Békešská Čaba ● Lúčenie si našlo aj vás!

Čabianska slovenská škola voňala jarou. Všetky špáročky zaplnili kvety a telocvičňou zaviala sviatočná atmosféra. Postupne ju zaplnili rodičia, učitelia, žiaci a hostia a trpezlivo čakali na príchod hlavných aktérov tohto dňa.

Tí poslednýkrát zasadli do lavíc svojej triedy, ktorá sa zmenila na nepoznanie. Z lavíc zmizli knihy, papiere, rozhádzané ceruzky, zo skrine sa vytratila pyramída z prázdnych krabičiek od kakaa i nástenka zívala prázdnotou. Vyparilo sa pracovné napätie, tréma, nuda i študentské huncútstva. Do triedy vstúpili spomienky, smútok i očakávania.

„Lúčenie pozná každý z nás, v lúčení je oheň a aj mráz,

lúčenie podobá sa návratom.

Lúčenie to sú stisky rúk, v lúčení chveje sa i vzduch.

Lúčenie býva aj krásne, lúčenie je farba čias,

lúčenie je pozdrav vášne, vždy nájde nás...“

Mĺkve čakanie ukončilo dlhé zvonenie. Pre maturantov bolo posledné. Spolu so svojou triednou sa vybrali na rozlúčkovú cestu školou. Sprevádzaní študentskou hymnou si zasadli pred tváre svojich spolužiakov, rodičov a učiteľov. Ako prví sa im prihovorili študenti 11. triedy, ktorí od nich prevzali zástavu školy. A potom sa ďakovalo a spomínalo, smialo a plakalo... A možno by sa spomínalo doteraz, keby tých trinásť mladých ľudí nečakala posledná zastávka na trase ich gymnaziálneho štúdia - maturita.

V týchto dňoch už zúročujú vedomosti štyroch rokov. Prajeme im veľa úspechov a veríme, že nezabudnú. Veď:

„Každý človek túži niekomu mávať, keď sa jeho vagón rozbieha v diaľ.

Keď sa človek lúči, myslí na návrat na miesto, kde sám s nádejou stál.

V diaľke už váš vlak píska, vábi vás do nových dní,

Stále však vo vrecku stískate lístok so slovíčkom NEZABUDNI!“

Zuzana Benková