Ján Fuzik ● Kľúčik na špagáte

Asi až vtedy, keď mi teta vychovávateľka zavesila na krk kľúčik na špagáte,

som si s konečnou platnosťou uvedomil, že ja tam musím naozaj zostať.

Že sa stanem malým zverencom žiackeho domova budapeštianskej slovenskej školy, jedným z tých, ktorí denno-denne cestujú dvadsaťštvorkou električkou päť zastávok do školy a späť, ktorí sa možno mesiace nedostanú domov a ktorí sa s veľkou obľubou plazia pod posteľami, lozia po skriniach a pobehujú po dlhých tmavých chodbách internátu. A na krku im neustále poletuje kľúčik na špagáte...

Aj keď som bol do svojich desiatich rokov zvyknutý na slobodnejší dedinský život, nevyľakala ma táto zmena, chystal som sa na ňu. Všetky štyri sestry dali rodičia do budapeštianskej slovenskej školy, ba dve mladšie boli vtedy ešte tam. Rýchlo som si našiel kamarátov a spolu s nimi som lozil a pobehoval, no pravda, aj som sa učil. Slovenčina nám, deťom z pilíšskych obcí, ale aj z iných dedín z okolia Pešti a Novohradu, väčšie ťažkosti nerobila. Museli sme si len prispôsobiť naše nárečie spisovnému jazyku a už to šlo. Priznávam, že ja som to s tým svojím tvrdým kestúckym jazykovým dedičstvom mal trochu ťažšie, aj keď pán učiteľ Petrík sa nám ešte doma snažil vtĺkať do hlavy krásy mäkčenia de-te-ne-le. Ale hneď musím zdôrazniť, že som mimoriadne hrdý na naše dôsledne tvrdé kestúcke slovenské nárečie, ktoré nielen v Maďarsku a v celom krajanskom svete, ale podľa mojich doterajších skúseností ani na Slovensku nemá obdoby. Konkurentov som doposiaľ vždy prichytil na nejakej skrytej dvojhláske, alebo nenápadnom zmäkčovaní... Nuž, práve táto moja dnešná pýcha mi robila toho času najväčšie starosti. Dodnes sa pamätám na svoju nemalú dilemu „železo“ či „zeležo“ - veď mäkčiť sa musí a doma bolo jednoducho „zelezo“.

Teda „klúčik ze zeleza“, asi takto by som spojil trochu násilne tie dve kľúčové slová, ktoré sa mi vynárajú, keď si pomyslím na svoje začiatky v budapeštianskej slovenskej škole, v ktorej som strávil deväť krásnych rokov, až po maturitu. A ten kľúčik na špagáte mi otváral nielen lacný zámok na ošúchanej internátnej skrini, ale aj dvere do sprchy, k televízoru, na divadelné predstavenia, koncerty, maturity, univerzitné štúdiá a diplom na Slovensku, prácu a chlieb do dnešného dňa.

Na to všetko si nemôžem nespomenúť, keď sa chystáme osláviť 60. výročie založenia mojej alma mater, ale aj sarvašskej slovenskej školy a po presídlení znovuorganizovanej čabianskej ustanovizne. Pritom v Komlóši oslavovali šesťdesiatku vlani a v Novom Meste pod Šiatrom budú spomínať o rok. Ale keď hovoríme o jubileách týchto našich popredných výchovno-vzdelávacích inštitúcií a venujeme im patričnú pozornosť aj v Našom kalendári, nesmieme zabúdať ani na celý rad niekdajších sálašských a súčasných základných škôl, ktoré sa vo veľkom pričinili o výučbu slovenského jazyka a dodnes pracujú na jeho zachovávaní. S úctou a vďakou spomíname na všetkých učiteľov, ktorí v nich pôsobia a pôsobili.

Čosi z minulosti

Kedysi, vlastne tiež práve pred 60. rokmi - neveľa po skončení výmeny obyvateľstva či presídľovacej akcie - v septembri 1949 sa slovenčinu ako predmet učilo v Maďarsku v 140 školách 11 tisíc detí. Dnes, podľa hlásenia vlády Maďarskej republiky pre Radu Európy, sa v 45 takýchto školách učí slovenský jazyk týždenne 4-5 hodín asi 3560 žiakov.

