Vysoké Tatry sú národným symbolom Slovákov. Tieto najmenšie veľhory sú vlastne skvostom pre každého z nás. Veď koho by nelákali mohutné končiare, strmé steny, hlboké doliny, hukot horských bystrín, priezračné plesá, nádhera vodopádov?

Žiaci Slovenskej základnej školy v Sarvaši spolu s pani riaditeľkou Zuzanou Medveďovou a troma učiteľkami Ildikou Strepkovou, Annou Podaniovou a Zlatkou Liškovou strávili týždeň v tomto krásnom prostredí. Ubytovaní sme boli v Škole v prírode v Tatranskej Lomnici, ktorej riaditeľom je pán Ján Poracký. Poznáme sa už dlhé roky a radi sa tam vraciame. Vlani sme mu povedali, že tohto roku okrem toho, že sa chceme zdokonaľovať v slovenskom jazyku, bude našim cieľom zdolať Rysy, turistami najvyhľadávanejší tatranský štít.

Po príchode na ubytovňu sme sa radovali, že nie sme sami, naše deti sa mohli zoznámiť s mladými slovenskými hokejistami z mesta Martin, ktorí tu mali letné sústredenie.

Počasie bolo premenlivé, každý deň pršalo, sem-tam padali krúpy, ale aj svietilo slniečko. Veď vieme, že v nadmorskej výške nad 1000 m trvá zimné obdobie viac ako pol roka. Sneh v kotloch a žľaboch sa udrží dokonca po celý rok.

Náš program bol heterogénny a zaujímavý. Prvá túra smerovala na Zbojnícku chatu, ktorá sa nachádza vo výške 1960 m Na výstup sme vyrazili z Hrebienka, kde sme sa dostali zubačkou. Odtiaľ sme takmer tri hodiny postupovali po červenej značke, ktorá nás doviedla do cieľa. Všetci žiaci mali riadne turistické topánky, čo sme ocenili najmä pri Studenovodských vodopádoch, kde nás zastihlo krupobitie. Krúpy veľké ako hrášok nám klopali na pršiplášte a musím sa priznať, že sme sa báli pri blýskaní a hromobití. Získali sme zážitok hádam na celý život. Do Tatranskej Lomnice sme sa vrátili električkou.

Návšteva Belianskej jaskyne, ktorá je Národnou prírodnou rezerváciou, očarila každého. Jaskyňa vznikla z tmavých strednotriasových vápencov krasu Belianskych Tatier koróznou a eróznou činnosťou vôd z ľadovcov a zrážok. Obdivovali sme pestrofarebnú kvapľovú výzdobu a jaskynné jazierka. Najzaujímavejší bol Dom veľkých vodopádov a jeho časť Hudobná sieň. Po obede sme navštívili mesto Poprad, kde sme mohli nakupovať darčeky.

Celodňový výlet do Poľska deti veľmi čakali. Zavčas rána sme nastúpili do autobusu a cestovali sme cez Zakopané a Krakov do Osvienčimu a Birkenau. Deti sa celou cestou vypytovali, čo všetko uvidia.

Jedným z nezabudnuteľných programov bola prehliadka nacistického koncentračného tábora v Osvienčime. Fašistické memento druhej svetovej vojny hlboko zapôsobilo na každého z nás. Po prehliadke niektorých blokov človeku naskočila husacia koža. Koncentračný tábor Birkenau sa nachádza 5 kilometrov od Osvienčimu, budovy sa Nemci pokúsili zlikvidovať. Veríme, že naši žiaci si odtiaľto odniesli zážitky, ktoré budú pre nich výstrahou, aby sa nikdy nepostavili na stranu nacionalizmu, šovinizmu a násilia. Cestou domov sme sa zastavili v meste Zakopané, kde sme si pochutili na výbornej zmrzline.

Našim najvytúženejším cieľom však bol výstup na Rysy, štít na hranici SR a Poľska, ktorý je zároveň najvyšším vrchom Poľska. Ešte vlani sme si zabezpečili ubytovanie v Chate pod Rysmi, najvyššie položenej ubytovni vo Vysokých Tatrách. Rozdelili sme sa do dvoch skupín. Spoločne sme prešli cez symbolický cintorín, potom sa jedna skupina vybrala z Popradského plesa na Štrbské pleso. Tu nás čakali aj priatelia z Popradu, ktorí nám pomohli splniť náš cieľ. Veď túra nebola jednoduchá. Prechod cez snehové jazyky bol zaujímavý. Pri reťaziach sme sa rozdelili do skupiniek a nebezpečné úseky nám pomáhali zdolávať priatelia pani Slávky Macurákovej a jej manžel. Výstup na štít bol nádherný, pohľad na Morské oká bol očarujúci. Mali sme šťastie, veď počasie sa menilo v polhodinových intervaloch. Pri zostupe sme preberali nezabudnuteľné zážitky na chate pod Rysmi. Zaujímavé boli aj toalety, ktoré boli postavené na skale a výhľad cez sklenené steny bol zaujímavý. V noci bolo chladno, pohľad na oblaky, ktoré sa nesmierne rýchlo preháňali oblohou, nás zaskočil. Personál chaty bol veľmi milý, vedúci Viktor Beránek nám ešte na Popradskom plese poradil, aby sme si spacie vaky nechali tam, lebo hore na chate sú deky a tie nám budú stačiť. Všetci sme sa radovali, veď s veľkým plecniakom nie je jednoduché zdolávať trasu po reťazcoch. Bol to fantastický zážitok, na ktorý iste nikto z nás nezabudne. Ráno sme sa umývali v snehu, každý dostal dva poháre vody, aby si umyl zuby. Po výdatných raňajkách sme sa pustili tou istou náročnou cestou na ubytovňu.

Keďže v skupine bolo veľa menších detí, do jedného z programov sme zaradili výlet na Skalnaté pleso. Tí, ktorí boli s nami prvýkrát, sa trocha báli cesty visutou kabínkovou lanovkou. No pri pohľade na okolie nemali čas myslieť na strach. Na Skalnatom plese sme si pozreli Observatórium Astronomického ústavu SAV. Tí, ktorí chodievame lyžovať sme sa sedačkovou lanovkou vyviezli do Lomnického sedla (2190 m). Je to široké sedlo v južnom hrebeni Lomnického štítu. Lyžiarsky atraktívny terén sa deťom páčil, ale poznamenali, že je len pre vyspelých lyžiarov. No pohľad na okolie bol nádherný. Každý fotografoval zaujímavé momenty, dlho sme museli čakať na priaznivé podmienky, aby sme vedeli vyfotiť Lomnický štít, nakoniec sa nám to podarilo.

Celý týždeň rýchlo ubehol, strava bola vynikajúca, deti majú veľmi rady parené buchty. Pretekali sa, kto zje viac buchiet, bol aj taký žiak, ktorý zjedol 14. Pán riaditeľ povedal, že rekord je 18 kusov, na čom sme sa zasmiali.

Cestou domov sme s zhovárali o tom, čo všetko sme v Tatrách videli a zažili, ako sa nám podarilo splniť naše predsavzatia, naše ciele.

(zl)