Skutočnosť a legenda ● Koľkokrát zomrel S. Petőfi?

Spisovateľ Laco Zrubec, autor mnohých diel, ktoré zväčša nesú pečať literatúry faktu, už dlhé roky nespúšťa zrak z osobnosti Sándora Petőfiho (Alexandra Petroviča), osobnosti, ktorá bola a je predmetom sporov v slovenskej a - vzhľadom na okolnosti básnikovej smrti - aj v maďarskej kultúrnej obci.

Potvrdzuje to aj jeho najnovšia kniha - románová fikcia Zomrel dva razy (vydala Nitrianska odbočka Spolku slovenských spisovateľov, 2008), v ktorej sa autor pokúsil načrtnúť panoramatický obraz Petrovičovho - Petőfiho pôsobenia a jeho doby.

Lacovi Zrubcovi, ktorého považujem za svojho kolegu v dobrom i zlom, som už dávnejšie a pri podobnej príležitosti vytkol jeho zaujatosť pokiaľ ide o niektoré osobnosti a neuralgické body v slovensko-maďarských, ale aj v iných kultúrnych reláciách. Náš autor aj tentoraz osvedčuje svoju zaujatosť tak v prvom, skutočnom, ako aj v tom „druhom“, virtuálnom živote maďarského básnika. Sleduje ho od prvých krokov v rodnom Malom Kereši - než sa rodina presťahovala do číro maďarskej Félegyházy, kde sa Petőfi, podľa slov Gy. Illyésa, ¹ „narodil ako Maďar“ - až po jeho údajný skon r. 1856 v sibírskej tajge, kde básnik podľahol otrave krvi spôsobenej zranením.

V zdĺhavých lyrických dialógoch a vnútorných monológoch svojho protagonistu Zrubec ozrejmuje jeho vzťah k nadovšetko milovanej matke, ale aj k škole, ktorej sa - na nemalý zármutok otca - skôr vyhýbal, jeho prelietavosť v pomere k ženám - milenkám a napokon k spoločnosti, najmä k jej ubiedenej časti, ktorej tribúnom a buričom chce byť vo svojich veršoch.

V ohnisku autorovej pozornosti je Petőfiho rodová príslušnosť. Zrubec relativizuje Sándorovo - Alexandrovo maďarské povedomie (básnik dvakrát potvrdí, že nie je Maďar, kým raz sa jednako hlási k maďarstvu. Ak máme na mysli problém slovenskosti v jeho tvorbe, ktorý je tu zámerne vyhrotený, neubránime sa silnému dojmu, že Zrubec by najradšej videl svojho Alexandra v prvom rade ako slovenského básnika. Napokon vo fikcii si to môže hoci aj dovoliť: „Mal deväť rokov“, čítame na 19. strane, „písal básne v slovenskom ale aj v maďarskom jazyku“ (Dokonca!) Takmer bizarne vyznieva otázka: „Kde sú tie básne, ktoré som písal po slovensky“ (67. str.) - spytuje sa Sándor. Ozaj, kde sú tie básne, spytujeme sa tentoraz my, a zároveň si odpovedáme: Nikde, keďže nie sú doložené. Všimnime si navyše, ako logicky dobreže nie zavádzajúca je poznámka v úvode knižky:... „vieme, že Petőfi písal básne aj na Slovensku“ (sic). Zrejme áno, ibaže v akom jazyku?

Kde chýbajú fakty, tam zapúšťajú korene legendy, ktorých sa autor knihy vytrvalo pridržiava. Alexander - Sándor zaiste pochytil nejedno slovo od svojej drahej matere, lenže jeho vedomie a myslenie malo maďarskú podobu. Aj v básni Na rodnej zemi spomína na svoju pestúnku a na jazyk, v ktorom mu nôtila. Lež ruku na srdce: záleží azda jedine a práve na tom?

Materčina, (t. j. slovenčina), ako píše L.Zrubec, bola Petőfimu alfou a omegou aj počas jeho pobytu v Barguzine. Ale to už sme v tom jeho „druhom“ živote. Ak sme vyššie narážali na fiktívnosť Zrubcovho románu, potom to môžeme definitívne potvrdiť v súvislosti s obdobím, ktoré básnik strávil najprv v ruskom zajatí a napokon ako lesník na Bajkale. Táto pomyselná epizóda jeho života je vzpruhou húževnatej legendy, ktorá sa zakladá na početných podvrhoch, pamfletoch a paródiách, svojho času rozširovaných nielen v Rusku ale aj v samom Uhorsku, resp. v Maďarsku. Ich spoločným menovateľom je vrúcne želanie autorov dokázať, že Petőfi ako pobočník generála Bema, s vojenskou hodnosťou (ale bez vojenskej uniformy a výzbroja) nepadol v bitke pri Segesvári a teda nebol pochovaný v masovom hrobe. Inak v onej Petőfiho neskutočnej vojenskosti, ako to vyplýva aj z autorovho podania, je nepochybne kus svojráznej osobnosti básnika - rebelanta, ktorý síce vyzýva k vražedným činom voči utláčateľom svojho ľudu (Obeste kráľov!), avšak on sám je rozhodnutý bojovať jedine slovom.

Mimoriadnu a vnímavú pozornosť si zasluhuje záverečná úvaha prof. A. Červenáka, ktorá svojím odlišným, až kontrastným duchovným nábojom, jednoznačne vyvažuje dohady a fikcie okolo básnikovej biografie, ponecháva stranou malicherné spory, sebaklamy a predsudky „vedcov i nevedcov, literátov i neliterátov“, identifikované či neidentifikované hroby, a prisudzuje Sándorovi Petőfimu (sic!) miesto, ktoré mu patrí v maďarsko-slovenskom a európskom duchovnom priestore vôbec. Pisateľ konštatuje, že Petőfi, „v ktorého žilách prúdila slovenská krv, ale duša horela maďarským duchom“, bol občanom a bojovníkom slobodnej vlasti, slobodnej Európy a slobodného sveta.

O. Kníchal

¹ Meno Gyula Illyés autor uvádza chybne ako Illés, nositeľom ktorého

je Illyésov súčasník, spisovateľ Béla Illés. Pod týmto menom pôsobil

v minulom storočí aj významný spisovateľ Endre Illés.

P. S.: Na okraj iba poznámka na adresu publikácie: hoci je v nej uvedený jazykový redaktor, v texte sa usalašili rôzne gramatické chyby,

najmä pokiaľ ide o pádové koncovky.