Čo zažili študenti slovenského gymnázia z Békešskej Čaby v Rumunsku ako účastníci VI. ročníka Putovnej súťaže zo slovenských dolnozemských reálií?

Stalo sa už tradíciou organizovať v rámci dolnozemského regiónu Putovnú súťaž pre stredoškolákov zo slovenských dolnozemských reálií. Gestorom VI. ročníka súťaže bol Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku, ktorý ju usporiadal v spolupráci so Školským strediskom Jozefa Gregora Tajovského v Nadlaku. Všetky práce budú opäť uverejnené v zborníku, preto sa teraz nechceme s nimi zaoberať. Chceme sa skôr s vami podeliť o naše zážitky.

My sme sa na súťaž začali včas usilovne pripravovať. Účastníkmi tohto ročníka z našej školy boli pani riaditeľka Edita Pečeňová, hosťujúca učiteľka Anna Petrovičová a študenti Žaneta Sóskiová, Natanael Bukran z 9. ročníka, Agneša Lešťanová, Rita Hornoková, Mimi Mokranová z 10. ročníka, Gabriel Lacko, Tomáš Pluhár z 11. ročníka a Šára Hajtmanová a Adrienn Rádaiová z 12. ročníka.

Od nás, z Békešskej Čaby, je do Nadlaku len kúsok. Oveľa ďalej to majú vojvodinskí Slováci, na ktorých sme pri otvorení museli čakať. Otváracie prejavy rumunských predstaviteľov a zástupcov inštitúcii sa začali bez nich. Bol to obyčajný, všedný utorok, ale ako to spomenuli vo svojom príhovore mnohí hostia a usporiadatelia, pre nás to bol sviatočný čas. Aj naši priatelia zo Srbska to hneď po svojom príchode pocítili. Cieľom tejto súťaže nie je súperiť medzi sebou, ale práve naopak, prežiť spoločne príjemné chvíle.

V priateľskej a uvoľnenej atmosfére sa niesol aj nasledujúci deň. Každý z nás sa snažil vo svojej práci a prezentácii ukázať to najlepšie. Tréma rýchlo opadla a naše prejavy vyznievali suverénne, aj keď sa sem - tam ukázali nejaké tie chybičky a nedostatky, porota bola veľmi zhovievavá. Deň sme uzavreli návštevou typického nadlackého domčeka - miestneho múzea a večerom tanca, kde sme sa učili základné kroky salsy.

Štvrtok bol pre nás prekvapením. Museli sme skoro ráno vstávať a pri posune času o jednu hodinu to vyzeralo, že sa nám nebude chcieť. Ale opak bol pravdou. O siedmej hodine, teda o šiestej nášho času, sme už netrpezlivo prešľapovali pred autobusom, ktorý nás mal zaviezť do Medvedej jaskyne v Bihorskom pohorí. Autobus bol pohodlný a za zvukov chorvátskych kantinél kilometre rýchlo ubehli. Z okna autobusu sme pozorovali krajinu, prírodu a vo vyššie položených miestach aj sneh, ktorý sme si počas prestávky aj chytili do ruky, ba niektorí sa snažili aj guľovať sa... Prehliadka jaskyne splnila naše očakávania, záležalo na nás, aké predstavy v nás kvaple vzbudia, aj keď sprievodca mnohým už predstavu dal, napríklad o utekajúcom medveďovi. Výborný obed v penzióne, kde sme sa cestou zastavili, v nás vyvolal ospalosť a zvyšok cesty späť do Nadlaku sme podriemkavali. Preto nám prišiel vhod aj krátky relax pred vyhodnocovacím večerom spojeným so zábavou.

Večer organizátori odovzdali súťažiacim ceny a malé pozornosti, ktoré boli zároveň poďakovaním. Aj my ďakujeme Nadlačanom za naozaj nevšedné zážitky, ktoré nám ostanú po celý život.

V piatok cestou domov nám svietilo slniečko. Bolo to, ako keby v nás rozohrialo všetko to, čo tu ostalo po našich predkoch na Dolnej zemi. Priateľstvo, toleranciu, zmysel pre krásu a zábavu.

Anna Petrovičová