Slovenčina ako vyučovací jazyk do obce prenikla prakticky až po druhej svetovej vojne.
Za Horthyho éry v Dunaeďháze úplne zastavili výučbu slovenského jazyka, ba aj cez prestávky sa deti mohli medzi sebou zhovárať len po maďarsky.

Základná škola v Dunaeďháze, v ktorej vyučujú slovenčinu ako predmet, oslávila v novembri 2009 päťdesiate výročie založenia. K tomu, aby sme lepšie pochopili život dnešnej inštitúcie, jej žiakov a učiteľov, povedzme si zopár slov o obci, v ktorej sa táto škola nachádza a o jej „predchodcoch”.

Územie dnešného Dunaeďházu začalo osídľovať slovenské obyvateľstvo v rokoch 1701-1715. Najviac Slovákov sem prišlo z Novohradu, Hontu a z okolia Nitry. Prisťahovalci si tu založili obec a používali svoj jazyk, svoje zvyky, tradície, ktoré si priniesli z rodnej zeme. Od r. 1715 už mali cirkevnú a školskú správu.

Prvú školu postavili roku 1805 vedľa evanjelického kostola. O 35 rokov neskôr vybudovali novú, presne oproti dovtedajšej škole. V rokoch 1715 a 1840, takmer 125 rokov, prebiehalo v obci vyučovanie výlučne v slovenskom jazyku. Po vybudovaní novej školy sa začala výučba aj v maďarskom jazyku, spočiatku paralelne, neskôr prevažnú časť predmetov vyučovali po maďarsky. Ako je známe, spisovná slovenčina bola kodifikovaná roku 1843, do obce ako vyučovací jazyk prenikla prakticky až po druhej svetovej vojne. Za Horthyho éry, teda v období po I. až do konca II. svetovej vojny, v obci úplne zastavili výučbu slovenského jazyka, ba aj cez prestávky sa deti mohli medzi sebou zhovárať len po maďarsky. Až roku 1949 začali vyučovanie slovenského jazyka ako predmetu, spočiatku len na druhom stupni, v 5. až 8. triede. Roku 1956 sa rozšírila výučba aj na prvý stupeň.

Roku 1959 postavili na novom sídlisku obce novú, dnešnú školu. Ja som mala vtedy 8 rokov. V tejto budove som začala chodiť do tretej triedy. Ako sa pamätám, bola to v tom čase veľmi moderná, pekná škola. V každej triede boli parkety, veľké keramické kachle, učebne a kabinety boli priestranné a svetlé. Pre nás to bol „zázrak”.

V roku 1973 som sa sem vrátila ako učiteľka slovenčiny. Školu sme odvtedy veľakrát obnovili, neraz prebudovali, zmodernizovali, skrášlili. Vo dvore a okolo školy je pekný park a ihrisko. V roku 1992 sme vo dvore vybudovali veľkú športovú halu. Čas ubehol ako voda a my sme v novembri oslávili 50. výročie. Mne sa dostalo tej cti, že som ako bývalá riaditeľka školy mohla odhaliť pamätnú tabuľu.

Po slávnosti zorganizovali pracovníci kecskemétskej župnej knižnice pre žiakov slovenskú jazykovú súťaž, ktorú brali deti veľmi vážne a dobre sa na nej zabávali. Na konci dostali cenné darčeky, ktorým sa tešili. Vo vestibule školy bola vo vitrínach zaujímavá výstava, ktorá priblížila dnešným deťom, ale aj všetkým záujemcom, minulosť dunaeďházskej školy.

Počas polstoročia sa tu vystriedalo množstvo žiakov, ktorým škola dala vedomosti a pripravila ich do života. Mnohí z nich šíria dobré meno tejto inštitúcie v rôznych kútoch našej vlasti, ale aj sveta. Vystriedalo sa tu aj mnoho pedagógov, ktorí, podobne ako ja, boli najskôr žiaci neskôr učitelia tejto školy. Oni svojou prácou zveľaďovali a zveľaďujú povesť a dobré meno svojej alma mater.

Eva Tóthová,

bývalá riaditeľka školy

http://www.dunaegyhaza.hu/pociatky-skolstva-1

http://www.dunaegyhaza.hu/statna-skola-1

http://www.dunaegyhaza.hu/dejiny-dediny-duna-edhaza-1