Zlatá svadba v rodine Kutiovcov v Malom Kereší

Päťdesiat rokov v dobrom i zlom

Pol storočia. Za ten čas sa svet zmení na nepoznanie. Dnes, keď polovica manželstiev končí rozvodom, stálosť, vytrvalosť nepatrí medzi módne pojmy. Preto je vzácnou výnimkou, ak si manželský pár pripomína 50. výročie sobáša. Pri tejto významnej príležitosti pozdravili príbuzní, známi a členovia evanjelického zboru v Malom Kereši Jána Kutiho a Máriu B. Kovácsovú, ktorí vychovali dve deti a tešia sa štyrom vnukom a jednému pravnukovi.

- Môj otec a svokra boli presbyteri a dobre sa poznali, - pohrúži sa do spomienok pani Mária. - Vtedy sa naše rodiny zhovárali iba po slovensky a takto sa my rozprávame aj dnes, keď zostaneme sami. Cestou z kostola sme chodievali v kroji, v ruke rozmarín, a v trojici alebo štvorici sme sa prechádzali dedinou, zatiaľ čo pár krokov za nami išli mládenci. Otec mi raz povedal: Počúvaj, Marka, ten Janko by ti pristal, je slušný a z dobrej rodiny. Ja na to, že taký sa mi nehodí, lebo stále iba vtipkuje, nič vážne. Iba neskôr som svoj názor poopravila a dovolila som mu, aby mi dvoril.

- Čo trvalo iba poldruha mesiaca, - pripojí sa do rozhovoru pán Ján, - veď sme sa poznali. Požiadal som ju o roku a čoskoro nato, 25. novembra 1954, sme sa aj vzali. Predstúpili sme pred oltár, Marienka v čiernom, ako bolo vtedy zvykom.

- Odvtedy sme spolu v dobrom i zlom, - preberá slovo pani Mária. - Dva mesiace sme bývali u rodičov, potom päť rokov u starej mamy, a keď zomrela, presťahovali sme sa na sálaš. Od rodičov sme dostali kúsok zeme, vinicu, ornú pôdu a lúku. Neskôr sme si kúpili pozemok, na ktorom teraz stojí náš dom. Postavili sme si ho vlastnými rukami. Na tejto ulici stáli iba dva - tri domy, na zvyšku pozemku pestovali kukuricu.

- Vybudovali sme si skutočné hospodárstvo, - dodáva pán Ján, - s koňmi, kravami, hydinou a peknou zeleninovou záhradou. Nechodievali sme na dovolenky, pracovali sme na poliach, vtedy sa to ešte vyplatilo.

- Snažili sme sa dobre si vychádzať a tolerovať sa, nevnucovať svoju vlastnú vôľu druhému. Nie je dobré dlho sa hnevať. Pravda, aj u nás sa vyskytli roztržky, ale hneď sme sa spamätali, udobrili sme sa a prestali sme hľadať chybu v druhom, - hovorí pani Mária. - Stačilo, aby sa manžel na mňa usmial, a hneď som sa uspokojila. Našla som si dobrého muža, ktorý po celý život pracoval pre rodinu, viedol deti k poctivosti a mňa verne miloval. Aj dnes, ako pred 50 rokmi, vidím ten jeho huncútsky pohľad a pripomeniem si otcove slová. Naozaj, v Jankovi som sa nesklamala.

Z. Bodová (ok)