Strieborné Vinice ● Varili sme sapún

Cieľom kultúrnych spolkov je pestovanie ľudových tradícií, ktoré by postupom času upadli do zabudnutia. Po každoročne usporadúvaných zabíjačkách a slivkových dňoch sa sarvašský spolok Vernosť rozhodol oživiť tradície varenia sapúna (mydla). Na túto prácu sa pamätá už len generácia dnešných sedemdesiatnikov.

Po dôkladných prípravách sme sa 13. mája zišli v Strieborných Viniciach, kde nás už čakal Fero Závoda s potrebnými surovinami a pomôckami. Na výrobu mydla sme potrebovali hrnce, resp. panvice, varechy, dažďovú vodu, sódu, živočíšne bielkoviny - avašovú (stuchnutú) slaninu, masť, škvarky, soľ, zásuvku alebo debničku ako formu na mydlo, nuž a suché drevo na oheň. Čoskoro nám prišla posila z Berinčoku, dobrí znalci varenia mydla. Aj oni si priniesli všetky potrebné veci a práca sa mohla začať.

Pod panvicou horel oheň, v nej sa hriala voda, do ktorej sme od oka nasypali sódu a bravčové odrezky. Hlavný varič Juraj Litausky spolu s kolegyňou z Berinčoku nadšene miešali masu. Okolo nich postávali zvedavci, ktorí im rozdávali protirečivé rady: raz mali dať do panvice viac vody, iní radili menej, jedným sa nepozdávalo množstvo sódy, druhým silný či slabý oheň. Nevedeli sme sa dohodnúť ani na tom, kedy je mydlo dostatočne tuhé. Napokon sme hlasovali o tom, či je hotové. Vysvitlo, že máme len hmlisté spomienky na to, ako má vyzerať uvarené mydlo.

Chvalabohu, náš sapún sa dal pekne vyliať, dobre stuhol, aj lúh zostal na spodku panvice, iba nechcel „stuhnúť”. Všetci sme boli veselí, s chuťou sme zjedli za dva kotlíky hustej tarhone, ktorú uvarila Jutka Gombkötőová. Pri rozlúčke sme sa zhodli v tom, že nabudúce už budeme mať skúsenosti, ako treba variť mydlo a robota nám pôjde lepšie od ruky.

Mária Benčiková