Sú to neutešujúce fakty, ale nekritická nostalgia za minulosťou nám tiež nepomôže. Začiatkom 70. rokov sa napríklad s nadšením písalo v Ľudových novinách, že na gymnáziách v Balašských Ďarmotách, Slovenskom Komlóši a Níreďháze zaviedli výučbu slovenčiny ako druhého cudzieho jazyka. Ako autor článku dodáva, dobre by bolo nasledovať tento príklad aj v Tatabáni, Komárne, Orosláni, Vacove, Šalgótarjáne, Miškovci, Rétšágu a Novom Meste pod Šiatrom. Z jedenástich vymenovaných možností sa dnes vyučuje slovenčina na maďarských gymnáziách ako cudzí jazyk iba v štyroch mestách: v Komárne, Balašských Ďarmotách, Miškovci a Novom Meste pod Šiatrom.

Nechcem búrať ilúzie, ale aj vlastná spomienka na prvý rok v budapeštianskej škole je trochu trpká. V štvrtej triede sme boli asi desiati, zlúčení s druhákmi. Tak isto prváčikovia a tretiaci. Ja som dovtedy v Kestúci o ničom podobnom nepočul!

Nepochybne bolo veľkým atentátom voči nášmu školstvu zrušenie jednojazyčnej slovenskej výučby vo viacerých školách v roku 1961. Pripomeňme si však, čo písala novinárka Júlia Vilinská už o päť rokov skôr, v októbri 1956 v poslednom čísle týždenníka Naša sloboda o rozlúčkovej slávnosti prvých slovenských absolventov slovenského učiteľského ústavu v Budapešti: „Nepreháňam, ale pri rozlúčke neprehovorili ani jediného slovenského slova. Takto sa vypravovali prví slovenskí učitelia na slovenské dediny! Potom sa divíme, prečo nechcú rozprávať po slovensky?“

Asi za túto aféru absolventi nemohli, ale aj z tohto prípadu vidno, aké mohli byť veci toho času zložité. A určite sú také aj dnes.

Ako sme na tom

Čo teda s naším slovenským školstvom dnes, keď neustále klesá počet škôl, kde sa slovenčina vyučuje aspoň ako predmet týždenne 4 hodiny? (To im zabezpečuje národnostný príplatok a prevádzkovateľom možnosť udržania miestnej školy.) Čo dnes, keď máme mizivý počet maturantov v našich dvoch gymnáziách a nevyužívame ani minimálnu kvótu 4 štipendistov ročne na vysokých školách na Slovensku? Čo dnes, keď v poslednom akademickom ročníku nemáme ani jediného domáceho slovenského poslucháča na piatich slovenských vysokoškolských katedrách v Maďarsku?

Riešenie nie je jednoduché, ako ani motivovanie mládeže na výučbu slovenčiny. Lebo motivovať treba tým viac, že odborníci vykázali: v rodinnom a osobnom styku slovenský jazyk v Maďarsku už prakticky stratil svoju komunikatívnu funkciu. Pre študujúcu mládež je nesporne účinnou motiváciou potreba dvoch štátnych skúšok z cudzieho jazyka na získanie vysokoškolského diplomu. Mnohí, ak to neurobili do skočenia základnej školy, sa k jazyku vracajú neskôr. A aby sa mali kam vracať, na koho sa obrátiť i v menších dedinách, miestne slovenské samosprávy sa snažia zo svojho skromného rozpočtu aj finančne napomáhať slovenskú výučbu v materských a základných školách. Novozaložené župné slovenské samosprávy na čele s novohradskou monitorujú slovenské školstvo na svojich teritóriách, aby mohli čo najúčinnejšie pomáhať. Niektoré samosprávy, občianske organizácie a inštitúcie motivujú slovenských žiakov štipendiami, usporadúvajú pre nich študijné súťaže a kultúrne prehliadky. Neoceniteľnú pomoc dostávame pritom zo Slovenska, či už vo forme vysielania hosťujúcich učiteľov, doškoľovaním našich pedagógov, alebo výrazným rozšírením možností účasti našich detí v školách v prírode v materskej krajine.

