onoho pamätného roku, doslova pod hlavňami okupačných tankov, som odosielal svoju núdzovú poštu via Tokia prostredníctvom japonského veľvyslanectva. V mesiacoch neistoty na sklonku spomenutého roku vznikla už dlhšie pripravovaná Spoločnosť československo - japonského priateľstva. Bol som medzi jej zakladajúcimi členmi. Naši priatelia v Tokiu sa teda konečne dočkali sesterskej organizácie. K pravde patrí aj to, že naša spoločná radosť nemala dlhé trvanie. Noví páni v Prahe a Bratislave si nepotrpeli na priateľské styky tohoto druhu a našu spoločnosť, podobne ako mnohé iné, jednoducho rozpustili.

Lenže v sedemdesiatom roku sme ešte existovali a dokonca sa naskytla príležitosť dostať sa do bezprostredného kontaktu s Japonskom. Túto príležitosť ponúkala Svetová výstava v Osake.

A tak sa začali prípravy na cestu. Počet potenciálnych účastníkov sa týždeň za týždňom postupne scvrkával, až sa napokon ustálil na číslici 3. Do vlasti sa vrátili iba dvaja.

V útulnej tokijskej domácnosti je v tejto chvíli už hodne po polnoci. Všade okolo ticho, iba steny „papierovej džungle“ odpovedajú ozvenou troch hlasov. Ten tretí patrí domácej panej, ktorá práve ustiela hosťovi na bambusovej rohoži v susednej izbe, keďže európske lôžko sa nevyskytuje ani v byte najvýznamnejšieho japonského bohemoslovakistu.

Do spálne zavanie teplo a vlhko. Dokorán otvorím okno do kraja, vydýchnem, a v tom vlhkom a teplom tichu, kdesi na samom okraji megalopolis, sa ozve nesmelý vtáčí spev. To ugvisu, japonský slávik, začína svoju nočnú serenádu.