Píše sa 24. september. Sobota. Sedem hodín a tridsať minút. V čabianskej slovenskej škole sa pripravuje konečné zúčtovanie...

Zapojené sú všetky kompetentné orgány. Akciu strategicky pripravuje vedenie s hospodárskym oddelením, vykonávateľmi sú žiaci a študenti spolu so svojimi rodičmi a učiteľmi. Už nechýba nikto, len ten, s kým je potrebné vybaviť si účty. Pred poriadkový tribunál sa postavil jediný obžalovaný. Neporiadok. Poviete si: „Chudáčisko, prečo ho nenechajú na pokoji!? Veď pohľad na budovu školy nesvedčí o tom, že by tu roztiahol svoje chápadlá. Krásne vynovené priečelie, vyumývané okná, podlaha ako zrkadlo...“

Na ľútosť už nebol čas. Každý sa chopil náradia podľa miesta vyslania. Prvý stupeň zvieral v rukách hrable, rýle, lopaty, motyky, metly a pustil sa do skrášľovania dvora a trávnatých častí. Najmladší z druhého stupňa preskúmali priestory pod javiskom v jedálni a gymnazisti so staršími žiakmi sa presunuli k učebni fyziky. Vždy ma zaujímalo, čo skrývajú miestnosti rozsiahlej budovy, učupenej na zadnom dvore. Ale ako sa hovorí, kto je zvedavý,... dozvie sa i to, čo nechce. Padli zámky na piatich dverách a pred nami sa odkryl dvadsaťročný školský poklad. Tak sme vynášali stoly, stoličky, skrine, pohovky, postele, predpotopné kopírky, monitory, televízory, písacie stroje, bicykle, kuchynskú linku.... (pozri foto). Po dvoch hodinách by sa za zadný dvor nehanbil žiadny neporiadnik. Počas desaťminútovej prestávky, ktorú väčšina využila na načerpanie energie (pozri foto), zasadal krízový štáb na čele s pani riaditeľkou. Nastala rozhodujúca fáza akcie. Zlikvidovať smetisko, hádam najväčšie, aké som zatiaľ videla, bola veľká výzva. Pootvárané sklady hltali do svojich útrob všetko funkčné, všetko nefunkčné, zničené, polámané opustilo areál školy. Oteckovia niekoľkokrát absolvovali jazdu zručnosti s vozíkom.

Popoludní sa upratovacie čaty rozbehli domov. Aká by to bola sobota bez vysávania, prania, žehlenia a práce v záhradke. Neporiadok je ako mafia, zničíte ho iba premyslenou, dlhodobou a neúnavnou prácou. Ako mi povedala mamička jedného druháčika: „... no tak už poďme do práce, lebo to nikdy neskončíme!“

(Z. B-A)