Vďaka všetkým týmto snahám situácia nie je snáď až natoľko zúfalá - aspoň čo sa týka štatistických údajov. Ani v porovnaní s prieskumom Celoštátnej slovenskej samosprávy o slovenskom národnostnom školstve v Maďarsku z roku 2001. Je síce pravda, že napr. počet škôl, v ktorých sa vyučuje slovenčina ako národnostný jazyk, klesol za túto dobu z 54 na 45. Pritom počet žiakov v týchto školách sa ani napriek nepriaznivým demografickým trendom neznížil. Neraz išlo „iba“ o zlučovanie škôl, v ktorých v tých lepších prípadoch deti a slovenská výučba zostali.

Novými cestami

Celoštátna slovenská samospráva popri svojich zákonom daných kompetenciách a povinnostiach (pripomienkovanie pripravovaných zákonov a nariadení, rezortných vydavateľských plánov učebníc atď.) venuje sústavnú pozornosť nášmu školstvu prostredníctvom Výchovno-vzdelávacieho výboru, ale aj inštitúcií CSS. Vyslovene za týmto účelom založila Slovenské pedagogické metodické centrum v Békešskej Čabe, ktoré vydalo celý rad príručiek pre materské školy. Pripravuje jediný slovenský odborný časopis mimo hraníc Slovenska s názvom Slovenčinár, do tvorby ktorého systematicky zapája aj slovenských pedagógov z Rumunska a Srbska. Metodické centrum je tiež organizátorom nového štipendijného systému, ktorým mieni CSS aj finančne motivovať žiakov siedmich a ôsmich tried, aby za pomoci svojich pedagógov pokračovali v štúdiách na slovenských gymnáziách. Štipendiá zabezpečuje novozaložená Verejná nadácia za Slovákov v Maďarsku. V súčasnosti máme na našich stredných školách v Békešskej Čabe a Budapešti 16 takýchto prvákov a do systému sa zapája čoraz viac žiakov.

Výučbu a pestovanie slovenského jazyka napomáhajú prakticky všetky inštitúcie CSS, predstavené v tohoročnom Našom kalendári. Stačí snáď pripomenúť študentské súťaže Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, alebo divadelné tábory, prehliadky a filmové semináre Slovenského divadla Vertigo. Pritom CSS sa zapojila do rozvíjania, alebo aspoň udržania slovenského školstva v Maďarsku aj priamo, úplne novým spôsobom - prevádzkovaním troch škôl v Sarvaši, Békešskej Čabe a Novom Meste pod Šiatrom s vyše 900 deťmi. Tú poslednú zachránila pred zlúčením a pravdepodobným zánikom, dvom ďalším zabezpečuje pomocou štátnych normatív a dotácií stabilné a nerušené fungovanie. V Békešskej Čabe už netreba bojovať s vedením mesta o povolenie druhej škôlkárskej skupiny, sú tu dokonca tri s 80 deťmi. Pravda, tu čaká CSS naliehavá úloha rekonštrukcie budovy školy a internátu, čo sa vzťahuje aj na našu zemplínsku ustanovizeň. Lebo skúsenosť zo Slovenského Komlóša a Sarvaša ukázala, že závažným motivačným momentom detí i rodičov je stav školskej budovy, úroveň výučby, ktorá sa meria možnosťami neskoršieho uplatňovania sa žiakov, ako aj celková prestíž danej slovenskej školy. V obnovenej a rozšírenej modernej sarvašskej základnej a materskej škole máme vyše 450 detí, z toho potešiteľne vysoký je počet prváčikov. Zapísalo sa ich 57 a učia sa paralelne v troch triedach, s čím sa doteraz nemohla pochváliť asi ani jediná slovenská škola v Maďarsku!

Ako som sa dopočul, tieto deti už nenosia na krku kľúčik na špagáte. Je to vraj nebezpečné. Keďže kľúčiky však pravidelne strácali, skrinky si nezatvárajú, len miestnosti, v ktorých sa nachádzajú. Na všetko sa môže nájsť riešenie. Ale tie kľúčiky na špagáte, otvárajúce našim deťom slovenský a celý slovanský svet, si nosia všetky vo vrecku. Ako kedysi každý Napoleonov vojak maršalskú palicu.

Ján Fuzik

predseda CSS