Na závinovom festivale v Malom Kereši

Pozvali ma na závinový festival do Malého Kereša. Nie ako súťažiaceho, ale ako kronikára udalostí či reportéra. Prvý pohľad patril gazdinkám, ktoré z košov vyberali pripravené cesto a makové, tvarohové či jablkové plnky. Nápadná tabuľa nás upozornila, že na súťaž prišli okrem domácich družstvá z Dabašu-Šáre, Slovenského Komlóša, Čabačudu, Sarvaša, Poľného Berinčoka, Kondoroša, Kétšoproňu a Pilíša.

Hostia v dlhom rade trpezlivo čakali, až sa upečie niekoľko tisíc zákuskov, tri kusy za sto forintov, o kvalite ani nehovoriac. Kuchári a kuchárky horúčkovito a neprestajne piekli pre tých, ktorí čakali vonku, kým to najlepšie ukladali na priestranný stôl vo veľkej sále osvetového domu.

Medzitým ďalší majstri chutí pripravovali kotlíkový perkelt na kerešský spôsob. Do obeda sa skončilo aj pečenie závinov, ťažko povedať, koľko metrov cesta sa podarilo zavinúť. Ale ani to, kto v súťaži zvíťazil. Zrejme všetci, keďže dôležitejšia bola celá tá čudesná atmosféra súťaže, ako ju charakterizoval aj prítomný veľvyslanec SR Juraj Migaš.

Podujatie podporili Slovenská samospráva a Organizácia Slovákov v Malom Kereši, pričom najväčšieho uznania sa dostalo predsedníčke samosprávy Zuzane Gmoserovej. Aj vedenie mesta uznalo, že každé podobné podujatie osoží národnostnej veci. Pilíšsky klub Veselá jar a spevácky zbor Rozmarín z Dabašu-Šáre pozdravili hostí spevom. Svoju radosť vyjadril aj vedúci firmy Multipék, s. r. o., István Topolcsányi, ktorého firma podporila podujatie. Na záver festivalu odzneli Petőfiho verše a účastníci si spoločne zanôtili.

(zelm-k)

Dobre ho oplieskali o stôl a poriadne vymlátili váľkom...

Láska ide cez žalúdok

Pred očami divákov z múky, octovej vody so štipkou soli, neskôr aj vajíčka vzniká cesto. Vláčne, ale aby bolo akurát a naj naj, Sarvašanky ho dobre oplieskali o stôl a poriadne ho vymlátili váľkom. Boli takí diváci, ktorí sa čudovali, prečo cesto tak mlátia, ale iný kraj, iný mrav a každý kuchár a cukrár má svoje grify, tajné finty a je jedno, ako vznikli, dôležitý je výsledok. Možno by sa o tom dal napísať zaujímavý príbeh. Veď ženy po stáročia nemali skoro žiadne práva a mnohé boli vydávané nielen mladé, ale aj proti svojej vôli (stačí sa pozrieť na niektoré staré fotografie…). Možno a možno nie, ale čo ak to bolo tak, že v manželstve len trpne znášali všetky príkoria. Potom je logické a psychologicky opodstatnené, že svoju agresiu „vybili” pri robote. Možno to bolo práve pri miesení cesta, ktoré nešťastnice dobre zbili (cesto nekričalo a nesťažovalo sa, ani nevrátilo oflinok). Ak bolo času a surovín, možno niektoré piekli aj každý deň, kým zákonitý manžel… Ale vráťme sa späť do prítomnosti. Pre nás je podstatné, že cesto bolo lepšie a tak vznikla nová metóda. Naše cesto bolo vydarené. Ženy ho vytiahli na celý stôl, bolo tenučké ako papier, priesvitné… pomastili ho a plnili, potom pomocou utierky zavinuli a dali piecť. Asistovali aj muži (časy sa menia). Sviatočná vôňa, hudba a spev v tradičných krojoch, slová o slávnom rodákovi mesta, ktorého rodičia pochádzali zo Slovenska, Petőfiho pieseň o domove a slovenské „hodovné” piesne… Ochutnávka štrúdlí, ktoré šikovné ruky pripravili, patrila k najočakávanejším častiam dňa. Láska ide cez žalúdok… a láska k svojmu žalúdku je tá, ktorá prináša obyčajne ničím nerušené potešenie…

(er)